Kto sa zapáčil Krivému zúbku?
Krivému zúbku sa najviac páčili deti. Skackali, behali po chodníkoch, nosili so sebou milé hračky, vozili sa na trojkolkách, bicyklíkoch, kolobežkách, ktoré nevrčali tak hrozne a neuháňali obrovskou rýchlosťou ako autá dospelých ľudí. Veľkých áut sa veverička bála, ale detské vozidielka obdivovala. Aj sa jej snívalo, že narástla a požičala si od dievčatka s chvostíkom kolobežku.
To dievčatko sa jej veľmi páčilo. Malo vlásky rovnakej farby ako bol veveričkin kožúšok a zvyčajne ich malo zopnuté do chvostíka. Alebo do dvoch. S krásnou mašľou alebo kvietkovanými sponkami.
- Ejha! Mať tak také isté – sníval Krivý zúbok a knísal sa na vetvičke presne nad dievčatkom. Držalo v rukách loptu. Neveľkú, červenú s bielymi bodkami. Keď sa lopta odkotúľala do trávy, vyzerala ako učupená muchotrávka.
- Chytaj, Nikuška – volá na dievčatko babka a hádže loptičku malým oblúkom do bucľatých rúk.
- Výborne! – pochváli.
- Chytila som a hádžem – teší sa vnučka a z celej sily hádže loptu smerom k babke.
Kdeže by ju tá chytila? Už sa milá lopta kotúľa pod krík tamarišky. Veverička až poskočí na svojom konári, čo by bežala za ňou, keby...
... keby... nebol iba jeden veveričkin sen. Bola to hotová velikánska túžba. Usadila sa v malom srdiečku a denne sa ozývala čoraz nástojčivejšie.
A kto sa zapáčil Dominike?
- Pôjdem k sovám na Veľký soví smrek – rozhodla sa jedného podvečera, keď, hopkajúc zo stromu na strom, vyprevadila malú Dominiku aj s babkou z parku. Robila tak deň čo deň, že si ju tie dve aj všimli.
- Babi, kukni, veverička – ukazuje Nika na blízky ihličnan a tlmí hlások. Nechce zvieratko vyplašiť.
- Všimla som si. Aj včera tu bola – šepká babka.
- Prečo si mi nepovedala?
- Lebo zmizla. Len na chvíľku som ju zazrela.
- Keby som mala oriešok, prišla by ku mne?
- Možno. V kúpeľnom parku sa niektoré veveričky vôbec neboja. Dajú sa kŕmiť rovno na chodníku.
- Myslíš, že aj táto ?
- Neviem, Nika. Zdá sa mi veľmi plachá.
- Ale zajtra vezmeme oriešky? Možno k nám príde? – vo vnučkiných očkách splýva otázka so zobudenou túžbou: Vidieť zblízka veveričku, to by bolo! Psíka, mačku aj babkine škrečky už neraz kŕmila, hladkala, obdivovala.
Ale toto je lesné zvieratko ! Nika ho pozná z jednej svojej knižky o veveričke Veronke. Ale tam je len nakreslená, nie skutočná!
S kým sa poradiť vo vážnej veci?
Ísť k sovám! Krivý zúbok vie, že je to náramne nebezpečné, lebo na Sovom smreku spávajú cez deň aj výry a tých sa naozaj treba báť.
Ale na druhej strane – staré sovy sú vraj najmúdrejšie z celej okolitej prírodnej ríše. Ak poradiť vo vážnej veci – tak to dokážu iba sovy. Veverička si dobre pamätá, čo jej kedysi, ani nie tak dávno, rozprávala o sovách jej mamka. A iste to neboli iba rozprávky.
- Pôjdem na Soví smrek, spýtam sa – rozhodla sa ešte v ten večer a uložila sa vo svojej bútľavej izbičke k spánku.
- Hneď zajtra ráno sa vydám na cestu –
Lenže na druhý deň pršalo. Aj na tretí, aj na štvrtý. Veverička sotva čo vystrčila ňufáčik z izbičky. Kôra borovice bola mokrá a klzká, z menších huňatých konárikov pršali chvíľami velikánske vodné kvapky. Hu, nepodarený čas!
Ani Dominiku s babkou nebolo vidieť. Chodníky a cestičky v parku boli väčšinou pusté, len občas prešiel popod konáre stromov roztvorený dáždnik.
Dlhý zadaždený čas využila veverička na premýšľanie. Už vedela presne, ako sa poberie smerom k Soviemu stromu, ako vyhľadá starú sivo-bielu pani Sovu aj o čo ju požiada. Len či sa plán podarí?!
pokračovanie nasledujúci deň
Foto - D. Betechová a internetové zdroje
Komentáre
Aha, ropzprávka!
.