Venované Dňu učiteľov namiesto kytičky
Učiteľský život? Nezainteresovaný by povedal, že je plný stereotypu. Veď každý školský deň beží podľa rozvrhu hodín, na každú hodinu, prestávku zvoní, učiteľ chodí na vyučovanie po celý školský rok do tých istých tried. Ale to je len vonkajšie zdanie. My, učitelia, vieme, že je to inak.
Každá hodina má v sebe aj čaro neopakovateľnosti. Nikdy dopredu nevieme, čo sa môže a čo sa často aj prihodí. Veď – a teraz použijem frázu, ktorú z duše nemám rada ani nepoužívam, ale stretávala som sa s ňou hlavne v novinárskom jazyku – deti, žiaci, študenti (vlastne hocikto, kto sa učí) sú „živý materiál“.
Áno, v škole je celý školský rok živo. V širokom zmysle slova. A stávajú sa aj rôzne neopakovateľné situácie.
Je pred Veľkou nocou, práve umývam okná. Pohľad z jedného nášho okna mám asi najradšej. Vidím do korún čoraz vyšších borovíc, orecha aj divej čerešne, na trávnik aj skupinku kríkov zlatého dažďa. Miesto je plné vtáčieho života – hrdličky, drozdy, vrabce, párik strák, v zime aj vrany a sýkorky, od jari do jesene lastovičky a možno aj niečo iné – krídlaté.
Aj teraz je tam veselo. Po trávniku sa prechádza párik drozdov, hrdličky predvádzajú v povetrí svoje „čipkované“ chvosty a krídla. Umývam okno, pozorujem krásnu jarnú scenériu, ale moja myseľ je kdesi - kamsi v škole. Vyberám z pomyselného priečinka pamäte ako z knižnice príbehy. Dávam im heslo -„krídla“.
Prvý príbeh:
Učila som v tej triede ruštinu a výtvarnú. Hodiny výtvarnej výchovy bývali spojené do dvojhodinovky každý druhý týždeň v stredu popoludní. Bolo krátko pred Veľkou nocou, a tak som požiadala žiakov, aby si priniesli nejaké ústrižky textílií, farebného papiera, bavlnky, lep, nožnice a „vydúchance“.
Prišla streda, popoludnie, výtvarná. Niesla som do učebne „prekvapko“ – za plný košíček „vydúchancov“ z husích a kačacích vajec. Ráno mi ich priniesla jedna maminka, zamestnaná tuším na hydinárskej farme.
Jasné, že vzbudili pozornosť, dokonca sme museli losovať, ktorým dvojiciam žiakov sa ujdú. Vysvetľujem pracovný postup, ale v triede je nezvyčajne rušno. Najprv som si myslela, že ešte stále frflú popod nos tí, ktorým sa neušli „maxi vydúchance“.
Ale nie! Deje sa niečo iné. Z jednej poslednej lavice sa ozýva čudný zvuk a žiaci sa naň otáčajú. Šepkajú si, smejú sa.
- Žiaci, čo je? Čo sa deje? – prísne sa pýtam a už aj kráčam tým smerom. Čosi zmizlo z poslednej lavice, ale je mi jasné, že Martin „opäť niečím baví okolie“.
- Čo je, Martin? Čo to máš? – som učiteľsky strohá. Viac ako inokedy. „Postav sa!“
Poslúchol a tu vidím v jeho rukách, pritlačených k sebe, malú žltú hlávku s oblým zobáčikom. Húsatko? Káčatko?
- Čo to máš?
- Prosím, pani učiteľka, babka mi dovolila. V sobotu sa vyliahli, vysvetľuje a pomaly roztvára dlane. Skutočne, malé kačíča. Rozhliada sa okolo, začivká.
- V čom si ho priniesol?
- Tuto, v krabici – kladie kačíča na vrchnú dosku lavice a z jej priečinka vyťahuje neveľkú škatuľu od topánok. Káčatko zatiaľ batká - ťapká po lavici a hľadá asi niečo na jedenie. Ďobká zobáčikom do Martinovho peračníka, bavlniek aj do nožníc.
Hrčia sa okolo nás zvedavci. Dievčatá sa pretekajú v nežnom obdive drobčeka, chlapci so smiechom komentujú jeho nemotornú chôdzu. Neha a obdiv, ktoré sa nedajú naprogramovať, vyžarujú do priestoru okolo Martinovej lavice neviditeľnú, a predsa žiariacu koronu.
- Je krásne – hovorím a v tej chvíli sa moja učiteľská duša mihnutím oka odtúla až do dávnych detských rokov (aj stará mama mávala kuriatka, káčatká. Koľkokrát som ich u nej obdivovala. Aj kŕmila...) Už je okolo nás skoro celá trieda. Zopár najväčších zvedavcov načahuje ruky – iba sa dotknúť jemnučkého páperia, pohladkať podarené stvoreniatko, vyskúšať, či by zobáčikom raflo po prste.
- Daj ho do krabice! Nech nespadne – prikážem. Ale neodolám, ukazovákom jemne hladkám žltú hlávku.
- Ta-ta – prihovorí sa, pokrúti hlavou, pokyvká kratulinkými krídelkami. Martin ho opatrne vkladá do škatule. Dno je pokryté posekanou mladou žihľavou alebo šalátom? Kačíča ďobne jeden, dvakrát, spokojne olovrantuje.
- Poďme, žiaci! Vráťte sa do svojich lavíc! Musíme sa pustiť do práce - čas beží...
ale ani mne sa veľmi nechce od žltučkého zázraku prírody – len by som sa dívala a dívala.
Tak veru, bola to podarená hodina. „Vydúchance“ sa postupne menili na hlavy rôznych rozprávkových bytostí alebo bavlnkami vyzdobené kraslice. A k tejto tvorivej práci nám chvíľkami kontrovalo, čivikalo káčatko.
Aj som ľutovala, že neučím v tej triede slovenčinu – mali by sme tému na dynamický opis živého modelu - „ako vyšitú“.
Hm, dávno som nevidela pekne zblízka malé káčatko. Iba dávne, Martinovo, čiviká na mňa – teraz – v spomienke.
(pokračovanie zajtra)
Komentáre
:))
kp,
:)))