Dobroslava Luknárová

Nie, nie z vesmíru, hoci aj to bolo, ale kedysi veľmi, veľmi dávno. Teraz je rumanovský vesmírny hosť uložený s príslušnou menovkou a popisom v múzeu. Lenže je aj druhý rumanovský Meteorit a s ním sa možno stretnúť, ako sa to nedávno podarilo aj mne.

A prvú októbrovú sobotu uháňalo naše auto smerom na Nitru, ale v Bábskych Majeroch zišlo z rýchlostnej cesty na miestnu, prešlo časťou obce Báb a zakrátko sme už zaparkovali v Rumanovej pri ohrade do parku hneď za kaštieľom. Stačilo niekoľko desiatok krokov a už aj sme v sále Miestneho kultúrneho domu. Moje stretnutie s Meteoritom sa začalo.

Vítam sa s priateľmi a známymi, odpočítavame čas od nášho predošlého stretnutia. Popritom pozorujem zaujímavú výzdobu sály – starodávny detský kočiarik, starožitný nábytok aj prestieranie, hračky, bábky.

Kulisy na javisku sú už nainštalované, len hercom sa ešte treba prezliecť a namaskovať. A tak sa poberá celá osádka nášho auta do parku, aby sme neprekážali v príprave na predstavenie. A ja? Aby som bola na krátky čas kdesi ďaleko vo svojich spomienkach.

Pred viac ako polstoročím som bývala v Rumanovej spolu so svojimi rodičmi a malým bračekom. Rodičia učili v miestnej meštianskej škole a ako v tých časoch bývalo zvykom, podieľali sa vo viacerých smeroch na rozvoji obecného kultúrneho života. Patrilo k nemu aj ochotnícke divadlo a neskôr tiež školské bábkové divadlo. K obom ma viaže celá retiazka detských spomienok. Rada sa k nim vraciam, a preto ma potešila pred niekoľkými rokmi vzácna náhoda, vďaka ktorej som sa dozvedela, že aj v súčasnej Rumanovej holdujú ochotníckemu divadlu.

A nielen jemu. Ale aj obnove miestnych folklórnych tradícií i zbieraniu poznatkov o histórii obce. Dokonca aj obnove rozsiahleho parku okolo kaštieľa, kde som rada trávila svoje detské voľné chvíle.

Naozaj je to tak. Chodíme po parku a ja s radosťou vnímam pozitívne zmeny – ošetrené staré stromy aj vysadené mládniky, pokosenú trávu, vydláždené chodníky. Orientačné aj náučné tabule i tabuľky, vyregulovaný potok a nad ním pekné drevené lávky. Len kúpalisko čaká na opravu ( Aké sa mi zdá malé oproti detskej spomienke.) Medzi stromami spoznávam zopár „svojich pamätníkov“ – stromy, čo boli veľké, dospelé už v čase môjho detstva. Aké sú stále krásne, mohutné, rozložité! Dávajú parku veľkú mieru dôstojnosti, zrelosti, stálosti – punc plynúceho času.

 

V dolnej časti parku je živo, veselo, s hudbou. Akoby aj nie, veď sú v Rumanovej hody! Práve na nich sa pred desiatimi rokmi po prvý raz uviedol ochotnícky súbor, dnes divadelná spoločnosť - Meteorit nacvičeným divadelným predstavením. Bola to Pytliakova žena. Výber hry jasne nasvedčoval, že súčasní ochotníci poznajú bohaté tradície divadelníctva v obci a chcú sa k nim čo najviac priblížiť. Zviazať pretrhnutú niť a pokračovať v činnosti, ktorá vie rozdávať svoje ovocie na obidve strany – divákom aj hercom.

Veď hlavné čaro ochotníckeho divadla je práve niekde tu – v blízkosti ľudí oboch kategórií a v ich obapolnej snahe obohacovať sa kultúrou, čo nepotrebuje prichádzať zďaleka, nie je odosobnená, chladná. Práve naopak – je previazaná ako farebnými stuhami mnohými pocitmi, podnetmi, vzťahmi.

