Bolo by zvieratku sveta žiť. Len keby –
Soboty majú pre zvieratká a vtáky v mestskom parku aj nepríjemné chvíle. Hlavne večery, keď sa má ísť spať. Vtedy ľudia spustia na vysvietených miestach muziku. Veľa tónov, hlasov, buchotu-rachotu. Až do neskorej noci nevedia prestať.
Veverička si práve preto našla v jednom starom breste dlhú, hlbokú bútľavinu. Tam sa učučí, stiahne chvostík až na ušká a snaží sa zaspať.
Čo to len majú za zvyky veľkí ľudia?!
Nedeľné rána bývajú príjemné. Pravda, bimbanie zvonov z neďalekého kostolíka je tiež dosť silné, ale aspoň trvá iba krátko. A potom sa z onoho miesta šíri už len príjemná melódia. Pridajú sa k nej spevné ľudské hlasy, sem – tam klinkanie zvončeka – to sa dobre počúva...
Po cestičke v parku prebehnú ráno len dvaja muži a jedna dievčina v športovom. Bežia ľahko, ľahučko, bez slov. Zato drobné speváčiky – pinky, vrabce, pipíšky, stehlíky a ktovie, kto ešte, trilkujú a vyspevujú o dušu.
Krivý zúbok sa pozdravila so susedom ďatľom, rodinkou piniek – mladé už lietajú bez chybičky – aj rodinou ježkov, čo sa len nedávno presťahovala pod hustý kríček vtáčieho zobu. Pobehala, pohopkala po známych lavičkách, pri starom pni si našla na raňajky chutný hríbik. Zapila vodičkou z mláčky, čo zostala na cestičke po nočnom tichom dáždiku.
Bolo by zvieratku sveta žiť. Len keby –
Nebudem sa volať Nika...
Nika, Nikuška jej chýba. Zbytočne veverička čaká nad ich lavičkou. Do samého večera kamarátky nebolo. Ani jej babky.
- Nebudem sa volať Nika – pomyslela si a celé srdiečko jej zaplavil čudný stiesnený pocit. Nebol to hnev, ani smútok. Iba akýsi nepríjemný chlad. Ľudia by ho nazvali rozčarovanie. Ale našťastie myslenie veveričiek nepozná takéto výrazy.
- Ak zajtra nepríde, odsťahujem sa. Pôjdem preč. Možno veľmi ďaleko – s ráznym rozhodnutím večer aj zaspala.
Vezie sa Nika na kolobežke, opisuje pôvabné poloblúky. Už je celkom blízko. Na chvostíku z kučeravých vlasov jej svieti veľká mašľa. Z borovice zoskakuje Krivý zúbok a len čo sa dotkne chodníka, mení sa na dievčatko. Také isté ako Nika. Len nemá mašľu vo vlasoch.
- Poď, zahráme sa – volá Dominika na kamarátku a už jej hádže loptu. Červenú s bielymi bodkami. Kde ju vzala? A kde je kolobežka?
- Chytaj, Zúbok – vyhadzuje loptu vysoko, vysoko a potom ju chytá do obidvoch rúk. Hádžu si ju sem a tam a smejú sa, tešia obidve dievčence.
- Poď sem, Nika, Nikuška! – volá babka a ony obe bežia k nej. Babka im podáva oriešky – čerstvé, chrumkavé. A uväzuje krásnu mašľu na chvostík aj jej – druhej Nike.
Už sa zase hrajú. Lopta len tak lieta a je aj väčšia, ako bola predtým. Vtom letí z vysokého topoľa tetka Straka. A rovno do lopty: Ďob – ďob!!!
- Nieééé- - - veverička precitla zo sna. Zo svojej izbičky dobre vidí zahviezdnenú tmavomodrú oblohu. Uprostred hviezd pokojne svieti okrúhly velikánsky mesiac. Je spln. Tuho cvrlikajú svrčky a z okien dvoch – troch bytov nad mestskou kolonádou ešte zaznievajú hlasy z televízorov. Okná svietia do noci modro – zeleným mihavým svetlom.
- Hu – hu – húúú - ozvalo sa neďaleko a mesiac zakryl len na malú chvíľu veľký letiaci tieň. Pozor, výr je na nočnom love!
Krivý zúbok cíti, ako sa jej zježil mäkký kožuštek a zastrihali čujné ušká. Nie je dievčatkom.
Nemá vo vlasoch bodkovanú mašľu. Čo pred chvíľou vyzeralo ako skutočnosť, bol iba sen -
Veru, iba sen.
pokračovanie nasledujúci deň
Foto - D. Betechová a internetové zdroje
Komentáre
Veru, toho hluku je toľko
nech ostane Krivý zúbok radšej tam, kde je, čakalo by ju veľa rozčarovania...
Hm, milá KameliaB,
veru tak, Dobruška,
Je to tak, KamiB,
Pozdravujem a prajem pekný víkend. D.