Bol to darček k Vianociam pre najmladšieho vnuka. Už nie rozprávky, veď mu bolo nedávno desať. Nuž som hľadala iný žáner – aj zábavný, aj poučný, fantazijný i dobrodružný, jedným slovom – šitý na jeho mieru.
Hľadám, hľadám, neviem sa rozhodnúť. A tu ma zaujala obálka knihy – veľký žltý mesiac v splne, pred ním Michalská veža a bokom od nej letí do hviezdnatej noci jašter. Autor – pre mňa neznáme ženské meno (Kristína Šudová-Tomčániová). Zbežne listujem v knihe a nachádzam známe i dávno stratené miesta Bratislavy na dobových kresbách aj fotografiách, pôsobivé farebné ilustrácie, názvy kapitol mi pripomínajú známe povesti.
Beriem knihu a idem k pokladni, spokojná so svojím „úlovkom“. Už cestou v električke zdolávam prvé kapitoly a večer doma pokračujem. „Zhltla som milú knižku ako malinu“ – za dva večery. Potom čakám až do Vianoc na vnukovu odozvu.
Bola, ale súpravu z Lega nepredčila. Až keď vnuk poskladal legové figúrky aj ich dopravné prostriedky, ocitla sa opäť v jeho rukách. Zaujal ho obrázok kráľovskej svätoštefanskej koruny aj pohľad na Donnerovu sochu sv. Martina.
- Babi, pamätáš? Dóm sv. Martina, boli sme tam – a chlapec číta. Jednu, dve, tri strany. Potom so záujmom listuje v celej knižke, pristaví sa pri mapkách, komentuje niektoré výjavy na ilustráciách...
- Dobrá. Hlavne na vlastivedu – zhodnotí knihu po prelistovaní a uloží ju k ostatným vianočným „prekvapkám“.
Časom sme prelúskali celú knihu. Najviac počas vnukovej angíny, veď ležať v posteli je poriadna nuda. Treba ju niečím zaháňať...
Prešmykla sa jar aj začiatok leta, začali prázdniny. Je trochu chladno na kúpanie, a tak volám vnuka na prechádzku po Bratislave. Aj s knižkou. Nájsť opísané miesta.
Šlo nám to dobre, aj so zastávkami navyše, aj s mojím doplňujúcim výkladom. (Pravda aj so zmrzlinou a posedením v „Mekáči“.) S radosťou som načúvala, čo všetko si vnuk zapamätal z nášho čítania a čo pridáva navyše zo školských hodín vlastivedy a čítania i z televíznych relácií. Ešte dve prechádzky s tatinom a fotoaparátom a pre nášho vnuka dostáva Bratislava ďalší rozmer – historický, tajuplný, veľkolepý aj rozporuplný -
(„Babi, túto budovu prečo neopravia? Takto história zahynie!!! Keby som ja bol primátorom...“). Bohatý na udalosti aj ľudské osudy.
Ako nášho vnuka poznám, viem, že bude dávať do súvislostí nové zážitky aj poznatky s týmito, práve získanými. Aj vďaka knižke, kde sa autorka prístupným a pútavým štýlom prihovorila jemu aj nám, dostalo preňho jeho rodné mesto historickú dôstojnosť a príťažlivosť.
Komentáre
pekne
Nemávam veľa času na prechádzky,
ten junák na fotke
Milá Dionea,