Dobroslava Luknárová

V podaktorý júnový deň som stála na zastávke električky. Stojím, stojím a v mysli skladám svoj denný program. Kulisa všedných zvukov veľkomesta neruší moje myšlienky. Dostala som sa až k náplni neskorého popoludnia, keď ...

Čo je to za rachot?! Od križovatky, kde sa rozvetvuje dvojdráha električiek na dve ďalšie strany, zaznel intenzívny zvuk. Iný, nie všedný, každodenný. A predsa – moje podvedomie ho zaraďuje ku známym, aj keď dávno nepočutým. Obraciam hlavu tým smerom –

 

Jasné! Od križovatky hrmoce ku mne stará električka. Uprataná, „vyblýskaná“, s vlajočkou na čele a s dvomi sprievodcami niekde v strede vozňa. Sú v typických uniformách aj so slušivými čiapkami na hlavách.

Škoda, že neberie bežných pasažierov! Iste je objednaná možno na jednu z posledných predprázdninových školských túlačiek ...

Keby tak zastala! „Poďte, poďte, milá pani! Berieme všetkých, aj dávno školopovinných. Len nastúpte... nasadnite...“

Šla by som. Posadila by sa na drevenú lavičku. Prižmúrila oči a obklopila sa zašlými chvíľami...

 

Naša prostredná mala tri a pol a bola samé „Prečo?“ Objavovala svet velikánskymi zvedavými očkami a pýtala sa na všetko možné aj nemožné. Raz mi takto sedela v električke na kolenách a neustále podkúšala: „Maminka, prečo...?“

Pán, sediaci oproti nám a skrytý za veľkoplošnými novinami, ich náhle poskladal a vložil do aktovky. Uprel ešte vždy začítaný pohľad do poloprázdneho priestoru električky.

 

-        Maminka, prečo má ujo taký veľký nos? – vystrelila do stredu električky dcérkina otázka. Cítim červeň na svojej tvári, najradšej by som sa prepadla až k podvozku električky a možno aj pod koľaje, rada by som vrátiť všetečnú dcérkinu otázku späť k jej stonásobnému „prečo“. Bože, taký trapas!!! Bezradne pozerám na dotknutého pána a mám ospravedlnenie na jazyku, hoci, priznávam v duchu – dcérka má pravdu. To nosisko je neuveriteľné! Vari stojí pred nami sám Cyrano?!

-     A ty máš prečo také kukadlá? Dávaj pozor, milá slečna, vypadnú ti!

-        Nevypadnú. Žažmúrim – dcérka si dáva obe bucľaté rúčky pred tvár a pomedzi pršteky pokukuje na toho čudesného pána.

 

Električka brzdí, ozvú sa typické signály blížiacej sa zastávky.

 

-        Máte krásnu dcérku, milá pani. Maj sa dobre, okaňa! Počujem z výšky pánov hlas, príjemný, machatovský, a už mu vidím iba chrbát.

-        Prepáčte, ona je... posielam za ním neskoré a iste aj zbytočné ospravedlnenie –

 

Pristupuje zopár nových cestujúcich, ale tým pôvodným, čo boli svedkami podarenej epizódky, ešte stále pohráva na tvárach zabudnutý úsmev. Prihováram sa dcérke, snažím sa odviesť jej pozornosť inam – nech nie je nový trapas ...

 

Súčasný deň pokračuje. Nastupujem do 11-ky a sadám si na voľné sedadlo. Na ďalšom predo mnou sedí pani – asi babka – a na kolenách sa jej hniezdi a vymýšľa chlapček.

 

-        Pozri, Filipko, také auto má dedko Edo – ukazuje na kapotu auta, čo stojí vedľa našej električky a tiež čaká na svetelný signál.

-        Babka, nie! Toto je Oktávia. Dedko Edo má Polsche!

-        A hento auto?

-        To je Šužuki...

 

Chlapčekovi ešte nejdú podaktoré spoluhlásky, ale zato znalosť áut! S ním by som nešla do súťaže o poznávanie značiek automobilov. Prehrala by som na celej čiare. A iste aj jeho babka, lebo ju neustále poúčal a opravoval, čo za autá uháňajú povedľa električky.

Veru, mala som zábavku až po Gaštanový hájik, kde babka s vnukom vystúpili.

 

Električky – starodávne aj naše dnešné. Plné ľudí a ich prejavov. Mám rada takéto – úsmevné.

 

Pridávam ešte jeden. Práve k tejto zastávke:

 

Vtedy stálo na nej asi zo dvadsať cestujúcich. Stála som aj ja a dočitovala knižku. Do prišlej električky som nastupovala ako posledná, ešte stále s knihou v ruke. Okrútila som ruku okolo tyče hneď pri dverách, aby som mala lepšiu stabilitu, keď električka pribrzdí, a dočitujem posledné riadky.

Hotovo!

Zatváram knihu, vkladám do tašky, rozhliadam sa.

Čo to? Veď „moja tyč“ nepatrí k električke!? Je to tenká trúbka, ktorú drží pán, sediaci na najbližšom sedadle (Asi domáci kutil... Ktovie, prečo ju kúpil, čo bude z nej majstrovať?...).

Celá červená púšťam svoju „oporu“ - neoporu (veď sa ani nedotýka stropu vozidla) a posúvam sa hlbšie do vnútra električky. Tvárim sa „akože nič“, ale v duchu je mi trápne aj smiešne. Viac smiešne ako trápne – zisťujem po chvíli. Keď to doma rozpoviem dcéram –

Nová zastávka, noví cestujúci. Aha, už sa drží tyče mladá slečna. Čertík zvedavosti vo mne ma núti pozorovať, čo sa stane.

Električka brzdí - - - a slečna zisťuje, že nie je tyč ako tyč. Urobí to, čo ja, mizne vo vnútri vozidla. A už „inkriminovanú“ objímajú dvaja mladíci. Pokračujú v hlučnom rozhovore. Keď tyč zabalancuje pri zmene rýchlosti a tí dvaja zistia, na čom sú, smejú sa „ako kone“. Ospravedlňujú sa pánovi, ktorý tyč drží, a tiež sa posúvajú ďalej a smejú sa, smejú, smejú...

 

Pred konečnou vystupujem. Ešte stále mám na tvári úsmev. Náhoda - a aký výborný humorista! Bodaj by som ho stretla aj inokedy...