Dobroslava Luknárová

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Romanca pre husle

Spomienky
Predošlý Ďalší
 
 
 
 
         Išli hudci horou, horou javorovou
         našli drevo krásnô, na husličky hlasnô.
Iba ho zotnime
a sebou vezmime...
 
takto začína jedna z ľúbozvučných slovenských balád. Viacero školských rokov som práve ňou a ešte piesňou – baladou o kačičke divokej a šuhajovi – strelcovi začínala na hodinách literatúry kapitolku o baladách. Bývali to hodiny plné citov, veď ako často kráča láska ruka v ruke s tragikou, keď vykvitne na nesprávnom mieste, keď nevydrží skúšky osudu, keď sa stretne s nenávisťou, keď sa dá oklamať leskom bohatstva. Klasické balady, zapísané do zvučných melodických veršov, sa žiaci radi učili aj dramatizovali a verím, že z nich aj pochopili aspoň časť ich citového a etického posolstva.
Ale vrátim sa späť k úvodným veršom, k balade o hudcoch: ...našli zvláštny javor – so zakliatou dievčinou. Keď z jeho dreva zhotovili husličky, zneli, lkali dievčenským hlasom. Mali pripomenúť matke jej tragické slová, vyrieknuté v hneve. Nie, nechcem písať o ľudskom hneve, o slovách, ktoré padnú a ublížia, o slovách, ktoré by sme radi vziať späť, ale ony už boli vyslovené a ranili.
Budem radšej o husličkách. O ich mieste v mojom srdci.
 
Spomienka z detstva – moja mamka - mladá, štíhla, sústredenú tvár lemuje záplava čiernych vlasov a na čele sa črtá kolmá vrásočka - stojí pri okne v izbe nášho malého učiteľského bytu a hrá. Husle v jej rukách zobudia a potom nesú izbou melódie / až omnoho neskôr sa dozvedám ich názvy – Poém, Humoreska, Snenie, Babičkino údolie.../ Čím dlhšie hrá, tým je jej tvár krajšia. Už bez vrásky na čele, so zádumčivým úsmevom. Občas sa jej po tvári kotúľajú slzy –
- Maminka, nehraj túto! Neplač! Zahraj veselú – stojím pri nej a poťahujem ju za rukáv. Spamätá sa a zahrá mi napríklad vŕzgajúce dvere alebo Let čmeliaka, alebo takú skladbičku, pri ktorej je naša izba plná trilkujúcich vtáčikov. Až oveľa, oveľa neskôr som pochopila to mamičkino husličkovanie – smútok za rodičmi, lebo sa jej tak rýchlo pominuli, za sestrou, ktorá sa stratila navždy v chaose druhej svetovej vojny, za rodným mestom, kde sme cestovávali vlakom len počas hlavných prázdnin.
Občas hrával na husliach aj otecko. On hrával pesničky a potom ich nacvičoval v žiackom speváckom zbore. Ale radšej maľoval, kreslil, stružlikal z dreva bábky do bábkového divadla.
Aj ja som chcela hrať. A tak sa jedného dňa objavili u nás malé, polové husle. A hľa, prvé veľké detské rozčarovanie – kdeže melódie, kde vtáčiky? Iba škripot, neskôr čisté, ale rezavé tóny a nepríjemné pocity v pleciach, zápästí, vlastne po celom tele. Pravda, po čase sa „narodila“ aj pesnička: Spievanky, spievanky... alebo Ovčáci, štveráci..., ale nič viac! Mňa husličky nechceli poslúchať. A maminka stratila trpezlivosť... Alebo možno viac môže zato môj malý braček, ktorý sa vtedy narodil, že moje „trápenie“ s husličkami pominulo.
Avšak nie radosť a obdiv, zblíženie s hudbou aspoň v role pozornej a nadšenej poslucháčky. Možno o to viac, že som si uvedomovala zložitosť cesty k jej interpretácii.
 
Husle – vedel ich nádherne rozozvučať aj môj svokor. Fascinovalo ma sledovať jeho šikovné mocné prsty stolára, ako sa dotýkajú strún, ako husličky v jeho rukách hrajú, vyspevujú. Vždy, keď prišiel k nám na návštevu, najprv sa povypytoval, čo máme nové, požartoval s vnučkami, ochutnal, čo práve varím, a potom sa pobral do obývačky. Tam ho, na skrinke, čakali husle. Doladil ich – a hral. Naše dcérky a ja sme sa tíško ako myšky usadili na gauči alebo len tak na koberci a načúvali sme. Ak bol doma manžel, jeho prostredný syn, hrávali spolu – klavír a husle napĺňali celý náš byt nádhernými melódiami a neopakovateľnou slastnou pohodou. Dodnes na to s dcérami spomíname.
 
