Podolie – donedávna som nevedela, že existuje obec s týmto názvom. Pravda, slovo podolie poznám už celé desaťročia z najslávnejšieho eposu štúrovskej poézie. Pamätáte si Chalupkovo Mor ho!? Začína veršom: Zleteli orli z Tatry, tiahnu na podolia...
A tu som sa nedávno dozvedela od jednej svojej kolegyne, že neďaleko Vrbového je dedina s týmto menom a je v nej niečo, čo sa oplatí vidieť...
- Choď tam! Nebudeš ľutovať. Mne a mojim žiakom sa to veľmi páčilo.
A tak som si sadla k počítaču a vyťukala príslušné heslo. Získané informácie len podnietili moju zvedavosť, bolo mi jasné, že sa do Podolia chcem pozrieť.
Aj sme šli. Presne podľa auto-mapy. V samotnej dedine nám trochu trvalo, kým sme sa dostali ku školskej budove, ale potom mi už bolo všetko jasné.
Kráčam po lúke a v úzadí sa črtajú siluety hradov. Ako v rozprávke alebo ako v Bruseli neďaleko od povestnej stavby Atomia. Idem bližšie a mám pred sebou miniatúry hradov, kostolíkov, zámkov.
Aha, Červený Kameň! Len pred polhodinou sme prechádzali okolo neho a zrazu nám leží pri nohách – pripadám si ako obor, keď zvrchu pozorujem jeho štyri nárožné bašty, aj rozsiahle nádvorie objaté zo všetkých strán rozložitými budovami. Čítam text na informačnej tabuľke a dozvedám sa nielen základné informácie o hrade, ale aj to, že jeho model zodpovedá mierke 1 : 50.
Pokročím ďalej a čítam postupne známe aj menej známe názvy.
Nový zámok z Banskej Štiavnice spoznávam na prvý pohľad a spomínam si na už dávnejšiu exkurziu v ňom.
A toto je Branč? Neviem sa vynadívať na rozsiahle krásne hradisko – vraj podľa skutočného vzhľadu z roku 1710. Ja si ho pamätám len ako vegetáciou prerastené ruiny, čnejúce sa nad obcou Podbranč, ktoré som dvakrát navštívila so skupinou svojich žiakov v rámci koncoročného školského výletu. Spomínam – mala som strach, že sa mi niektoré z detí prepadne do polorozborenej pivnice alebo podzemného žalára, avšak chalani chceli silou – mocou objaviť zamurovaný poklad po lúpežnom rytierovi Pongrácovi. A dievčatá? Fantazírovali o driečnom veľmožovi, možno aj statočnom zbojníkovi, alebo zlopovestnom čarodejníkovi... vedomosti z dejepisu, okorenené povesťami aj rozprávkami, majú v takomto prostredí neuveriteľne živú živnú pôdu... Prejdem kúsok ďalej a obdivujem Tematín, Revište, Súľov... hrady, známe z povestí, pripomínajú v miniatúrach svoj najhonosnejší vzhľad. Naozaj sa chvíľami cítim ako v zakliatej rozprávkovej krajine...
Je tu aj niekoľko známych drevených kostolíkov – Sv. Michal z Inoviec, Archanjela Michala z Topole aj gotický kostolík Všechsvätých z Tvrdošína. Našla som i malebnú barokovú zvoničku z Hronseku. Tieto stavby sú zhotovené v mierke 1 : 25 a pred nepriazňou počasia ich chránia väčšie prístrešky. Ako rada by som sa zmenšila v tej istej mierke, aby môj dojem z vystavovaných stavieb bol dokonalý...
Prešli okolo mňa dvaja mládenci v pracovných oblekoch – mieria ku najvzdialenejšiemu radu miniatúr. Vidno, pripravujú podložie pre ďalšiu stavbu. Naozaj, miesta je naokolo dosť – a zaujímavých historických stavieb na Slovensku? Bodaj by sa tu postupne nazhromaždili, vstali z „historického popola“ hoci len v takejto miniatúrnej podobe!
Nie, bruselská Mini – Európa to nie je a ani nebude. Matúšovo kráľovstvo, lebo tak sa tento park miniatúr nazýva, vychádza iste z iných ašpirácií, ale aj finančných zdrojov. No jedno majú, podľa mňa, obidva parky spoločné – sú zdrojom poznatkov, sú príťažlivou formou, ktorá návštevníkom – bez ohľadu na vek – poskytuje zaujímavé stretnutie s históriou a súčasne im dopraje aj estetický zážitok. Naviac prinášajú potešenie, nemalú dávku hravosti, ako všetky hračky. Tak prečo si nedopriať potešenie?
My sme si ho dopriali. A vďačíme zaň autorom myšlienky ako aj realizátorom projektu, ktorý nesie priliehavý názov : Matúšovo kráľovstvo v miniatúrach.
Komentáre