Dobroslava Luknárová

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Svatý kopeček

Stretnutia s časom
Predošlý Ďalší
– názov a hneď sa z hlbín pamäte vynára asociácia – Jiří Wolker. V jeho prvej básnickej zbierke Host do domu je zaradená básnická skladba s takým názvom – našepkáva mi pamäť znalosti zo stredoškolskej literatúry. Lenže k Wolkrovi sa mi žiada pridať Prostějov a ku Svatému Kopečku - Olomouc – aspoň tak si to pamätám. Alebo nepamätám presne???
 
Som na výlete po pekných miestach južnej Moravy a náš autobus práve zabáča do jednej z ulíc malebného mestečka Mikulov. Nad ním svietia na Kopečku kaplnky Krížovej cesty a počúvam k nim výklad našej pani sprievodkyne. Aj ponuku, že sa po ubytovaní v penzióne a dobrej večeri môžeme ešte vybrať na podvečernú vychádzku – kam? – predsa na Kopeček:
 
 
 
V prvej chvíli po horúcom dni, nabitom novými zážitkami, striktne odmietam. Žiada sa mi len studená sprcha a možno aj ľahké štvrťhodinové driemoty, vystrieť pohodlne chrbát a nohy na pohodlnej posteli. Kdeže tam, hore, do výšok, kde sa kopula kostolíka dotýka belasej oblohy!?
 
Avšak po oddychu a večeri je situácia iná. Naozaj ideme! Ani sa mi nechce veriť, že až do takej výšky. Ešte raz zvažujem, či áno alebo nie, ale nakoniec sa predsa rozhodnem ísť. Najmä potom, keď nám naša turistická sprievodkyňa sľubuje „pohodlnú vychádzku - cez les - po vrstevnici - až naozaj tam hore. A idú aj moje priateľky, kolegyne – s nimi veselá pohoda, nálada... nuž, kto by odolal?
 
Prechádzame niekoľkými podvečernými ulicami Mikulova a potom zamierime k lesíku. Len mierne do kopca...Aj v lesíku je to tak. Cestička nás vedie síce do kopca, ale stále pohodlne – v lesnej tíši a zelenkavom tieni – tak príjemnom po horúcom letnom dni. Rozprávame sa o všeličom možnom, chvíľami nám pani Irenka povie nejakú ďalšiu zaujímavosť o Mikulove a jeho okolí a len ideme, a ideme.
 
Po polhodine chôdze lesík zrazu končí a pred nami je lúka s belavými kopčekmi vápencových balvanov, chumáčmi materinej dúšky, rôznych tráv a bylín. Sme v chránenom prírodnom pásme – upozorňuje Irenkin hlas – a veselý vetrík ho roznáša na všetky strany. Starý kostol, zvonička aj niekoľko kaplniek Krížovej cesty, čo sa nám pri príchode do Mikulova zdali byť tak vysoko vysokánsky nad mestom, sú zrazu priamo pred nami a nad nimi aj nad nami len nekonečná modro-modrá obloha. S kopcami letných oblakov, ktoré sa už smerom k západu farbia do podvečerných ružovkasto - fialových tónov.
 
 
„Ako na Veternej hôrke“ – prehodí niektorá z nás a asi všetkým lahodia chladivé veterné prúdy. Zmývajú z nás horúce objatia letného slnka aj zbytky únavy z celého dňa. Akoby človeku rástli krídla. Ktovie, aké pocity majú vtáky, keď sa vznesú do výšky? Ale ak takéto, potom sa im vôbec nečudujem, že sú na krídlach častejšie ako na nôžkach. Naozaj to musí byť slastný pocit.
 
Predsa späť k realite – stojíme celkom blízko pri kostole sv. Šebastiána – chudák starček – až bolí jeho dnešná ošarpanosť a opustenosť. Vraj to nie je celkom tak, vraví naša sprievodkyňa, lebo toto miesto je dodnes pútnické a naviac veľmi zaujímavé ako prírodná rezervácia. Samotný kostol, dostavaný v roku 1630 na pôdoryse gréckeho pravidelného kríža, žiaril ( aj žiari) do diaľky svojimi bielymi stenami. Bol postavený na znak vďaky za odvrátenie morovej epidémie, a preto je aj zasvätený sv. Šebastiánovi. ( Hneď sa mi predstaví náš Pustý kostelíček, postavený na rozmedzí račianskeho, jurského a vajnorského chotára. Tiež bol postavený pre tú istú príčinu a dodnes sa k nemu vždy 15. augusta koná púť.) Vraj sa vzhľad kostola mierne zmenil po katastrofe, ktorá ho postihla, keď vyhorel po údere blesku. Zmodernizoval sa aj pri ďalších dostavbách v rokoch 1672 – 1679.
 
Neďaleko od kostolíka vidíme zvonicu a pred ňou priestranstvo, na ktorom vraj bývajú pri každoročnej púti v septembri bohoslužby. A ešte kúsok ďalej začínajú – či lepšie povedané – končia kaplnky Krížovej cesty. Okolo nich pôjdeme dolu, vraví naša Irenka, ale nám sa ešte nechce z tohto jedinečného miesta. Pozorujeme panorámu Pavlovských vrchov, šíro-šíry priestor pod nami, ako sa pomaly, pomaličky halí do večerných sivastých závojov. Pokročíme na druhú stranu a žasneme, že nám leží priamo pod nohami celý Mikulov. Urobiť krok, alebo naozaj iba roztiahnuť krídla – a letieť?! Zletieť napríklad na štíhlu vežu Mikulovského zámku alebo na niektorú z mnohých červených striech starých honosných meštiackych domov, alebo priamo na voľaktoré z mikulovských námestí.
 
Premáha ma nekonečná túžba presťahovať sa aspoň na chvíľu do jedného z predošlých storočí, Hoci práve do sedemnásteho, keď sa kostolík za mnou staval. Ktovie, kde býval jeho staviteľ – mal ženu, deti? Chodili za ním sem hore? A čo tí mnohí, celkom bezmenní - kopáči, murári, tesári... O čom rozmýšľali, snívali, stojac na tomto výnimočnom mieste? A čo kňaz, keď sa chystal slúžiť ďakovnú omšu? Čo niektorá zo žien, keď sa vybrala až sem, aby sa pomodlila, prosila za svoje deti? A možno iba za seba, za svoju ľudskú hŕstočku šťastia...
 
Od schodov, vedúcich nadol, beží oproti mne pes. Poriadne veľké psisko – bez vodítka, bez náhubku. Ale už vidím aj jeho pánov – mladú dvojicu, ktorá mi jasne dáva najavo, že sa nemusím báť. A naozaj, pes sa rozbehne trochu iným smerom, vyzerá, že tu nie je, podobne ako jeho páni, prvýkrát. Veru, krásna podvečerná prechádzka. Ktovie, kadiaľ sa poberú dolu?
 
My naozaj schádzame – po schodoch. Akých? Prírodných aj dotvorených ľuďmi, aj ohlodaných zubom času. Treba dávať dobrý pozor, aby sa noha nepošmykla, nepodvrtla v členku či kolene. Zastavujeme sa pri kaplnkách Krížovej cesty – vraj ich bolo pôvodne sedem, teraz štrnásť. Vlastne nie - pätnásť, aj s kaplnkou Božieho hrobu. Niektoré sú naozaj stavbami, iné sú vytesané ako jaskynky do skaly. V niektorých vidieť sochy s jasnými znakmi barokového štýlu, na všetkých vidieť, že by potrebovali starostlivé ruky reštaurátorov. Od 17. storočia je poriadne ďaleko a čas aj prípadní vandali zanechávajú na všetkom, aj tu, kruté stopy.
 
Sme na konci našej cesty, vlastne na začiatku Krížovej cesty, na okraji mestečka Mikulov – zvláštne, ako rôzne možno charakterizovať jedno a to isté miesto. Značne sa oteplilo, lebo mestská dlažba aj domy naokolo ešte sálajú celodennú letnú horúčosť. Naša skupina sa rozpadá na trojice, dvojice trochu unavených „turistiek“, kráčajúcich neznámym, a predsa už trochu známym mestom. Veď sme ho len nedávno mali „ako na dlani“ tam vysoko, vysoko...
 
