Je 18. marec – ešte zopár dní, a mala by do nášho kraja vkročiť Jar. Mala?! Pozerám von z okna – a tam sneží! Husto, výdatne. Kraj je biely, biely, načisto zimný. Spod napadaného snehu trčia lístky narcisov aj ich naliate púčiky, žialim nad krokusmi, ktoré ani poriadne neponúkli svoju krásu – a už je preč.
Nezvyčajný marec v našom kraji. Nezvyčajná predzvesť Veľkej noci. K nej patria popri krasliciach, zajačikoch, kuriatkach aj bohato rozkvitnuté jarné kvety. Nuž, ktovie, ako bude o dva týždne? Možno jar dobehne zmeškané.
Navodzujem predveľkonočnú náladu aspoň v spomienkach, lebo, priznám sa, v takomto počasí sa mi nežiada umývať okná, upratovať balkón, „odzimovávať“ záhradku. Som trochu ako“ mamka medvedica“ – čučím v teplúčku a pripomínam niečo dávne:
Oblievačka
Bolo to po prvýkrát, čo som si uvedomovala Veľkú noc a tradície, k nej patriace. Najviac ma zaujalo maľovanie vajíčok, lebo oteckovi sa v tejto činnosti mimoriadne darilo. Mne však ani trochu. Dva „vydúchance“ sa mi podarilo rozpučiť, ďalší mi spadol na podlahu v kuchyni a pukol, len ten štvrtý som s oteckovou pomocou ako-tak vymaľovala.
Tvorba „vydúchancov“ však bola mimoriadne zaujímavá – líca vyduchujúceho pripomínali lopty – len-len prasknúť a z dolnej dieročky na vajíčku liezol najprv len taký lenivý červíček a zrazu – frc ! obsah vajíčka bol vonku v hrnčeku. Osud vydúchnutých vajíčok bol jednoduchý : niektoré zmizli v ceste na koláče, z iných bola chutná praženica. Pri pečení koláčov som smela pomáhať a tá činnosť ma veľmi bavila.
Zabudla som pripomenúť, že Veľkej noci predchádzalo veľké upratovanie a mne sa najviac rátalo umývanie okien. Šmydlikala som po umytých sklách novinovým papierom, až pokým neboli suché a lesklé z jednej aj druhej strany. Mne boli pridelené len tie najnižšie tabuľky na oknách, tie vyššie poumývala a vyleštila Marka.
Ako prebiehala celá Veľká noc, to by som nedokázala opísať, bojím sa, že by sa mi do nej miešali aj zážitky a spomienky z nasledujúcich rokov. Avšak tamten Veľkonočný pondelok – ten je v mojej pamäti zafixovaný asi navždy.
Nie pre kúpačov, ktorých bolo z radov mamičkiných žiakov dosť – tí sa správali veľmi spôsobne, veď boli na návšteve u svojej pani učiteľky. Šlo o mládencov, ktorí prišli vyoblievať našu Marku.
Vytiahli ju von na školský dvor a rovno pod studňu. Píšťala, výskala – a ja som pri okne plakala. Bála som sa o ňu. Pripadalo mi to kúpanie veľmi kruté!!! Vôbec som nechápala, prečo sa z neho Marka smeje a ponúka mládencom koláče.
A to ešte nebol koniec. Už bolo tesne pre obedom, v kuchyni sme boli iba Marka, otecko a ja. Marka sa krútila okolo sporáka, otecko si pri stole niečo čítal a ja som sa hrala s korálkami. Marka stále podpichovala otecka, že on ju nepooblieval a ani mňa, ani pani učiteľku, teda moju mamičku. Keď jej doberanie nepomohlo, vzala hrnček s vodou, ktorý vždy stál pri vedrách na vodovej lavičke, a zopár kvapiek vyšustla na môjho otecka. Ten vstal, pokročil k vodovej lavičke, schytil vedro s vodou a šust na Marku! Zjačala, voda zasyčala na sporáku, rozliala sa po stole aj dlážke. V okamihu sa Marka podobala na vodníčku a ja na soľný stĺp. Po kuchyni sa kudolila para zo sporáka ako z rušňa na stanici.
- Máš, čo si chcela – povedal otecko pokojne a pobral sa preč z kuchyne.
- Marka, bolo ti to treba? Choď sa prezliecť – zavelila odo dverí mamička so smiechom v hlase.
Rozosmiali sme sa všetci a smiali sme sa aj pri utieraní dlážky, aj potom pri obede.
Neraz sme si túto príhodu pripomínali aj neskôr a mne bolo jasné, že otecka netreba na Veľkonočný pondelok príliš provokovať. Čo ak by si takú oblievačku zopakoval???
Úryvok z knižky „ ... ako let motýľa", 2009
Komentáre
De eL
veru-aj so mnou tak kedysi robotu mali kýble vody-také boli oblievačske hody...abo celá ocitla som sa v potoku...:-))
dnes hody jari sa premenili na hody brucha...a ja radšej som už po celý deň suchá...:-))
veselo bolo...také je u každého "spomienkovo"...
Milá radosť,