Dobroslava Luknárová

„Mamo, mamo, človečina smrdí“ – tlačí sa mi do mysle známa replika z ľudovej rozprávky a pri nej v duchu robím inventúru predstavení Radošinského naivného divadla, ktoré som videla a v ktorých to naozaj – smrdí aj vonia, smeje sa, spieva, plače, kričí aj šepká ... doslova dýcha človečinou -

Priznám sa, že mi počas dnešného predstavenia chodili chvíľkami zimomriavky po tele, tlačili sa mi slzy do očí, ale vzápätí som mala zase problém zadržať smiech, aby som sa nesmiala príliš hlasno. Len občas som bola odosobnený kritický divák, ktorý „sleduje predstavenie“, omnoho viac som bola tichý účastník prebiehajúceho deja, ktorý si v ňom, vlastne skôr v jeho filozofii hľadá svoje vlastné miesto, skúsenosť, analógiu. Cudzí príbeh, a predsa – koľko je v ňom tvojho vlastného – poznaného, odžitého, preboleného... chvalabohu, aj toho veselého, pojašeného, ale aj krehulinko mladého a nekonečne ďalekého.

Sleduješ, skôr žiješ prebiehajúcim predstavením a čuduješ sa, ako možno tak hlboko ale nie drasticky, skôr nepatrným pohladkaním zobúdzať dušu človeka? Nastavovať jej zrkadlo nie preto, aby sa iba videla, skôr preto, aby cez seba videla aj do duší svojich blízkych a hľadala sa v nich.

V jednej chvíli sa protagonista príbehu – dedo Karol – rozhodne porozbíjať okná na dome svojho syna, aby ho vyrušil z bežného stereotypu života, aby narušil všedný model rodinného „existovania“, ale hlavne, aby prelomil kruh samoty a nepochopenia, do ktorých sa čoraz viac zamotáva nielen on. Všedný problém staroby – odsun na tú najvedľajšejšiu koľaj – bariéra nepochopenia – a na druhej strane rozbeh života vnučiek, maturantiek, ale aj život strednej generácie, ktorá dennodenne stráca životný elán a „púšťa k vode“ všetky svoje sny a ideály.

„Duša človeka je ako sklo – nevidíš ju, ale cítiš, keď sa jej dotkneš ... a môžeš ju rozbiť ... kameňom...“ aká pozoruhodná metafora, aké vážne ľudské posolstvo.

Hra pána Stanislava Štepku Mám okno je plná posolstiev, plná dobrých rád, ale aj pomyselných varovaní - jednou vetou – je v nej po okraj tej „načlovečenskej človečiny“.

 

P. s.

 

Hra je symbiózou láskavého humoru aj podpichujúcej satiry, dobrej hudby, pesničiek i vyvážených hereckých výkonov. Avšak všetko v nej je umne pozošívané zlatou niťou autorskej aj hereckej invencie samotného pána Štepku. Veru, klobúk dole pred jeho majstrovstvom.