Dobroslava Luknárová

„Martin“, „Katarína“, obidva tradičné novembrové dni aj s ich zvykmi a pranostikami sú už za nami, nezadržateľne sa blížia Vianoce.

Dni sú plné očakávania, nákupov, predvianočných plánov, ale – u nás, starších, aj akejsi zvláštnej nostalgie, ktorá nás obracia do rokov prešlých aj dávno prešlých... V pamäti sa vynárajú obrazy dávnych Vianoc, zvykov, ktoré panovali ešte v domácnostiach našich rodičov a starých rodičov. Poďme zalistovať v knihe o Rači, vydanej v roku 1989, kde je výročným obyčajam venovaná rozsiahla kapitola.

4. decembra, na deň sv. Barbory, odlamovali hospodári vetvičky z viniča a čerešne, v neskorších dobách aj z iných stromov, a nechali ich vo vode vypučať. Podľa bohatosti kvetov, ktorými vetvičky do Vianoc zakvitli, si robili úsudok o budúcej úrode.

Nedávno sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá kniha Slovenský rok od R. Stoličnej – Mikolajovej, kde sa v kapitole Zima v článku Zaháňanie strachu popisujú predvianočné tradičné zvyky z rôznych kútov Slovenska a tam má svoje vyhradené miesto aj deň Na Ondreja a pravda, Barbora a Lucia sú popisované ako strídžie dni so svojskými obradmi veštenia, ale aj predvianočnej očisty domácností.

Halúzky ovocných stromov vo váze s vodou – tento zvyk sa mi najviac páči, lebo je ľahko dostupný. A keď kvietky na nich rozkvitnú v čase Vianoc a náhodou aj vonku napadne sneh, je to zaujímavý kontrast, zaujímavý symbolický stret dvoch ročných dôb – ako v rozprávke.

Veru tak, rozprávky! Napríklad O dvanástich mesiačikoch s celou ich snehovou atmosférou, ale aj dobrotou rozprávkových bytostí smerom k dievčinke, ktorá pomoc zúfalo potrebuje. Tam – v pomoci formou nečakaného daru kedysi začínala aj tradícia sv. Mikuláša.

Pripadá na 6. decembra a k nej sa v Rači – ako iste aj v iných obciach a mestách – viazali (a vlastne do dnešných dní viažu) zábavné, veselé zvyky. Muži a mládenci z príbuzenstva sa dávnejšie preobliekali za Mikulášov, ale aj čertov a anjelov a obdarovávali deti balíčkami od rodičov. Tie obsahovali hlavne ovocie, orechy a cukríky. Oblečenie Mikuláša? Postačil vyvrátený kožuch, maska na tvár s bielou bradou a biskupská čiapka. V rukách mávali biskupskú berlu a kôš s balíčkami. Čerti vyplácali neposlušné deti martinskými prútmi a poriadne štrngali reťazou. Anjeli boli ich upokojujúcim protipólom. V Rači sa zachovával aj zvyk dávať deťom balíčky s dobrotami do vyčistených topánok, položených v okne.

Bola som nedávno v Bratislavskom bábkovom divadle na obnovenej premiére hry Lenky Tomešovej Mikulášske čaro. Je to zaujímavá hra pre deti, kde sa im vďaka trom príbehom približuje nielen príbeh sv. Mikuláša, ale aj Deda Mráza a Santa Clausa. Veď všetky tri legendy spája práve motív obdarovávania. Daru, ktorý poteší, pomôže, prekvapí a ani nečaká na poďakovanie.

Najkrajší dar? Najväčšie poďakovanie? Nedá sa nájsť bez bezprostredného ľudského tepla. Nech sa nám v komerčných reklamách čokoľvek ponúka a obchodná sieť nech má pripravený hoci aj najbohatší sortiment, v konečnom dôsledku len čisto osobné, úprimné, je najdôležitejšie. V spomínanej bábkovej hre anjel s čertom, keď sa konečne skamarátia, spoločne spievajú:

„ Mať tak tú moc, rozžiariť deťom očká,

Myslím, že sa mnohé deti dočkajú radosti, hračiek, sladkostí. Veď mikulášske posedenia, slávnosti, podujatia sú v plnom prúde. Veselo je aj na vianočných trhoch, ktoré navodzujú nielen sviatočnú pohodu, ale neraz prinesú i radosť z nečakaných stretnutí. Teda žiadna hektika, stres, iba radosť a príjemné očakávania.

Deti – keď majú pred sebou nejakú očakávanú radostnú udalosť, zvyknú sa pýtať: „Koľkokrát sa ešte vyspím, kým...“ Najbližšie príde, bude Mikuláš! Nuž ho predbieham touto básničkou -„zaklínačkou“ :