Vianoce a povodeň – čudná kombinácia.
U mňa sa povodeň vždy spájala s obdobím jari, keď sa topia snehy, a potom leta s poriadnymi letnými búrkami. Ešte snáď s „Medardovou kvapkou...“ Ale k Vianociam? Ani si neviem predstaviť hrôzu, čo postihnutí prežívali iba nedávno počas tradičných Sviatkov radosti a pokoja.
Povodeň a Hron – ani to mi nejde celkom do hlavy. Videla som veľké povodne na Váhu aj na Dunaji, najmä tú v roku 1965, ale Hron?! Pre mňa je Hron pôvabná prázdninová riečka a nie divoký a škodlivý prúd kalnej vody, rozlievajúci sa do nečakanej šírky. Ale príroda je skutočne nevyspytateľná vládkyňa – nikdy nevieme celkom presne, čoho a kedy je schopná...
Pre mňa Hron – to sú bezstarostné chvíle detstva a prázdnin. Mamička pochádzala zo Zvolena, aj ja som sa tam narodila. Bývala vo Zvolene celá jej rodina, a my sme k nim zvykli zavítať cez prázdniny veru aj na tri týždne. Odtiaľ si pamätám slnkom vyhriate kamenné dlaždice mestského chodníka, po ktorých sme cupitali najradšej „bosky“ smerom ku Hronu a vracali sa až podvečer, poriadne hladní, vybozkávaní od slnka, trochu unavení, ale už snujúci plány, čo sa ešte zahráme po večeri na stíchnutej zvolenskej ulici.
Starší bratranec Jožko ma na Hrone učil plávať. Trochu drastickým spôsobom, asi preto si tú príhodu dodnes pamätám.
Predstavte si neregulovaný tok Hrona, lemovaný húštinami kríkov aj neveľkými lúčkami, plný nečakaných zátočín a výmoľov, ale aj so širokým korytom, v ktorom pomedzi skalky aj skaly zurčí, ponáhľa sa do diaľav čistučká voda. Hneď za ohybom sa jej koryto úži, dno sa stráca pod tečúcou vodou, v nej veselo šantia deti.
- Poď, tu je hlbšie, volá na mňa Jožko a je už vo vode po pás. Neďaleko neho kopcujú nohami iní chlapci, výskajú, špliechajú sa.
- Pozri, takto urob šípku a potom opíš rukami pred sebou kruh! Zaber dlaňami, poriadne zaber a polož sa na vodu! Ponesie ťa... skúšam podľa jeho inštrukcií a skutočne ma voda nesie. Len chvíľočku, lebo už mám nohy opreté o pevné dno riečky – pre istotu.
- Poď ďalej, neboj sa! Vidíš, tu nie je hlboko – láka ma k sebe a voda mu siaha iba po pazuchy. Čo by som sa bála? Idem, vlastne trošku „plávam rukami“ a jedna noha stále kontroluje riečne dno. Tú druhú dvíham a skúšam, aké to bude, keď budem naozaj plávať.
Poriadne tempo – a som pod vodou! Nos, ústa sú plné vody, nohami sa dotknem dna, odrazím sa a zúfalo hrabem rukami – vôbec neviem, či správnym smerom. Som nad hladinou, cítim, že ma držia v náručí pevné ruky – prskám, kýcham, vypľúvam vodu. Trasiem sa od prežitej hrôzy a blízko pri uchu počujem veselý chlapčenský smiech.
- To nič! To bol iba výmoľ! Mala si plávať –
- Mohla som sa utopiť – kričím mu do tváre, keď cítim pod nohami opäť pevné dno a voda mi siaha sotva po pás.
- Čo táraš? Veď som stál blízko! A vytiahol som ťa – vraví a už sa berie za kamarátmi. Mne sa zdá, že sa stále smeje. Vysmieva sa z môjho zdesenia. Deriem sa cez vodu k brehu a triaška ma neopúšťa. Ani slzy. Možno je v nich aj dosť hnevu, že si zo mňa takto vystrelil pred ďalšími domácimi deťmi, ktoré sa všade okolo veselo plahočia.
- Neplač! Všetko poviem mamike, hneď, keď príde. Aj tatíkovi – počujem vedľa seba Betkin hlas. Je to Jožkova sestra, sme s ňou skoro rovesníčky. Podáva mi uterák a v jej pohľade vidím súcit.
