Dobroslava Luknárová

 

Často majú tieto stretnutia jubilejnú podobu – 25, 40, 50... aj ja som bola na takom :

 

Základná škola na Tbiliskej ulici oslavovala 25. mája svoje strieborné, teda štvrťstoročné jubileum.

Bolo krásne – dojímavo, veselo, ukážkovo -

Dojímavo preto, že sme sa postretali – my, kolegyne a kolegovia, z dôchodku aj z činnej služby a veru, bolo načo spomínať, čo si pripomínať, ale hlavne sa tešiť z nášho stretnutia.

Veselo preto, že sa našej škole darí. Má stále dosť žiakov a my sme mali možnosť „vidieť ich v akcii“ – ako nás privítali, ako nám poukazovali svoju školu a porozprávali o nej, ako nás pobavili pestrou a hodnotnou akadémiou.

A ukážkovo preto, že naša škola za ostatné roky skôr omladla, ako by ju poznačil zub času. Má vybudované moderné učebne, knižnicu, školský klub, o akých sme my, služobne starší, iba snívali. Má moderné vybavenie učebnými pomôckami, je krásne vymaľovaná, začalo sa s výmenou okien. Ale mladne aj učiteľský kolektív, má kto prevziať po nás štafetu svedomitej práce.

Večer na akadémii pre rodičovskú verejnosť som sa stretla s viacerými svojimi žiakmi. Áno, už v rodičovskej pozícii a veru sa mi dobre počúvalo nielen to, že radi spomínajú na svoje školské roky / teda aj na mňa/, ale že „našej spoločnej“ škole aj dôverujú. Chcú aj očakávajú od nej, že sa dobre postará o základné vzdelanie ich detí.

Nemôže byť lepšej vizitky, lepšieho hodnotenia práce školy, ako je rodičovská dôvera. A je to aj najsilnejší záväzok.

 

Priznávam sa, po tieto dni moja myseľ „doluje“ samé školské spomienky. A je mi s nimi

k-r-á-s-n-e !