Dobroslava Luknárová

Je posledná augustová nedeľa tohoročného leta. Naším autom sa vezieme pre nás nezvyčajným smerom – na Záhorie. Možno práve preto, že sa do týchto končín vyberáme zriedka, pamätáme si pre nás zaujímavé detaily. Napríklad senzačnú zabíjačku aj hody v Čároch u rodičov nášho dobrého kamaráta. Aby sa dcérky nebáli, dala som sa zlákať po dlhšom čase na veľký kolotoč. Neuvedomila som si, že mám obuté v tom čase moderné vysokánske dreváky bez pätovej pracky, a tak som namiesto slastného pocitu – že opäť lietam – celý „lietajúci čas“ riešila problém, či mi nespadnú z nôh a nespôsobia úraz niekomu tam dole, pod nami.

 

Alebo môj školský výlet na Pajštún. Z možných dvoch turistických ciest – pozvolnej a „do strechy“ som zvolila pre mojich ôsmakov radšej tú náročnejšiu, aby sa aspoň trochu unavili cestou a boli na zrúcaninách hradu už menej podnikaví preliezť ich krížom – krážom bez ohľadu na možné nebezpečie. Lenže až po prvých desiatich minútach „do strechy“ som s hrôzou zistila, že ten môj výber sa týka aj mňa, mojich nie veľmi vytrénovaných nôh... a týka sa aj kolegu, síce voľakedy zdatného športovca, ale predsa už len učiteľa – netelocvikára a ešte k tomu tuhého fajčiara. Mali sme my, dvaja, „zaberák“! A aj viaceré dievčence z triedy. Keď sa nám podarilo dostať sa hore, bolo to najprv o dychu, nohách, únave až potom o zrúcaninách.

Ale zdatní chlapci, čo majú prelozené kopce okolo Rače všetkými smermi, tí nás už čakali – dobre zabývaní – aj s ohníkom a pečúcimi sa špekáčkami, jablkami, akoby ani neliezli hore tou istou cestou, ale vyniesol ich tam možno rovno na krídlach vták – ohnivák.

Pajštún – musel to byť poriadny hrad a strážca šíro-šíreho okolia – dodnes mám z neho majestátny pocit, ale aj sto poriadnych učiteľských „strachov“, pokým sme sa so všetkými „mojimi“ dostali podvečer bezpečne dolu a potom autobusom do Bratislavy a električkou do Rače. Ktovie, ako na náš výlet spomínajú tí moji dávni ôsmaci? Ja s úsmevom nielen na tvári, ale aj na srdci.

 

Prebehli sme autom cez Kúty a pospievali si aspoň útržky z piesne, ktorá ich s peknou melódiou oslavuje. A už je pred nami Holič – uprataný, vynovený ale akýsi nekonečný??? Alebo len naša pamäť si ho skrátila? Kopčany – uvedomujem si a aj to rozoberáme s mojimi spolucestujúcimi, že by sme sa sem všade mali vybrať nie na turistickú, skôr dejepisnú túru. Veď túto cestu kedysi dávno neraz merala aj Mária Terézia...Možno niekedy inokedy, teraz putujeme ešte kúsok ďalej.

 

A už sme tu. Je nedeľné poludnie, mestečko nás víta príslovečným obedňajším tichom, ale aj nedeľňajšou krásou – upravené, vyzdobené, bez príslovečných chrást na historicky cenných budovách /aké hojne poznáme z bratislavských ulíc/. Širokánske námestie poskytuje možnosť obhliadnuť si sakrálne aj mestské pamiatky, fotografovať, predstavovať si, ako tu muselo byť vtedy aj vtedy – veď od r.1372, kedy dal mestu kráľovské privilégiá kráľ Ľudovít I, zažili jeho obyvatelia mnohé rušné – krušné, ale aj slávnostné chvíle.

Mierime do Františkánskej záhrady, ale nedá sa nezastaviť pred nádhernou budovou Domu kultúry.

 

 

 

Pripomína honosný, ale aj filigránsky jemný tak trochu orientálny šperk. Hneď sa dá spoznať rukopis dvoch veľkých mužov – architekta Dušana Jurkoviča aj českého maliara Mikuláša Aleša. Vedľa na dverách Mestského múzea čítame otváracie hodiny – fajn, majú záujem o návštevníkov aj v nedeľu popoludní – to si nenecháme ujsť.

Kostol a kláštor františkánov – od polovice 15. storočia sa mu dostalo bohatého duchovného, vzdelávacieho aj umeleckého rozkvetu - rozletu. Dnes, vďaka dôkladnej renovácii, opätovne poskytuje priestor pre kultúrno – spoločenské, ale aj poznávacie a vzdelávacie účely. Obdivujeme niektoré z jeho vnútorných priestorov aj mohutné pozostatky mestského opevnenia, čo k nemu priliehajú. Pýtame sa domácich na podujatia, ktoré tu organizujú, listujeme v propagačných skladačkách. Vidno, kultúra má v tomto meste aj v súčasnosti zelenú.

