Aj mobil má "svoju hlavu"
Mobil –
tenušké nitky vôkol nás
Plávajú, letia
presne namierené
Pevnosťou pavúčích lán
spájajú ma s tebou,
hoc vzdialení sme
na sto krokov,
na stá honov...
...tak vnímam mobil ja – môj najmladší vnuk však celkom inak.
Včera podvečer preň plakal. Slzy ako velikánske hrachy sa mu kotúľali po lícach, celý bol akoby obrátený naruby od svojho zrazu obrovského žiaľu. Chvíľu trvalo, kým som pochopila tragiku situácie, čo nevdojak vzbĺkla v našej kuchyni.
Kvôli zrozumiteľnosti celého diania predkladám najprv krátky prológ :
Náš najmladší vnuk je tretiačik na základnej škole. Viacerí jeho spolužiaci už v prvej triede manévrovali s mobilmi počas školských prestávok, ale naša rodinná rada usúdila, že je naň ešte priskoro. Aj v druhej triede nebolo inak. Pravda, mamičkin mobil a často aj môj obsluhoval náš malý šikovníček ešte prv, ako začal chodiť do školy. A neustále sa v tejto činnosti zdokonaľoval. Súčasné deti veľmi ľahko prijímajú technické výdobytky doby. Bez najmenšieho zaváhania, na rozdiel od nás, narodených viac ako pred polstoročím, uvedú do činnosti akýkoľvek prehrávač, kuchynský spotrebič, hračky na diaľkové ovládanie, ani mobil nie je výnimkou. Ale nemusia sa o ne starať. To bol hlavný dôvod predošlých rodinných rozhodnutí.
Ale na začiatku tohto školského roka usúdili vnukovi rodičia, že mu mobil zveria, pravda, ak bude dodržiavať všetky ich pokyny. Napríklad, že sa nemá mobilom príliš chváliť – pochválil sa hneď, ako s ním vstúpil do triedy... že sa má hrať na ňom hry až po vyučovaní – jasné, že sa začal hrať už počas prvej prestávky... že... Deti sú deti a ani náš vnuk nie je výnimkou. Výsledok inštrukcií?! Hneď v prvý deň popoludní, keď som ho brala z družiny, mi cestou k nám prehrával viaceré „podarené“ zvučky, preposlané z mobilov jeho spolužiakov. Každý deň mal pre mňa niečo nové, mobilové, čím sa potreboval hneď pochváliť.
Bez hanby priznávam, že kým som ja v „mobilovej gramotnosti“ ešte stále v prvej triede základky, môj vnuk je už možno v „mobilovom gymnáziu“. Suverénne skúša všeličo možné aj nemožné –
A tak sa stalo, čo sa stalo!
Jeho milovaný mobil mu suverenitu spočítal! Práve včera. Predstavte si tú situáciu: vnuk skúša prehrať nejakú skladbu do svojho mobilu z môjho, práve keď som ho pripojila na nabíjačku, ale ten z ničoho nič onemel, ohluchol, oslepol, jedným slovom a vnukovou vetou: „Nič, babi, nič!“, do ktorej sa zhmotnilo všetko zdesenie sveta aj jeho malého ega zároveň, odmietol akúkoľvek poslušnosť či spoluprácu. Slzavé údolie v našej kuchyni pripomínalo v tej chvíli biblickú potopu. Nepomáhali moje slová útechy a o technické rady som sa radšej ani nepokúšala. Vnuk plakal a plakal. Potom niekoľkokrát preskúšal, či je tá hrozná pravda pravdou? Bola! Vyzeralo to tak, že sa v jednej sekunde stratilo z pamäťovej karty všetko vnukovo „mobilové bohatstvo“.
Po chvíli, keď prvé zhrozenie opadlo aj prvá vlna plaču, začal môj vnuk racionálnu ofenzívu – zavolal tatinovi, konzultoval s ním všetky možné alternatívy vrátane tej, ako večer preberú celú situáciu doma a iste si nejako poradia. Potom došlo na esemesky mame a kamarátom, aby ho v ten deň už nevolali, našťastie tie ešte mobil zvládol. Pravda, ponúkla som k esemeskám svoj mobil, ale vnuk šiel za svojím ako rozbehnutý parný valec. Nakoniec mobil vypol a venovali sme sa školským úlohám. Potom hrám. Tichý popletený vnukov mobil ležal na stolíku v našej kuchyni...
Pred šiestou sme sa zberali na večeru do pizzérie. Dedko sa takto rozhodol priviesť milovaného vnuka na veselšie myšlienky. Aj ja som sa o to pokúšala, ale s pomerne slabým výsledkom. Tesne pred odchodom skúsil náš malý mobilový hrdina ešte jeden, nový pokus: zapol mobil – a – to ste mali vidieť, ako sa v našej hale zrazu rozsvietilo! Ako keby sme tam vysvietili aspoň päť vianočných stromčekov, ako keby u nás štartovalo lietadlo, ako keby sa práve u nás usadilo poludňajšie slnko – mobil fun-go-val!!! Všetka hudba v ňom, všetky hry na svojom mieste, všetky fotky pripravené byť novým pozadím, adresár, ani vlastne neviem, čo všetko, lebo môj mobil je oveľa jednoduchší. Veď som už vravela, ako sme s vnukom od seba „mobilovo vzdialení“. Vnuk v tej chvíli – to bolo zosobnená, živá, poskakujúca a rozrečnená radosť.
Naša spoločná radosť! Hotový ohňostroj. Poskakovala okolo nás troch a esemeskami prepochodovala aj na obidvoch rodičov. Keď sme neskôr sedeli v pizzérii, pred nami veľké kolesá vnukovho obľúbeného jedla, pokúšali sme sa my, dvaja, dávno dospelí, poučiť vnúčika o prioritách života a životných hodnôt. Myslím si, že bral z toho iba niečo. S láskou pohládzal svojho malého „mobilokamaráta“, lebo tak ho ohodnotil ešte v tú chvíľu, keď bola naša kuchyňa spomínaným „slzavým údolím“.
Hľa, jeden z fenoménov súčasnosti! Nič s ním nenarobíš. Je to jednoducho tak.
Komentáre