Hladina jazera
pokojná, tichá
Zrkadlí oblaky
a chladom dýcha
Biela čipka z ľadu
brehy už obtáča
Kosáčik mesiaca
prsty si namáča
v ľadovej vodičke
v modrastej tíšine -
Hľa, párik labutí
po vode sa šinie –
Ticho je, tichučko
v mrazivej krajine ...
Nedávna prechádzka na Zlatých pieskoch – pravá zimná rozprávka, akú vie vyčariť len tento kúsok veľkej Bratislavy. Nie kaša zo snehu a prachu na mestských chodníkoch, ani riedka šedá brečka katapultovaná spod kolies uháňajúcich áut na krajnice aj chudákov chodcov, čakajúcich na správne svetlo semaforu. Ani nie pestrosť svetiel a reklám, ktoré predčasne vtláčajú obraz komerčných Vianoc do našich očí.
Tam, vlastne vo chvíľach našej prechádzky tu, panuje pravé kráľovstvo Zimy. Biela a všetky tóny belasej, modrej, fialkovej maľujú nezabudnuteľný akvarel spiacej prírody pod ľahučkým paplónom hmly a budúceho šera. Všetko je stíšené, spomalené, oddychujúce.
Do bieleho snehového plyšu pridávame stopy našich čižiem, dopĺňame kresbu z vtáčích, psích a ľudských nôh...
Vnukovi nedalo – vyhrabal spod snehu odlomený konárik zo stromu a prebúdza ním spiacu vodu. Rozčerí sa a opäť stíchne ... Vzápätí sa rozvlní v plytkých kruhoch, keď sa chlapcovi podarili na tretí pokus obľúbené žabky ... ako odozva nedávneho leta ... zdá sa, že počujem typický letný krik detí nad jazerom ... ale nie, to len moja pamäť vyvoláva letné spomienky...
Celkom pri brehu ostrova pozorujeme dve bodky. Skĺzli na vodu, plávajú smerom k nám. Labute! Neodleteli? Ako tu prezimujú? Možno preletia na Štrkovecké jazero – tam ich zvykne zimovať celá kolónia. Prečo nemáme pri sebe kúsok chleba? Čo im dáme, keď priplávajú až k nám?
- Babi, pamätáš Labutie? ... Som prekvapená vnukovou otázkou. Aj potešená, že si spomenul. Boli sme nedávno na predstavení moskovského baletu a vidno, bol to aj pre vnuka zážitok. Čajkovského Labutie jazero prebudilo spiacu sálu ani nie tak dávno slávneho Istropolisu nádhernou hudbou, ladným majstrovským tancom, ale aj ilúziou rozprávkového parku s jazerom a kráľovského paláca.
- Predstav si malé labuťky, keby tak tancovali na našom jazere – pripomíname si s vnukom správnu hudobnú pasáž. Smejeme sa, snažíme sa prebrumkať jej melódiu a skutočne - tancujú pred naším „zrakom“ - štyri labuťky svoj nezabudnuteľný tanec...
Fantázia človeka je neuveriteľný dar, ktorým nás obdarila príroda. Vidíme nevidené, počujeme dávno počuté, prenášame jedno prostredie do iného. Zobúdzame vnútornú radosť, vraciame, oživujeme príjemné spomienky.
Labute na jazere zmenili smer. Plávajú smerom ku spiacemu kempingu – žeby tam mali svoje útočište alebo zdroj obživy?
Aj my sa zberáme späť. Do náručia rušnej Bratislavy. Zimná rozprávka usína kdesi na n-tej stránke našej pamäte. Ale hlava je sviatočne vyvetraná - ľahká, zbavená smogu všednosti.
Dobrý začiatok nového týždňa.
Komentáre
Perfektný začiatok nového týždňa.
Toto som potreboval dnes pre pohladenie duše. Ďakujem.
:-)
dobruška
labute tu tiež žijú po celý rok..pôsobia velmi vznešene-oko je pohladom na ne potešené..
málo stačí pre pokoj duše...to nahánanie majetkov je v živote človeka len zastieracie klišé..že to naozaj treba..
treba nám strechu a chleba..a potom..trebárs..pozorovat labute..
si to precítila-že-cítila som sa - akoby som s tebou a vnukom tam žila..
želám návrat zdravej zimy
Iviak, radost, snežka, pozdravujem
Dobro-slávka,
Vasi, srdečne Ťa pozdravujem,