Dobroslava Luknárová

Počúvam reláciu na jednej z mojich obľúbených rozhlasových staníc a tam je práve teraz na pretrase téma otcov – Za čo vďačíme, prečo si vážime svojich otcov? – Počúvam vyznania iných a zrazu je blízko mňa môj otecko.

Dotýkam sa prstami obrazov, ktoré kedysi namaľoval a máme ich v byte, beriem do ruky náramok zhotovený z orechových škrupiniek – jeho dávny darček k mojim tridsiatym narodeninám. Je to veru dávno, aj posledná rozlúčka s ním už počíta desaťročie. A predsa – často je tu, blízko mňa. V mnohom, čo dnes považujem za svoje vlastné, zostal jeho odkaz – napríklad v pokoji a rozvahe, keď sa rieši nejaký problém, v snahe hľadať priliehavé slová a nezraňovať nimi. Ale pomenovať skutočnosť a nájsť vhodné riešenie. / Nie vždy sa mi podarí reagovať práve takto, ale usilujem sa o to. /

 

Myslím, že ma naučil „ pozerať sa“ – obdivovať svet naokolo v jeho kráse, premenlivosti, bohatstve tvarov i farieb a dotvárať ho obrazotvornosťou do skrytých, rozprávkových podôb. Vďaka svojim rodičom som pochopila, ako je dôležité chrániť si svoj vnútorný svet a ponechať v ňom napriek všetkému, čo nás v živote stretá, dostatok všetkých farieb. Nedovoliť, aby prevládla šedá a čierna...

 

Otec – s láskou spomínam aj na starého otca – bol to kedysi môj „veľký kamarát“, ale aj autorita - rešpektovala ju celá naša široká rodina. Spomínam si na ujov a strýkov zo širšieho rodinného kruhu a na každom z nich nachádzam vlastnosť, aká sa mi na nich zapáčila.  Stala sa mi možno aj vzorom pri utváraní môjho rebríčka hodnôt ? Rada k nim priraďujem aj svojho svokra – veď vďaka nemu som rýchlejšie privykla na zvyklosti vo svojej novej rodine a pochopila aj nové prostredie, v ktorom som sa ocitla.

 

Veru tak. V živote každého človeka zohrávajú svoju úlohu rôzni ľudia a aj rôzne okolnosti. Potrebujeme, tak ako hovorí Exupéryho Malý princ, „ľudí pre deti“, možno by som upresnila „ľudí pre seba“, aby sme jedného dňa mohli byť aj my v tejto kategórii v tom dobrom slova zmysle.

Nebýva ľahké uhádnuť, kto a čo z nášho blízkeho prostredia práve potrebuje. Nie vždy sa nám podarí urobiť správny krok a správne rozhodnutie. V tom je život naozaj „majster nad majstrov“. Môžeme sa o to iba úprimne usilovať.

 

„ ... Povedz mi, otec, ty predsa všetko vieš

       a všetko poznáš, čo je vôkol nás ...“             

 

-         v mysli načúvam melódii a slovám známej piesne ... a dávam jej za pravdu.