Dobroslava Luknárová

-        Dôstojný pán, hľadám vás. Gazdiná ma poslali – pri bráničke do cintorína stojí muž stredných rokov v šatách mestského strihu. Dvíha klobúk na pozdrav a ponúkne krivkajúcemu rameno. „Cestujem zajtra ráno do Trnavy. Nechcete poslať svätovojtešským list alebo odkaz?“

-        Áno, áno. List mám rozpísaný. A po tebe môžem  poslať aj členské za náš spolok, aj milodar od grófa Pálffyho. Dobre, že si si spomenul, synku. Trápil som si hlavu, koho pošlem s peniazmi. List by som zveril pošte, ale peniaze? Ja sa do Trnavy dostanem až voľakedy na jeseň, keď sa vrátim z kúpeľov. Snáď budem vládať...

-        Pravdaže budete, dôstojný pán. Uvidíte, tam vás postavia na nohy.

-        V to sa úfam z celej svojej duše – kňaz hovorí namáhavo, tak obaja na chvíľku zastanú. Veď sa nemusia ponáhľať.

 

Oproti nim uteká dolu cestičkou skupinka šarvancov. Dvaja z nich poháňajú paličkou kovové obruče z kolies sedliackeho voza. Šikovne kľučkujú medzi čerstvými kravskými lajnami, vidno, obecné stádo sa tento týždeň pasie na Pomorinách. Keď zbadajú pána farára s pánom rechtorom, spomalia, zrovnajú kroky, pozdravia: „Pochválen pán Ježiš Kristus!“

 

-        Naveky, chlapci! – prvý odzdraví pán rechtor Kubu a prebehne pátravým pohľadom po celej chlapčenskej skupinke. „Maťo, prečo si nebol v škole? Už tretí deň?

-        Pán rechtor, mamka s tatom chodia na tovarich k Bulharom a babka sú chorá. Nevládzu s malými. Ja sa starám. Ale úlohy si píšem. Ukážem im, keď prídem do školy – Maťove oči vyžarujú toľko čistej detskej pravdy. A možno aj štipku hrdosti, že si dokáže zastať domácu povinnosť skoro ako dospelý.

-        Keď je tak, dobre. Príď, keď budeš môcť. A úlohy prines!

-        Zbohom, chlapci!

-        Zbohom – pozdraví tichým hlasom aj dôstojný pán a lepšie sa oprie o rameno svojho mladšieho spoločníka.   

 

Dobre sa stalo, že ho sem, do Račišdorfu, dovial osud a či Božia prozreteľnosť. Keď umrel jeho priateľ, Ján Mirovszký, myslel si, že takého všestranného, nadaného aj obetavého rechtora už obec nezíska. Veď nebohý Janek bol nielen schopným učiteľom, ale aj organistom, kostolníkom, zvonárom. Cvičil chlapcov i mládencov v zborovom speve, v hre na hudobné nástroje. Nebolo v dedine dvora, z ktorého by nepoznal jeho obyvateľov. Krstiny, svadby, pohreby – len zriedka sa obišli bez neho.

Umrel v tom roku, keď on – Móricko (Janek jediný ho tak prezýval, keď bok po boku stúpali pomedzi vinohrady až do lesov nad nimi alebo sedeli v hosťovskej izbe a radili sa o Matici, založenom Spolku sv. Vojtecha, debatovali o prečítaných správach z novín, novodošlých knihách. Založiť v obci knižnicu bol ich spoločný nápad, aj vkladané peniaze...) rozširoval farskú záhradu. Ešte mu radil, aké stromky a odrody viniča v nej posadiť. Smial sa, že prvý mušt z urodeného hrozna sprešujú o pár rokov iba oni dvaja, založia nové víno, vypijú z neho po prvom poháriku...

A potom – prázdnota. Smútok nad nenahraditeľnou stratou.

