Dobroslava Luknárová

 

 

 

             Po Mikuláši sa u nás čoraz viac hovorilo o Vianociach a o našej ceste k starým rodičom. Tešila som sa veľmi, lebo mi moji starkí čoraz viac chýbali. Často sme sa o nich s mamičkou rozprávali a boli to nádherné voňavé večery. Voňavé preto, lebo sa pieklo. Mamička večer, čo večer zamiesila nejaké cesto a potom sme spolu vykrajovali hviezdičky, kolieska, alebo gúľali sladké guľky, tvarovali malé rožteky...V kuchyni rozváňala vanilka, škorica, med a ja som sa cítila veľmi dôležitá, keď mi mamička dovolila vaľkať cesto, vykrajovať koláčiky, alebo ich už upečené a vychladnuté ukladať do škatúľ.

            - Ráno cestujeme – zaznelo jeden večer a ja som sa poslušne pobrala do postieľky, aby som sa pred cestou dobre vyspala. Prisnilo sa mi, ako so starou mamou vyberáme z kurína vajíčka, ako ma starý otec nosí na pleciach a Nora, pes mojich starých rodičov, poskakuje okolo...

            - Bobuľka, vstávaj – mamičkina ruka mi hladká čelo, strapatí vlasy. Preberám sa zo sna a až po chvíli si uvedomujem, že nám treba najprv k starým rodičom docestovať. Pri obliekaní rozprávam mamičke svoj sen a ona ma ubezpečuje, že do večera iste už budeme tam.

Za oknom zacvendžali zvončeky saní. Otecko vynáša našu batožinu, Marka drží v náručí škatule s koláčikmi a mňa mamka babuší nielen do zajačieho kožúška, ale vešia mi na krk aj šnúrku z mufu, zakladá kožušinovú čiapku a na to všetko zakladá vlniačik. Je mi teplo, chcem protestovať, ale už sme na schodoch pred hlavným vchodom do školy a mne je zrazu jasné, prečo toľké obliekanie. Vonku je tma, husto sneží a ostrý vietor len tak šibe zo strany na stranu.

 

 

            Rýchlo nastupujeme do saní, prikrývame sa až po bradu veľkou ťažkou dekou a kývame Marke na rozlúčku. Sane sa pohli a čoskoro zabočili na cestu smerom na Rišňovce.

Je mi ľúto, že ma nevidia moje kamarátky, ako sa veziem na veľkých saniach, ale tie určite ešte spia. Veď ešte ani nesvitá. Koníky sa brodia v čerstvo napadanom snehu, odfŕkajú, obletujú ich obláčiky pary. Aj ja „vyrábam“ paru – stačí našpúliť ústa a vydýchnuť. Veľké snehové vločky mi sadajú na líca aj nos, len keby vietor nebol taký štipľavý. Zošuchnem sa na sedadle tak, že mám aj nos pod dekou a opriem sa pohodlne o mamičku. Driemkám...

            Čo to? Čo to! Niečo zaškrípalo, sane sa naklonili a my s mamičkou sa valíme na otecka, kone sú poplašené, snažia sa vyhrabať z hlbokého snehu, ujo kočiš po nich kričí, cítim, ako ma chránia oteckove ruky a tlačia mamičku opačným smerom. Deka zrazu letí preč, je mi zima a mám strach... Po chvíli stojím vedľa mamičky v hlbokom snehu a celá sa trasiem. Otecko s ujom kočišom pomáhajú koníkom a saniam späť na pevnú cestu, potom ukladajú naspäť naše kufre, celé zasnežené, a mamička sa pýta, či našli aj škatule s koláčikmi...

            Vlak sme, napriek našej nehode, stihli – mal totiž viac ako hodinové meškanie. Keď sme konečne sedeli v ňom a pozorovali snehové vločky, letiace popri oknách vozňa, prišlo na mamičkine koláčiky. Rozviazala motúzik na jednej zo škatúľ a otvorila ju .

-         Panebože, taká škoda! – civeli sme na tie chúďatká, koláčiky, celé rozlámané a pomiešané.

-         Ale pekne voňajú – a ja som hladný ako vlk – vraví otecko a už má v ústach prvý úlomok z medvedej labky. Aj ja sa púšťam do sladkej pochúťky, veď kto by odolal? Len mamička smúti a skúma, či sú všetky koláčiky polámané.

Neboli!!! Medovníčky a zázvorníky vydržali. Pomohli zlepšiť mamičkinu náladu, dokonca sme sa nad celým ranným dobrodružstvom aj poriadne nasmiali. Najmä keď sme všetko prežité aspoň po desiaty krát rozprávali starým rodičom, celej blízkej rodine, známym aj susedom. Pravda, dalo sa na tej príhode smiať, lebo sa ani nám, ani koníkom, ani saniam nič zlé nestalo.

            Odniesli to iba koláčiky, ale aj tie sa s chuťou – možno ešte väčšou – zjedli.