 

Sedíme v prednej časti záhrady a všade naokolo deti, rodičia, starí rodičia. Toto pestré spoločenstvo sa dobre baví na bábkovom predstavení. Okolo príbehom O troch prasiatkach zaujatých hláv detí aj dospelých občas preletia dotieravé osy – heš, potvorka, nevyrušuj – spoza vysokej ohrady zavrčí auto z neďalekého parkoviska, zacukrujú hrdličky z vysokých korún líp. Veľké slnečníky zachytávajú bohaté lúče popoludňajšieho slnka a z neďalekej františkánskej pekárničky sa ešte slabučko prediera vôňa povestného skalického trdelníka.

 

Jasné, že sme si ho kúpili. Jasné, že sme si prehliadli aspoň časť expozície aj v kláštore aj v Mestskom múzeu a zapovedali sme sa, že sem isto - iste prídeme aj niekedy nabudúce. Veď je prečo. Ale my máme na dnes ešte jeden zaujímavý cieľ. Podľa vysvetlenia predavača, u ktorého sme kupovali trdelník, hľadáme železničné priecestie neďaleko stanice – aha, už je tu – a po sčasti poľnej a sčasti asfaltovej ceste prieskumnou rýchlosťou hľadáme ... a stále hľadáme... prešli sme okolo cyklistu, aj druhého, okolo krásnej slečny – korčuliarky, vyhli sme sa jednému, potom druhému protiidúcemu autu ... a ešte hľadáme...

 

 

 

konečne - je to tu!

 

Neveľké parkovisko, drevená stavba hostinca /či penziónu?/ s vežičkou, násyp a za ním niekoľko čarovných zákutí s vysokými stromami a pochopiteľne voda. Malý prístav s niekoľkými člnmi, jeden výhliadkový práve odváža skupinku turistov, iný – obytný práve pristál. Sme na brehu povestného Baťovho kanála. Vidno, domáci majú toto prostredie radi, lebo sú tu pešo, na bicykloch, korčuliach, autách... sedia pri pive, kofole, prechádzajú sa po poľnej ceste, lemujúcej kanál, jedna skupinka piknikuje na malom ostrovčeku z druhej strany prístavu...

 

My, prvonávštevníci, študujeme mapu, rozprávame sa so slečnou v prístavnej pokladni, zvedaví zdolávame pohodlné schodíky na vyhliadkovú rozhľadňu a s nesmiernou úľubou posielame z nej svoj zrak na všetky sveta strany. Aké je to zvláštne, pozorovať takúto odvážnu stavbu dávno po smrti človeka, ktorému sa zrodila v hlave, ale ktorý ju aj dokázal zrealizovať. Škoda, že práve v rokoch 1936 – 38, možno v inom čase by zaznamenala ešte väčší rozkvet. Na druhej strane vďaka iste mnohým nadšencom ožila a prežíva aj dnes. Podľa mapy a sprievodného textu k nej meria až 53 km a výškový rozdiel jej hladín je až 18,6 m, preto je na kanále 13 fungujúcich plavebných komôr. Vraj sa nad kanálom klenie okolo 50 mostov, viaceré sú svojou konštrukciou unikáty.

 

 

 

Pozorujeme rodinku, čo práve vystupuje z obytného motorového člna. Tatko, mamka a asi 11-ročný chlapec – všetci traja pekne v námorníckych tričkách, s námorníckou čiapkou na hlave. Zamierili do reštaurácie – možno na olovrant alebo skorú večeru? Ktovie, kam zamieria svojím člnom a koľko dní ešte pobudnú na vode. Veru, trochu závidím tomu chlapcovi takýto romantický koniec prázdnin...

 

 

Sme opäť v aute a zdolávame kilometre späť do Bratislavy. Je o čom debatovať, rozoberať nové zážitky. Vraciame sa z pekného a podnetného výletu. Za oknami auta sa mihá rozsiahly borovicový les, kde tu prerastený neveľkými brezami. Zrazu sa mi v mysli ozve pesnička : V tom skalickom zelenom hájičku vídaval som dievčatko – hviezdičku... zanôtim a už spievame všetci traja a naše auto možno o to rezkejšie zdoláva kilometre diaľnice. Pesnička sa chytá s inou, ďalšou, pripomíname si ich ako „Z babičkinej krabičky“ ... Viem, že je aj pesnička o Skalici, len ju vyloviť z dávneho spevníka!!! Podarilo sa -

 

 

Neovládam skalické nárečie, a tak ani neviem, či som správne zapísala jej začiatok... Jedno však viem celkom presne, že prvý verš tejto piesne hovorí 100%-nú pravdu. Skalica je skutočne veľmi pekné slovenské mesto. Na dnešnom výlete sme sa o tom presvedčili na vlastné oči.