 

Prešlo šesť rokov a zrazu sa prihlásil na fare mladý muž. Ako dnes si pamätá – práve prišiel z vinohradu, v marci v ňom býva hojne roboty, a gazdiná mu vraví: „ Idú, otče, náš nový pán rechtor sú v kostole. Pekne hrajú“ – a skutočne, z kostola zaznieva mnohohlasná melódia. Čisto, presne, slávnostne. Utíchne a po nej iná, vedená bez mnohohlasného sprievodu, pripomína spev cherubína, vznášajúci sa k nebesám.

On, prekvapený umením neznámeho organistu, oblečený len tak pracovne – v jednoduchej halene a nohaviciach, vpravených do čižiem, spoly zablatených, vystupuje, naplnený zvedavosťou, po schodíkoch k organu. Za klaviatúrou sedí mladoň – strojná postava, bujné vlasy. Na zvuk krokov pootočí hlavu a vzápätí vstane zo stoličky. „Dôstojný pán Alster? Dovoľte, aby som sa predstavil. Som František Kubu a prišiel som učiť na tunajšiu školu. Ak vám bude vyhovovať, môžem zastávať aj post organistu.“

 

-        Hrali ste majstrovsky. Rád vám ho zverím. Len či prijmete iba skromný honorár? A často ani ten nie.

-        Zlatky sú síce dôležité, ale nie prvoradé – vraví mládenec s úsmevom

 

Podali si ruky a akýsi vnútorný hlas ubezpečil jedného aj druhého: Bude dobre. My dvaja si budeme rozumieť.

Život potvrdil, že áno. Mladý rechtor sa usadil v Račišdorfe a ujal sa nielen speváckeho zboru a dychovej kapely. Chlapi – hasiči si ho čoskoro zvolili za svojho predsedu v Dobrovoľnom hasičskom spolku. Dá sa povedať, že čo sa v dedine deje, všade ho volajú.

 

-        Francku, poseď si v kuchyni. Dopíšem list, zapečatím. Aby si nemusel ráno, dám ti ho o chvíľu. Pani Hedviga, ponúknite pána učiteľa moravskými. Snáď nám zostali od obeda?

 

Liečenie v Trenčianskych Tepliciach. Len málo sa naplnili nádeje chorého. V jeseni poznamenal do farskej kroniky: „Oči ostali nemocné, trhanie v údoch prestalo.“ Po tuhej zime 1892 – 93 sa Alster zápisom v tej istej kronike ponosuje: „Ja som bol celú zimu nedobre. Ale Boh pomohol, lebo neboli pohreby, a tak som premohol zimu, ktorá dlho trvala.“ V jeseni toho istého roku zapisuje: „Vína nebolo mnoho, ale zato ovocia všeho druhu premnoho.“ A o sebe pridáva: „Cez leto som býval nezdravý, len kedy – tedy som sa cítil lepšie.“

 

V prednej izbe račišdorfskej fary je pusto. Nábytok vzorne uprataný, posteľ zastlaná. Na policiach sú vo vyrovnaných radoch poukladané knihy. Len jedna z nich – biblia – leží na pracovnom stole. Pri nej farská kronika dopísaná po stranu 379 a neveľká modlitebná knižka v plátenej väzbe.

Administrátor Gejza Sücz k nim priložil noviny – Národnie i Katolícke. Sú v nich nekrológy, verejná rozlúčka s račišdorfským pánom farárom, „mužom roduverným, učinlivým a obetivým“, ktorý po ťažkej chorobe tíško zosnul 7. októbra 1894.

 

 

 

 

Polovica júna 2011. Chodníkom hore po Detvianskej ulici v Rači ide kŕdlik detí. Na začiatku Alstrovej ulice, tam, kde sa šíri do Námestia Andreja Hlinku, prejdú po prechode k Obecnému domu. O chvíľu už stoja v Račianskej pamätnej izbe.

-        Deti, kto z vás vie, ako sa volá ulica, po ktorej ste prišli sem, do Obecného domu?

-        Prosím, Alstrova – prekrikujú sa viacerí.

-        A viete, po kom ju pomenovali?