Dobroslava Luknárová

Idem v Krasňanoch po známej ulici, prší, smoklí sa. Chodník je plný vody, topí sa na ňom aj na ceste nedávny mokrý sneh. Aké prostredie - taká nálada...

A tu, ani neverím vlastným očiam – smejú sa na mňa z malého stromčeka aj kríčka – maňušky, barišky, kočátká... ako ich ešte ináč volajú? Nežné drobučké, mäkulinké. Pripomínajú miniatúrne mačiatka skrútené do klbôčka. Stojím v daždi a dotýkam sa ich prstami: Vitaj, vitaj, prvý pozdrav Jari! Kedy si to, preboha, stihol? Ako?

 

 

 

Cítim, že sa aj vo mne prebúdza jar – mizne pochmúrna nálada, aj dážď ma prestal rozčuľovať, ani kalné mláky, cez ktoré prechádzam na druhú stranu ulice, ma už nerozčuľujú.

Všímam si holé konáriky kríkov, ktoré lemujú z jednej strany chodník – veď sú plné púčikov! Ešte celkom drobučkých, ale už nemajú zimnú neutrálnu sivosť. Farbia sa do jemných pastelových farieb.

Blížim sa k vŕbe – znovuzrodenej – z pníka starej vŕby už minulý rok vyrašili nové konáre a počas celého leta si postupne „budovala“ novú korunku. Hľa, jej hriva je veselá žlto-zeleno-okrová . Hojdá sa vo vetríku, nechá sa zmývať dažďom, ale mne sa zdá, že počujem jej tichý smiech – Je tu jar, je tu jar... pozrite, ako sa teším...

Teším sa aj ja. Skúmam cestou domov nepatrné jarné volania – spev drozdov, hravé prelety vrabcov z kríka na krík aj zurčanie neďalekého potoka. V nose ma šteklí vôňa rozmrznutej zeme a v mysli už splietam poradie prvých jarných prác na našej záhradke. Ešte je tam veľmi mokro, ale čoskoro, dúfam, nebude.

Prestalo pršať. Obloha je plná bizarných oblakov – čierno šedých aj celkom bielych. Chytajú lúče slnka a ono ich búrlivo „machlí“ teplými odtieňmi. Pridáva im široké okrajové čipky sfarbené do oranžova, žlta, ružova... hotový romantický akvarel!

Aj v našom byte kraľuje slnko. Napĺňa priestor zo západnej strany najprv ružovkastým a potom červeným svitom. Stojím na balkóne, neviem odtrhnúť zrak od prírodnej scenérie.

 

Akí sme my, ľudia, čudáci – okolo Vianoc sa nám žiada biela snežná mrazivá zima, vo februári zima na zimné športy, ale keď sa blíži marec, už len túžime po jari... potom po lete...chválime peknú jeseň, ak sa vydarí, ale okolo Martina už očakávame prvý sneh ... tak veru... pekne dokola...

Teraz túžim po slnku a pestrej prírode:

 

 

 

Škoda, že ľudské zákony aj štýl života nemá takú pravidelnosť, ako príroda. Nedá sa spoliehať na to, že po bielom príde ružovo-žlto-zelené a potom letno-slnečné, atď. Ani presne nevieme, čo príde. Možno vieme, čo by sme chceli, ale ako k tomu dôjsť, čo preto urobiť? V našom ľudskom svete platia (neplatia?) zložité zákonitosti... či chceme alebo nechceme, sme ich súčasťou.