Je šestnásť hodín. My, diváci, už sedíme na svojich miestach, javisko je vysvietené. Znie rezká hudba a sálou prechádza rozjarený „kostýmovaný“ sprievod. Presne ako chodievali kedysi dávno herci z kočovných, potulných divadelných spoločností – výstižná predohra k jednej z Moliérových komédií. Aj s úvodnou scénkou, kde zaznieva francúzština a dostávajú skoro hlavné slovo dve malé všetečné herečky – dievčatká v „princeznovských“ šatách ( Možno jedného dňa z nich budú naozaj hlavné protagonistky divadla, keď bude sláviť svoju štvrťstoročnicu?! A možno si jedného dňa zahrajú aj v divadielku, ktoré sme len pred malou chvíľkou pokrstili. Bola to pre mňa nezabudnuteľná chvíľa - krst knižočiek o najpozoruhodnejšom strome v rumanovskom parku a  jeho skrytom tajomstve.)

 

„Oklamaný manžel“ – jedna zo známejších komédií slávneho francúzskeho dramatika a divadelníka 17. storočia. Aj si predstavujem, že hlavnú úlohu iste hrával vtedy dávno sám Moliére. Doprial jej obrovský priestor, stále je v strede deja. Obdivujem herca – pána Mira – ako zvláda „kilácky“ text a čoraz viac mu verím v nezávideniahodnom postavení manžela, ktorého sa snažia všetci ostatní iba klamať a využívať. ( Len prečo je taký slepý a naivný?!) Odvíjajú sa jednotlivé scénky a ja si čoraz viac uvedomujem, že sa bavím. A nielen ja – celé obecenstvo reaguje spontánne – smejeme sa, tlieskame, komentujeme vývoj deja.

Vôbec nám nevadí, že jednu z mužských rolí zveril režisér žene – herečke. (V duchu som si spomenula na komédiu „Večer trojkráľový“ od ďalšieho veľkého dramatika W. Shakespeara, kde je zámena mladej dámy na mladíka – rytiera priamo súčasťou hlavnej dejovej zápletky.) Nevadí nám ani „psovská zima“ v sále, keďže rumanovský pán starosta nedal príkaz ani len na jej temperovanie. Ktovie, prečo? Nás baví „zohrieva“ presvedčívý výkon hercov a moliérovské „tragikomično“.

Záverečný potlesk, ovácie, klaňačka. Všetko, ako má byť v riadnom divadle. A nakoľko je aj sviatok jubilea Spoločnosti a naviac ešte sú aj obecné hody, nechýbajú chutné koláčiky a teplý čaj. Pri nich rozoberáme dojmy z predstavenia a hovoríme aj o nových možných plánoch.

Nad Rumanovou sa rozprestrel typický jesenný podvečer. Obloha je plná sivomodrých oblakov s ružovkastými až červenými čipkami po okrajoch zo západnej strany. Nad nimi na západnej strane ešte žiari nebo sýtoružovou a skoro pomarančovou farbou. V oknách domov sa rozsvecujú lampy a keď naše auto výjde na hlavný ťah smerom na Bratislavu, venčí už tmavý obzor z každej strany iba žiarivá retiazka vzdialených svetielok. Okoloidúce autá nás pozdravia jasným svetelným pohladením a potom už len zažmurkajú vzďaľujúcimi sa červenými stopkami. Stále je nám príjemne veselo. Vraciame sa k jednotlivým popoludňajším zážitkom, rozoberáme detaily. A ja v kútiku srdca vnímam nielen radosť z prežitého, ale aj hlbokú vďaku zato, že stále existujú možnosti takýchto krátkych návratov do detstva, umocnených pridanou hodnotou životných skúseností a previazaných stužkami vzťahov – dávnych aj súčasných. Je to vzácnosť a ja si ju veľmi cením.

        

Kaštieľ, v ktorom bola škola a kde sme aj bývali, začína žiť stavebnými úpravami. Potešilo by ma, keby sa mu časom vrátila stratená krása.