Dobroslava Luknárová

Je zvláštne, ako funguje ľudský mozog - spomenieš si na jednu vec, preberáš ju len tak ticho, bez slov, ako keď popamäti chodíš po svojom byte a tu – ďalšia téma. A ďalšia – môžeš ich ako korálky navliekať na pomyselnú šnúročku, tak sa radia za seba. A pritom poznám aj situáciu, keď ťa za ten svet nechce napadnúť niečo, o čom s istotou vieš, že je to v tvojej hlave... len kde presne?

Nedávno sme tento jav preberali s vnukom – prirovnala som mu mozog ku veľkému palácu, kde je veľa komnát aj komôrok, rôzne schodiská aj chodby. Len práve tie dve posledné nestoja na jednom mieste a spájajú sa aj rozpájajú, kedy ako. A môj vnuk zahlási: „Babi, veď je to ako v Harry Potterovi! Aj tam mali krútivé schody a tajné chodby...“ Hneď sme sa pustili do rozoberania možností, ako prechádzať namiesto dverí cez múry či zrkadlá...

a cesta zo školy domov ubehla ako nič.

            Vrátim sa na začiatok – k asociáciám. Spomenula som si na blížiaci sa termín uzávierky Račianskeho jahodového kvetu a už mi to v mysli kvitne a vonia jahodami, jahôdkami napriek inému ročnému obdobiu. Som ako v rozprávke o dvanástich mesiačikoch –

lesným jahôdkam – podobajú sa na lampášiky, poskrývané v tráve. Mohli by si nimi svietiť svrčky, kobylky, rôzne chrobáčiky, pre ktoré je lúka ich domovom. Len by potrebovali malilinkaté batérie a vypínače.

            Pre maškrtníkov, napríklad aj mňa a moje vnúčence, je to voňavá, raz sotva sladká, inokedy sladučká maškrta. Ani nemusíme hľadať lúku pod lesom. Stačí naša záhradka, kde nám pekne rastú na záhone pri plote.

            Spomínam si na prvé stretnutie s nimi – možno bolo aj skôr a stratilo sa niekde v Krajine zabudnutia, ale toto si pamätám jasne. Bola som tretiačka a šli sme na školský výlet do Smoleníc. Pekne autobusom z našej neveľkej dediny – najprv do jaskyne Driny a potom do zámku. Bolo to v júni 1952 a väčšina nás, tretiakov, bola v jaskyni po prvý raz. Kvaple ako cencúle, iné v tvare sloních uší aj dva kvaple proti sebe, čo sa vraj istého dňa stretnú, som si zapamätala najviac. A ešte drobné tielka netopierov zavesené v tmavšom kúte jaskynnej klenby.

            Keď sme vyšli von, nebolo hovoru konca-kraja. Aj otázkam. Naša pani učiteľka dovysvetľovala všetko, čo sme v jaskyni prepočuli, a počas reči nás priviedla na peknú, slnkom zaliatu lúku. Na druhej strane lúky sa pred nami vypol v celej svojej majestátnej kráse Smolenický zámok. Pripadala som si ako v rozprávke. Veď podobný zámok som dovtedy videla iba v Zlatej knihe rozprávok. Veru, Zvolenský zámok, ktorý som si dobre pamätala z niekoľkých letných návštev u našich príbuzných, sa mu krásou a vznešenosťou nevyrovnal.

            Pani učiteľka nariadila oddych a poriadnu desiatu, nuž sme si posadali do trávy a pustili sa do jedla. Ktorési z detí vykríklo: „Pani učiteľka, jahôdky!“ a už aj nieslo v prstoch tenkú stonku, na ktorej sa kyvotala červená guľôčka so zelenkavou čiapočkou. Nebolo viac treba a hľadali sme všetci. Aj nachádzali – niektoré ešte zelené, ale aj zrelé – červené. Pravda, nebolo ich veľa, ale objaviteľský zážitok stál zato.

            Ďalším bolo vnútro zámku. Samotné chodby, okná s vitrážami, schodištia, sály. Nádherný nábytok, obrazy, gobelíny. Tam som po prvýkrát videla zlaté sane (v súčasnosti patria do expozície hradu Červený Kameň) aj obrovské zrkadlá – vraj sme v nich vyzerali krajšie ako v skutočnosti. No, o tom nie som presvedčená, hoci my, dievčatá, sme sa veľmi múdrili, ale chlapci? Vyskúšali aspoň desiatku najrôznejších grimás –

            Bol to vydarený výlet – priznám sa, že sa mi vždy mihne hlavou, keď sa spomenú Smolenice, ale aj vtedy, keď zbieram na našej záhradke už spomenutú miniatúrnu prírodnú pochúťku.

 

            Ako ináč? Rastú nám v záhrade aj záhradné jahody. Držíme ich pekne v riadkoch a je to v našej rodine veľmi obľúbené ovocie.

            Výborne chutí, lákavo sa zbiera – pokým nerozbolí chrbát – len starostlivosť o tieto kráľovné ovocia veru nie je ani trochu lákavá.Neraz si pri práci spomeniem na istú kapitolu z Čapkovej knižky Záhradníkov rok. Píše sa tam, že by záhradník nemal mať chrbát, lebo mu je pri práci celkom nepotrebný a zbytočne bolí...

            „Mami, čo tam robíš? Veď jahody už skončili“ – divili sa dávnejšie dcéry, pokým som im nevysvetlila čo a ako: „Ak má byť úroda aj o rok, tak treba to aj to, vtedy a vtedy... Myslím, že po mojom vysvetlení, ale hlavne po účinnej pomoci, o ktorú sa snažili, získali jahody ešte viac na svojej cene. Iste aj naša práca okolo nich.

 

            Ale jahodové dobroty stoja zato! Napríklad – plný tanier čerstvých jahôd ku večernému televíznemu programu alebo jahodový osúch v nedeľu popoludní, alebo jahody v pudingu s čiapočkou šľahačky, alebo taká jahodová torta, jahodový džem v palacinkách...

            Časť jahôd, ktoré v záhrade pozbierame, odkladáme ja i dcéry do mrazničky. A tak nie je u nás núdza o jahodovú vôňu aj vtedy, keď je vonku bielo, snehovo. Napríklad teraz. Je deň polročných vysvedčení – prečo neurobiť radosť vnukom? A tak sa v rúre práve dopeká bublanina s jahodami. A jej vôňa tancuje po kuchyni, hale, izbách... navodzuje príjemnú atmosféru leta s teplým júnovým slniečkom, zeleňou všade navôkol a príjemnými plánmi, ako strávime víkend pri vode...

 

            Ale nie! To príde až o pár mesiacov. V januári musí zostať iba pri tej podmanivej vôni a ešte chuti... lanských jahôd... Ale aj tak je dobre.