Ako začala veveričkina výprava
Po štyroch upršaných dňoch sa vyčasilo. Hneď ráno zobudili Krivý zúbok mladé pinky, čo mali obďaleč hniezdo. Mamka ich učila lietať. Pekne pomaly – z konára na konárik a späť. Potom z konára na konárik, na druhý, na tretí. Až nakoniec zo stromu na chodník a späť. Vyletieť zo zeme do koruny stromu je zo začiatku veru poriadne namáhavé.
Ráno bolo nádherné. Modrá vysoká obloha, len kde - tu s bielym našuchoreným obláčikom. Na ihličí aj na tráve sa chveli vodné kvapky, svietili v nich zakliate malé slniečka. Veveričku pošteklila svieža vôňa živice, ihličia, lúčnych kvetov, až sa jej kýchlo.
- Hapčí! Hapčí!
- Na zdravie, slečna susedka!
- Ach, dobré ráno, pán Ďateľ! Konečne máme zase slniečko.
- Veru, veru. Toto leto je to vzácne. Štyri dni dažďa, dva dni pekne. Ale pre prácu sa mi vlhko hodí.
- Dnes som vás ešte nepočula.
- Veď už letím. Aha, na tamten starý buk. A vy kam?
- Ja? Možno na výlet – Krivý zúbok nechcela vyzradiť svoj úmysel. Vraj najväčšie tajomstvá nesmieme vyzrádzať. Lebo ak sa vyzradia, cesta k nim býva dvakrát dlhšia a trikrát tvrdšia. Môže sa aj načisto pokaziť. A to by bolo veľmi, veľmi zle.
Len čo sa zo starého buka ozvalo ďatľovo: ťuki – ťuki – tŕŕŕŕŕŕ – ťuk...ťuk, vyskočila veverička na najbližší konár, preskočila na ďalší a ďalší, potom z borovice na smrečok, zo smrečka na jarabinku, z nej na prvú čiernu borovicu, potom druhú, tretiu a čoskoro po dlhom skoku pristála na plochej streche, ktorá prekrýva piešťanskú mestskú kolonádu. Jej výprava k Soviemu hradu sa začala.
Lež kde je Soví hrad?
Soví smrek rastie roky rokúce v átriu staršieho mestského paláca. Kedysi dávno vysiali stred vnútorného dvorčeka mäkulinkou trávou, popri okolitých múroch vydláždili biele chodníky a pristavili na ne kamenné lavičky. V strede trávnika vyrastal neveľký strieborný smrek a v štyroch rohoch trávnatého štvorca rozkvitali voňavým bohatým kvetom šípové ruže. Z okien dvoch veľkých salónov sa často ozýval smiech kúpeľných hostí, vyhrávala cigánska kapela alebo, hlavne popoludní, zaznievali z ľavého krídla melancholické tóny klavíra.
V jeseni celý rozľahlý palác stíchol. Okná spustili viečka žalúzií, primkli sa k sebe vonkajšie krídla dverí. Dom spal až do novej jari, do novej kúpeľnej sezóny.
Šípové stromčeky o pár rokov nahradili kríčky ibištekov, potom zlatého dažďa, neskôr orgovánu. A strieborný smrek? Len rástol a rástol. Do výšky – nádherný, súmerný, rozložitý. Keď vyhúkol ponad okolité strechy, ubytoval sa v jeho ihličnatej hustej korune mocný výr. Neskôr celá jeho rodina. A o pár rokov už patril sovám každý konár vysokánskeho stromu.
Možno aj preto, že v paláci prestali bývať bohatí kúpeľní hostia, jeho priestory dlho zívali prázdnotou, kým ich nedostala do prenájmu cestovná kancelária.
Átrium? Už patrilo celé iba smreku a sovám. Občasní návštevníci cestovky len spoza okien obdivovali nezvyčajných obyvateľov tohto ihličnatého Sovieho hradu.
Počas dňa bývalo na Sovom hrade ticho, ospanlivo. Drobné vtáctvo, ale aj holuby a čajky sa rýchlo naučili, že sa nepatrí aj nevyplatí rušiť vznešených spáčov zo sna. Aj mačky sa mu vyhýbali. Len mušky a motýle si lietali po svojom. Tichučko, nehlučne.
K večeru Strom – hrad ožil. Ozval sa trepot krídel, ponuré húkanie aj piskľavé kuvikanie, veľké tmavé tiene sa rozlietali na všetky strany.
Nebezpečenstvá na každom kroku
Krivý zúbok sa rozhodla priblížiť k obávanému Hradu ešte za dňa, pokým sovy spia. Môže si obzrieť jeho poschodia, porozmýšľať, kde je asi domček starej pani Sovy a tak sa vyhnúť istému nebezpečenstvu.
Lenže nebezpečenstvá ju stretávali aj cestou. Napríklad – ulica. Bolo treba prebehnúť po nej z jednej strany na druhú, lebo zo stromu na strom by ponad ulicu nepreskočil ani veveričiak – šampión. Ale ako prehopkať, keď autá ľudí uháňajú jedným aj opačným smerom skoro bez prestania?
Veverička čučala v korune červeného javora už dobrú hodinu a nie a nie sa odhodlať na riskantný prechod.
- Hav – haf –haf – šteká neveľký pudlík a obieha okolo stromčeka.
- Čo je Čikinko? Čo štekáš ako splašený? – tíši pudlíka jeho pani a berie ho na ruky. Nerozumie, prečo Čiki dvíha kučeravú hlávku dohora a šteká na javor. Žeby mačka? Alebo holub? Avšak javor má hustú, do úhľadného oválu zostrihanú korunu, dobre skrýva vyplašenú pútničku.
A tá sa zatiaľ podučila ľudskému zvyku. Všimla si, že aj ľudia nejdú po ulici iba tak – širinou – dolinou. Počkajú na mieste, kde sú na dlažbe pomaľované biele pásy a keď autá pred tými pásmi zastanú, vtedy prejdú. Jedni tam, druhí opačne. Aj Zúbok už hopká po prechode. Pletie sa chodcom pod nohy a len čo je opäť na chodníku, šibkom – hupkom na rozložitú lipu.
- Pána Fera! Vari to bola veverica? - čuduje sa pán v klobúku a neveriacky krúti hlavou.
- Aká veverica? Iste mačka –
- Nie! Mala huňatý chvost a bežala ináč ako mačky.
- Aj mačky môžu mať huňatý chvost, keď sú exotické. Alebo to bol pes – túlavý –
- Prečo sa hádaš, miláčik? – krotí pán svoju vyobliekanú polovičku.
- A nakoniec, nám to môže byť jedno – dodáva a už obaja zabáčajú do obchodíka so suvenírmi.
Čo tam po mačkách alebo psoch? Alebo hoci aj vevericiach?
pokračovanie nasledujúci deň
Foto - D. Betechová a internetové zdroje
Komentáre