Nech sa každý drží svojho!
Čo malo úbožiatko robiť? Keď nie dobrá rada, po ktorú sem merala cestu, nech jej aspoň život ostane. Prehopkala, preskákala z konára na konár až do tej samej rímsy. Od žiaľu jej zvieralo srdiečko, labky sa triasli. Dobre sa zakutrala do lístia a ihličia, aby jej netrčalo ani uško, ani chvostík.
Možno od živicovej vône, čo ju vzápätí objala, a možno od veľkej únavy aj sklamania zaspala. Snívalo sa jej o detstve, mamke, súrodencoch. Krásny, veselo-smutný sníček.
- Hej, Ryška – svetobežka, zobuď sa! – škrabká kocúr Aladár spachtošku po čele: „Sovy spia, môžeš sa vykutrať spod periny.“
- Ach, to ste vy, pán Aladár? Tuho som spala –
- Našťastie tuho, ale ticho. Nik si ťa nevšimol. A čo? Premeníš sa na človeka?
- Vy ste to nepočuli? Veď ste tam boli!
- Cudzie rozhovory nepočúvam... a mal som ešte inú prácu. Tak vrav!
- Nejde to. Pani Sivá povedala, že to nejde. Nie sú také čary. Vraj sú to len rozprávky, výmysly.
- No, som rád. Už som sa bál, že sa popletie celý náš zvierací svet. Tak to má byť – ja som kocúr a ty veverica. Pekne krásne na celý život.
Pozerá kocúr na svoju spoločníčku, ako sedí smutná, skormútená a z kožúška jej kde – tu trčia suché smrekové aj borovicové ihličky. Na hlávke medzi končistými uškami jej tróni žltý lipový list. No teda, podarená parádnica!
- Poď, strašidlo – motovidlo! Vylez z pelecha, kým sa opäť výry nezobudia. A prestaň smútiť! Kukni, ako je pekne! Slnko svieti, vetrík pofukuje, vrabce čvirikajú. Čo ti viac treba?
- Som hladná.
- No, vidíš, konečne rozumná reč. Pozývam ťa na hostinku - a už sa kocúr poberá k hrebeňu strechy a veverička za ním. Hlad je občas dobrý veliteľ.
Musíš byť trpezlivá!
Cesta späť bola pre Krivý zúbok menej namáhavá, hoci nie práve najveselšia. Keď sa musíme rozlúčiť s pekným snom, nádhernou predstavou, to nejde vôbec ľahko. Potrebujeme čas. A iste aj dobrých kamarátov.
- Babi, myslíš, že ju uvidíme? – pýta sa nedočkavá Nika možno už po piaty raz a vo vrecku sukničky hladká oriešky. Včera zbytočne vrtela hlávkou a pozerala viac po stromoch ako pod nohy. Veveričku nezahliadla. Ani ona, ani babka. Len sa jej podarilo od toho neustáleho výškoobzerania potknúť sa na nejakom hrbolčeku a bác! Teraz ju omína chrastička na kolene.
- Musíš byť trpezlivá. Ak má kdesi tu domček, iste sa objaví – babkin hlas znie upokojujúco a rovnako aj príjemné teplo trochu drsnej dlane. Vedú sa pekne za ruky. Dnes nevzali so sebou kolobežku, treba dať vnučkinmu kolienku pokoj.
- Tu bola minule. Na tomto strome. Dám oriešky sem – a Nika kladie na lavičku tri na polovice rozdelené vlašské orechy. Pekne vedľa seba. Do prostriedka. „Myslíš, že ich uvidí ?“ obracia hlávku k babke a prekladá oriešky ku koncu lavičky. „Dám ich radšej sem, to má zo stromu bližšie.
- Poď, sadneme si oproti a uvidíme .
Babka si sadá na náprotivnú lavičku a o chvíľu sa pri nej upeleší aj vnučka. Stíchnu. Len pohľady im kĺžu po okolitých stromoch.
Už má hladoška oriešok v papuľke...
Krivý zúbok už od skorého rána pozorovala známu cestičku. Zvedavými očkami vítala každého, kto sa blížil z onej strany, odkiaľ chodievala alebo hopkala s kolobežkou Nika. Len čo zazrela obidve známe postavy, primkla sa ku konáru a pozorovala, čo budú robiť.
Rozlúsknuté polky orechov zasvietili na lavičke ako ranné slniečko na kvapkách rosy, ako misky s lákavým jedlom na panskej hostine. Zobudili v malom brušku hlad. Keby hlad? Hladisko ako, ako...Ako poriadne veľké jablko. Ani sa nestačila milá pozorovateľka spamätať, ani poriadne popremýšľať, nôžky sa samy dali do skoku a chvostík zakormidloval. Jeden pohľad sem, druhý tam a už má hladoška oriešok v papuľke. Šibkom – hupkom na strom, nech jej ho nik neuchmatne.
- Chrum, chrum, vyberá chutné jadro – a je po ňom. Ale je tam aj druhá, tretia mištička!
Nika s babkou ani pomaly nedýchali. Sedeli na lavičke a obdivovali veveričkine hody. Aj náhoda im priala – žiaden náhodný chodec nerušil veveričkinu hostinku. Škoda, že Nika dala na lavičku len tri rozlúsknuté orechy. Zajtra prinesú viac.
Z dvoch posledných polovičiek Krivý zúbok nevyhryzkal chutné jadrá. Treba myslieť aj na večeru alebo na zajtra. Pobehla gazdinká do svojej najbližšej komôrky a spustila ich tam. Zásoby sa vždy hodia. Keď zbehla dolu ku známej lavičke, bolo na nej prázdno. Aj na opačnej. Veverička poobchádzala obidve – zišiel by sa ešte oriešok. Našla iba dve zatvorené šišky. Iste sú plné chutných semiačok. Tak poďho s nimi do komôrky.
- Ako mi je dobre! – pomyslela si po toľkej práci. „Mám kamarátku, čo sa mi nevysmieva. A iste mi aj inokedy prinesie niečo pod zub.“
pokračovanie nasledujúci deň
Foto - D. Betechová a internetové zdroje
Komentáre
Dobruška,
tento rozprávkový príbeh mi pripomína moju knižku z detstva - takisto bola o veveričke a lesných zvieratách, príbeh bol reálnejší a obrázky neboli kreslené, ale takisto vo forme fotografií, pripadala mi vážnejšia ako tie ilustrované, a cítila som, akoby som bola skutočne v lese aj s jeho nástrahami
Milá KamiB, pozdravujem,
Prajem pekné dni a príjemné čítanie. D.