Husličky z javora – mala som šťastie rozprávať sa aj s tvorcom huslí. Bolo to na jednej zaujímavej návšteve v srbskej Kovačici. Vlastne, mala by som povedať v slovenskej Kovačici, lebo asi netreba vysvetľovať, ako sa Slováci dostali do Banátu, tejto časti Srbska, a ako si tam do dnešných čias chránia a rozvíjajú slovenské korene. Navštívili sme známych maliarov, tvorcov kovačickej insity, ale aj ďalších umelcov, žijúcich v tomto mestečku. Jedno popoludnie sme strávili v dome známeho kovačického výrobcu hudobných nástrojov Janka Nemčeka.
Nie, nikdy nezabudnem na jeho rozprávanie o tom, ako hľadá drevo „na husličky hlasnô“ – ak citujem verš zo spomínanej balady. Ako chodí horou a načúva spevu, volaniu stromov. Ako sa im prihovára a prikladá ucho ku kmeňom, vypytuje sa ich, kde je, v ktorom, zakliata víla Spievanka. Vraj sa treba drevu prihovárať aj vtedy, keď sa mení na tenušké dosky, keď oddychuje, tvaruje sa, keď sa z neho postupne tvoria jednotlivé časti budúcich husieľ.
 
Remeslo a umenie zároveň. Dlhá cesta, plná tajomstiev, fortieľu, trpezlivosti a lásky. Až po odkliatie. Až po chvíľu, keď sa husle po prvýkrát rozospievajú. Až po chvíľu, keď si s nimi porozumejú šikovné ruky huslistu.
 
Ja ich iba rada počúvam. Nie, nie je mi dopriate viac – ale aj tak ma napĺňajú zážitkami. Obohacujú ma.
 
Mamičkine husličky! Dodnes ich máme. Mamičkino husličkovanie – nosím ho vo svojom srdci ako súčasť najvzácnejších spomienok.
 
 
Čítanie z letokruhov
 
Rastie strom a v letokruhy
píše román – iba svoj:
O vtáčikoch, ľuďoch, slnku,
o vodičke navôkol.
 
Rastie strom a každým rokom
novú stránku píše.
Kolo neho svet životom
spieva, stonká, dýše...
 
Rastie strom a roky plynú,
doba nové nesie.
Pod stromom už iným mladým
klíči láska, šťastie.
 
Rastie strom a v jeho kmeni
zakliata je knižnica:
Niečo pošlo iba v listoch,
podstatné skryl do srdca...
 
Padá strom! A ktože všetko,
čo v ňom bolo, prečíta?
V letokruhoch odhalených
kapitola odkrytá...
 
Ruka hladká živé drevo:
Na iné sa zmení ...
Kto v ňom skryté, kto len nájde
v takom premenení?
 
Našiel majster. Vdýchol dušu,
odkryl skrytú žilu:
Tak v husličkách staré deje
v spevnom šate žijú.
 
Husličky spievajú,
husličky hudú:
Ej, boli príbehy,
ale aj budú!
 
 
 
 
 
 
Predošlý Ďalší

Spomienky | stály odkaz

Komentáre

  1. Dobruška, mám veľmi rada tieto tvoje spomínania... :-)
    Sú plné múdrosti.
    publikované: 16.11.2009 12:39:01 | autor: Zuzka K. (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. s dojatim
    som precitala vas blog. je plny lasky, hlbokych citov a spomienok. prekrasna slovencina ma pohladila a privolala spomienky na moju ucitelku literatury. tiez vedela pouzivat lubozvucnu rec tak, ze hladila a vyvolavala silne pocity. vy aj meno mate take lubozvucne - Dobroslava Luknarova, znie mi ako zurcanie potocika. vdaka za prijemne chvile vo vasej spolocnosti :)
    publikované: 16.11.2009 14:36:24 | autor: kordelia (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. Zuzka, vitaj !
    Stále sa mi chce na niečo spomínať a ešte sa o tie spomienky aj podeliť s niekým blízkym. Prajem pekný deň.
    publikované: 16.11.2009 14:40:14 | autor: D.Luknárová (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. Milá Kordelia,
    potešila ma Vaša návšteva aj hodnotenie. Je to také priateľské podanie ruky. A aj príjemná chvíľka, hoci na rôznu vzdialenosť. Však ?
    Prajem pekné popoludnie.
    publikované: 16.11.2009 14:43:58 | autor: D.Luknárová (e-mail, web, neautorizovaný)
  5. :))
    ano, je to priatelske podanie ruky, a po jej prijati - aj vrucne objatie. ste velmi citliva a pozorna. vzdialenost v tomto pripade vobec nehra rolu. :) dnes je krasny den! :))
    publikované: 16.11.2009 15:14:11 | autor: kordelia (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. pekná spomienka
    na matku, rodičov. Aj balady. Aj preonačenie, toho javorového, v kremennej zemi rastúceho a v zime zoťatého stromu, ktorý pod teplom pracujúcich teplých rúk majstra so srdcom, sa zmenil na rozochvievajúci tón obyčajne clivej melódie.
    publikované: 16.11.2009 20:12:07 | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  7. Husle sú veru ťažký nástroj
    krásne spomínanie a ešte krajšie, ak je na čo spomínať
    publikované: 16.11.2009 21:31:38 | autor: KameliaB (e-mail, web, autorizovaný)
  8. Milé, Vasilisa 26, KameliaB,
    som rada, že sa Vám moje rozprávanie prihovorilo. A potešia ma aj ďalšie Vaše návštevy. Prajem peknú dobrú noc.
    publikované: 16.11.2009 23:48:04 | autor: D.Luknárová (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014