- Chceš jabĺčko? Alebo čaj? – pýta sa starostlivo. Sedíme na deke a podávame si fľašu s čajom. Konečne mi prestala triaška, odišlo zdesenie, som opäť sama sebou.
- Už som sa raz topila - vravím Betke – preto som sa tak zľakla. A vieš, nečakala som to. Myslela som, že ma naozaj chce naučiť plávať. Ani že je tu hlboko.
- Aj mňa tak učil. Keď som povedala tatíkovi, ako ma topil, dostal remeňom. Poriadne. Počkaj, aj dnes dostane. Všetko poviem – Betka sa zastrája a ja počujem v jej hlase radosť. Tuším dopraje bratovi štipľavý trest. Ani sa nedivím, lebo nás Jožko dosť často podkúša. Hlavne ju, svoju sestru. Ku mne si dovolil teraz prvý krát. Ale tak, že si to asi nadlho zapamätám.
Aj sa stalo. I dnes mám onú príhodu jasne pred očami. Dlhý čas po nej som mala veľký rešpekt z neznámej vody a nečakané šplechnutie do tváre, keď plávam, mi vždy privodí záblesk úzkosti. Pravda, vodu mám veľmi rada, aj plávanie, ale taký malý červík neblahej skúsenosti stále drieme kdesi v mojom podvedomí.
- Nič nehovor, netreba – obraciam sa k Betke. Žalobabovstvo sa mi medzi deťmi odjakživa protivilo, aj v tej chvíli. Hoci sa na Jožka stále hnevám, nechcem, aby sa tá príhoda ešte rozoberala... Ale nezabránila som tomu. Keď o pár dní pricestovali moji rodičia, už bola večer na pretrase. Pravda, so smiechom, veď sa nakoniec nič vážne nestalo...
Najkrajšie bývalo na Hrone vtedy, keď sme sa k nemu vybrali na celý deň a šli s nami aj teta a ujo, Jožkovi a Betkini rodičia. Pridali sa aj deti zo susedstva, aj ďalšia moja sesternica. Na neveľkej káričke boli naložené domáce koberce, objemná taška s jedlom aj ruksak, plný prázdnych fliaš. Fľaše mali typický červenkastý povlak, lebo v nich býval odložený v chladnej pivnici tradičný zvolenský medokýš. Keď sa chodilo na Hron, vtedy sa fľaše plnili medokýšom z Gustávky, vraj najlepšieho zvolenského minerálneho prameňa.
Koberce sme viezli kvôli praniu. Aj neveľkú dosku, ktorú teta Katka položila na dva veľké ploskáče, priamo v plytkom riečišti Hrona, a dalo sa prať. Pekne domácim mydlom a ryžovou kefou. Vypláchané koberce sme potom rozprestreli po lúke a do večera boli suché. Rada som ich, také čerstvo uschnuté, skrúcala do úhľadných valčekov. Aj sme sa s Betkou pretekali, ktorej pôjde to skrúcanie rýchlejšie. Z pestrých koberčekov sa šírila zvláštna vôňa – aj mydla, aj vody, slnka, trávy – jedným slovom celého slnečného dňa. Také som, veru, nezažila nikde inde, iba tam. Dodnes na ne rada spomínam.
Komentáre
Hron...
Viacej sa venuje výstavbe nových diel, ako prevádzkovému udržovaniu jestvujúcich.Hlavne regulovanie chýba.Veď rokmi a stavebnou činnosťou sa koryto zanáša. Pamätám sa ako študent na priemyslovke,ktorá bola pri Dunaji, ako pravidelne brázdil korečkový lodný báger po Dunaji a prehlboval a čistil koryto rieky.
Ľudko, a na malých tokoch
Dobroslava,
Vo Zvolene sa možno Hron nevylieval, ale práve Jalná, Ladomerská Vieska, Hliník nad Hronom atď. bývavali veľmi často po veľkých dažďoch zatopené, aj keď je pravda, že nie v decembri, ale skôr v máji, keď sa rozpúšťali ľady na horách.
O to strašnejšie to teraz bolo, že ľudia namiesto toho, aby sa radovali z najkrajších sviatkov, museli sa ratovať, aby sa neutopili, alebo neochoreli.
Vasi, vidno, že ten kraj