Dobré ráno, spachtošky!
- Dobré ráno, spachtošky! Je krásne, ide sa k vode – od vchodových dverí hrmí hlas uja Miloša, babkinho syna. Za ním sa valí do bytu celá jeho rodina. Nikina teta Nelka, Miloš číslo dva, Nikin bratranec aj Lenka – sesternica. Je od Niky staršia len o pol roka, ale už chodila do prvej. A Miloš pôjde do štvrtej. Občas robí obom dievčatkám prieky, ale dá sa s ním vydržať. Najmä pri hrách. Vždy vymyslí niečo nezvyčajné. A Nike robí menej priekov ako svojej sestre.
- Kam chcete ísť? – pýta sa babka, ešte v župane sa náhli do kuchyne ponúknuť všetkých niečím dobrým. „Budete buchty? Večer som piekla. Moravské.“
- Predsa na Evu. Na celý deň. Dnes má byť až tridsať. Okaňa, chystaj sa, obliekaj, šupito – presto!
Ujo Miloš je ako víchor. Prebehol celým babkiným bytom, postál na balkóne a už sedí v kuchyni a spolu so synom „likvidujú“ moravské koláče. Babka stavia pred nich hrnčeky s čajom. Teta Nelka pomáha Dominike zbaliť si k vode všetko potrebné.
- Veď príďte, mama, aj vy za nami. Čo budete doma v taký pekný deň?
- Pôjdem do záhradky. Mám tam robotýýýý! – babka ani nemenuje, čo všetko: vyplieť burinu, pozbierať popadané jabĺčka na štrúdľu, pooberať zelenú fazuľku aj hrášok, okopkať rajčiny.
- Príďte tam za mnou. Môžeme si na večeru poopekať špekáčky aj zeleninu.
- Hm, dobrý nápad! - prikyvuje tatko Miloš a obúva si v predsieni tenisky. „Mám ťa tam odviezť?“
V sobotu kúpanie na Eve a potom až do noci opekačka v záhrade. V nedeľu výlet do Čachtíc a podvečer prechádzka po kúpeľnom kolonádovom moste aj pri leknínových jazierkach. Deti boli v jednom kole spoločných hier - - - ale Nika aj tak myslela chvíľami na svoju veveričiu kamarátku.
Príde si po oriešky? Hneď zajtra.
Kto ide po cestičke?
- Prečo nechodí? Prečo neprišla?
Každú chvíľu vidno veveričku pobehovať po spodnom konári borovice. Aj sa jej zazdalo, že už vidí známu postavičku zabáčať na kolobežke k ich cestičke, ale bolo to iné dievčatko. Malo so sebou brata aj tatina. A veľkú, velikánsku loptu. Na jednu z blízkych lavičiek si položili veci a už sú na lúke a vyhadzujú, pohadzujú si loptu ako svet. Presnejšie – väčšiu ako hlava ich tatina.
Ten hádže najlepšie – raz ďaleko, aby obe deti bežali po ňu, inokedy vysoko – vysokánsky. Aj chlapec skúša vysoké. Len dievčatku hody veľmi nejdú. Vyhodila z celej sily a už je lopta medzi vetvami čiernej borovice. Tatko dočahuje, nadskakuje, napokon si posadí syna na svoje plecia a tak dočiahli loptu.
Krivý zúbok so záujmom sleduje celú hru. Keď sa lopta zamotala do borovicovej chvojiny, už-už by bola bežala dotknúť sa jej. Zhodiť ju dolu. Ale čo keď by ju tí traja videli – sama nevie, či by to chcela, alebo nie?!
Deti sa po hre usadili na lavičke a pustili sa do jedla. Aj skrytej pozorovateľke zahrali v brušku cigáni. Prešvihla sa na konároch o dve poschodia vyššie a bola doma. Lepšie povedané, pri jednej zo svojich komôrok. Siahla do zásob a – dobrú chuť!
Až sa veveričke zamotala hlava
Popoludní opäť vyzerala Niku s babkou. Kde len sú? Prečo nechodia? Chodník je plný ľudí, ako vždy v sobotu. Chodia, rozprávajú sa, smejú. Medzi dospelými pobehujú deti, maličké sa vozia v kočiarikoch, buginách, trochu väčšie lomozia na trojkolkách, odrážadlách... Až sa veveričke zamotala hlava od hlučného virvaru.
Rozhodla sa pre ticho, nuž hybaj, až k vrcholcu stromu. Tam sa oprela o chvostík, objala najvrchnejšiu vetvičku a prižmúrila oči. Ľahký letný vetrík pohojdával tenké vetvy stromov aj veveričku na jednej z nich.
Bol to slastný pocit a Krivý zúbok si po prvý raz uvedomila, ako je dobre, že je práve vevericou. Môže sa vyšplhať kam len chce, ľahko skákať aj lietať z konára na konár. Keby bola dievčatkom, musela by chodiť iba po zemi. A aj skákanie je u ľudí veľmi ťažkopádne.
- Dobrý deň! Aj vy sledujete tamto čudné guľaté? Škrekľavý hlas vrátil Zúbok do skutočnosti. Na konári pod ňou sedela tetka Straka a vyvracala hlavu dohora.
- Kde? Čo? – aj Zúbok hľadí k nebu. Už čosi vidí! Červená polopriesvitná guľa sa plavne vznáša nad nimi. Pripomína loptu na hranie, ale nemá presne guľatý tvar a dolu z nej visí tenký, tenulinký chvostík.
- Neviem, čo to je- krúti veverička hlavou. „Ale aké pekné! Ani nepotrebuje krídla na lietanie“– pochváli čudnú letiacu vecičku.
- Hneď si to obzriem... zblízka – a už straka trepoce krídlami a letí. Už je zarovno červenej gule – negule, skúša sa jej dotknúť zobákom. Čudo poskočilo, vznieslo sa vyššie. Chvíľu sa takto naháňajú, dobiehajú. Zrazu – puk! Čuda niet! Vlastne je. Ale pokrútené, nepodarené padá k zemi.
Vyplašená straka strepotala krídlami a letí vysoko – prevysoko až hen, na najvyšší topoľ.
Tak jej treba, zvedavici!
A veverička? Už je jej smiešne, ako sa preľakla. Keď sa ozvalo „puk“, zažmúrila oči a pritisla sa k vetvičke ako kliešť. Obidve sa rozkývali ako na hojdačke.
Ešte dobre, že jej hanbu nikto nevidel. Tak sa naľakať! Niečoho - - -
- Pôjdem si tú vec pozrieť– umienila si : „ Ale až neskôr, keď bude v parku ticho“.
Iste preskúma, čo to vlastne bolo? A už vie, že sú na svete čudné veci, ktorých sa neradno dotýkať. Lopta s chvostíkom nie je poriadna lopta!
pokračovanie nasledujúci deň
Foto - D. Betechová a internetové zdroje
Komentáre
:)
Milá KamiB, pozdravujem,