Zastaneme aj s kamarátkou. Obzrieme sa naspäť. Na tmavomodrej klenbe nad nami svieti z ešte tmavšej vysokej hory niekoľko bielych stavieb. Boli sme tam vôbec? Nohy hovoria, že áno, aj pamäť, aj srdce... Je to naozaj blahý pocit, že sme „tam boli“... že to čarovné miesto vysoko nad mestom patrí odteraz tak trochu aj nám...našim spomienkam.
 
Po návrate domov som ľahko na internete zistila, že v Čechách a na Morave je viacero „Svatých kopečkú“ a že som sa v prípade svojich vedomostí o J. Wolkrovi nezmýlila. Len ešte zájdem do knižnice, aby som si pripomenula jeho Svatý Kopeček. Nech je môj zážitok naozaj obojstranný.
 
 
Ešte poznámka navyše namiesto bodky:
 
 
„V parku před polednem
 
Po zelených trávnicích bíle prvosenky připlouvají
plachetní lodě vezou modrý den
u domkú z písku děti jej rozdávají
celému parku, který je městem obklopen...“
 
... mám rada túto Wolkrovu báseň o období dospievania - keď je človek jeden deň ešte dieťaťom a ďalší už dospelým človekom s právom na lásku, ale aj na bolesť.
 
 
   
 
 
 
 
 

Stretnutia s časom | stály odkaz

Komentáre

  1. krásny výlet podvečerný
    hoc človek teplom znavený..
    nájde v sebe silu...
    a potom -navždy-v mysli nosí túto krásnu tichú dojemnú silnú chvíľu..
    precítila som to s tebou
    to tiché temnúce unavené po dni nebo
    pri nohách ležiace mesto..
    osudov na stá..
    krásny to pocit..som si istá..
    mám rada tichý -znavený horúčosťou-večer..
    ked všetko ukladá sa spať..
    a na takýto výlet treba len dobré nohy mať
    a otvorenú dušu-ktorá saje..
    tak je..
    a toto ti nechýba..
    vdaka za priblíženie
    publikované: 10.07.2012 17:54:05 | autor: radosť (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Milá radosť,srdečne pozdravujem
    je pravda - bol to fantastický zážitok - musela som sa s ním podeliť. A som rada, že Ťa oslovil. Srdečne pozdravujem D.
    publikované: 10.07.2012 21:58:02 | autor: D.Luknárová (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. Dobro-slávka,
    nádherný foto záber! Krásne čítanie! Pripomenula si mi jednak básnika Wolkera, ktorého som i ja radav mladosti mávala a jednak okolie Mikulova. Aj ja som tadiaľ chodila, ale už veľa rokov nazad, ale bolo to na jeseň, keď bolo vinobranie, boli prehánky a veterno, tak až taký pekný zážitok, ako si mala ty,som si neuchovala.

    No a Svatý kopeček, myslím, že niektorými vetami aktúálny i dnes, končí takto:
    Dŕíve než usneme, na svou milou si vzpomeneme,
    i do snu si její obrázek v očích poneseme,
    neboť ona ví, co je to láska a bolest, my od ní se to dovědeli,
    bolest je života púl a láska život celý.
    Svatý Kopečku, kosteli vlající na hoře zelené,
    korouhví této krajiny tiché a svěcené,
    spravedlivou sílu, dětské oči i jazyky ohnivé dej nám všem,
    ať to, v co věříme dnes, též zítra provedem.

    publikované: 11.07.2012 20:01:32 | autor: vasilisa26 (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. Milá Vasi, prajem pekný podvečer
    a ďakujem za komentár a hlavne za Wolkrove verše. Máš pravdu, sú nadčasové, stále aktuálne, stále na pol nežné, na pol reáliami nástojčivé až drsné, nesmierne úprimné a s rozletom. Z dnešnej svojej pozície im rozumiem omnoho viac ako kedysi dávno.

    Srdečne pozdravujem D.
    publikované: 11.07.2012 20:50:37 | autor: D.Luknárová (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014