Dobroslava Luknárová

... chodievam po vnuka na jednu z račianskych základných škôl. Už pred týždňom sa vo vestibule tej školy objavila na nástenke výstavka pozdravov pre mamičky k ich blížiacemu sa sviatku. Milé veršíky, pekné kresbičky, venovania.

 

Čarovné vyznania detskej lásky mamám.

 

Jedno dokonca dvojjazyčné - v slovenčine aj vietnamčine ďakuje malý žiačik

mame zato, že mu dala život.

 

Z detských rokov sa mi vybavujú spomienky na oslavu Dňa matiek.

 

Pamätám si, že sme na ňom vystupovali aj my, prváci. Na pódiu bolo postavené veľké srdce, celé pokryté kvietkami. A na ručných prácach v škole sme pre mamky vyrábali darček. Už si presne nepamätám aký, lebo táto situácia sa opakovala aj neskôr. Len sa mi už potom spája skôr s oslavami MDŽ ako s Dňom matiek.

 

Potešila som sa, keď sa prinavrátila tradícia tohto pekného májového sviatku.

 

Možno aj preto, že mi život doprial prijať už nielen úlohu matky, ale aj starej mamy so všetkou krásou onoho človečenského stavu. Len mi býva smutno, že už o tom nemôžem porozprávať svojej mame, že jej už nemôžem vypovedať hĺbku svojej dcérskej lásky a vďaky. A tak veľmi rada by som to urobila. Veľa tajomstiev života aj lásky spoznávame až v hlboko dospelom veku a nie každý má to šťastie ísť za svojimi rodičmi aj s týmto svojím poznaním.

 

Sú chvíle, keď sa so svojou maminkou rozprávam... jej obraz, jej láska aj múdrosť idú so mnou ... ale blízkosť, živý dotyk jej rúk, mäkkosť aj prísnosť v hlase ... to už odišlo, stratilo sa v nenávratne.

 

Namiesto kvetov, lebo tie odnesiem na Slávičie údolie,

posielam pamiatke svojej maminky tieto verše: