Mám chvíľu voľna a využívam ju po svojom. Niekedy siahnem po obľúbenej knihe, alebo po novej, práve rozčítanej, ale v ostatnom čase neraz sadnem k počítaču a „listujem“ internetové stránky. Toľko informácií, toľko obrazového materiálu na dosah!!!
Väčšinou sa pustím po známych „chodníkoch“, ale občas ma počítačový škriatok zavedie aj na neprebádané, pre mňa neznáme miesta.
Tak sa stalo, že som zablúdila na jeden blog – a tam – krása! Súbor nádherných záberov. Pozerám, preklikávam, neviem prestať. Každý nový záber prináša iný pohľad, inú atmosféru, hoci model je stále ten istý. Vyberám, ktorý sa mi páči najviac – som v pomykove – nie je ľahké sa rozhodnúť. Dumám, že by sa z tých záberov dal zostaviť krásny kalendár...
Myseľ mi utečie do leta – chodili sme s vnukom plávať na Zlaté a skoro po každé sme mohli obdivovať rodinku labutí – na vode i na trávniku. Raz tu a raz tam. Na začiatku leta bolo päť labutích mláďat presne takých, ako to jedno v známej Andersenovej rozprávke – šedivé, škaredé... A predsa aká nádhera – model usporiadanej rodiny. Tatko vpredu, potom detičky a mamka ako zadný voj – aby sa ani jednému mláďatku nič zlé nestalo. Počas leta deti – labuťky dosť podrástli aj zošikovneli, len labutia krása ich rodičov im ešte stále chýbala...
Leto skončilo. Nechodíme na Zlaté, ale obaja s vnukom veríme, že labutia rodinka je presne tam, kde má byť.
A tu, uprostred zimy – krásne fotky labute! Budia toľko pekných asociácií. Vôbec sa nedivím Čajkovskému, jeho nádhernej hudbe k Labutiemu jazeru. Nedivím sa ani obrazom, ktoré zachytávajú onen beloskvúci zázrak prírody, nedivím sa náhodným chodcom na povestnom moste v Piešťanoch, keď sa nakláňajú ponad zábradlie a obdivujú celý húf týchto nádherných vtákov na hladine Váhu a nedivím sa ani fotografke, že nafotila toľko záberov... možno trochu závidím, že som nebola práve tam, kde fotila, a veľmi, veľmi sa teším, že som ich na tom blogu našla.
Je mi jasné, že sa na onen blog ešte neraz vyberiem... a nechám plynúť chvíľu očarenia...
Pravda o kráse
vo vodnom obraze –
Zrkadlo chvíle
jednej z mnohých –
nevidených,
nepoznaných...
Do kruhov, do čerenia
voda krásu skrýva –
Ako človek do srdca -
Povedz, je to chyba?
Na brehu jazera pustá krovina
slnko si ju našlo, lúčmi objíma
Dotkne sa hladiny prstíkmi nežnými,
vykreslí obraz – chvíľkový, jediný -
Pri brehu jazera krása v bielom perí!
Slnko ju pohládza... voda obraz čerí -
V jednom dychu chvíle, bože, toľko krásy –
krehulinkej, čistej... Tak mi ostaň – v básni!
Komentáre
Dobroslava,
Pani Luknárová, dovolím si urobiť to, sú naozaj nádherné
http://snezka.blog.pravda.sk/detail-ak-som-nafotila-tohto-vtaka...uz-nafotim-naozaj-vsetko....html?a=547e3e14418a428ab6768667d88c1794
Milá Kordelia, pozdravujem
Z-a-r-a, srdečne pozdravujem
Zarenka to tu už napísala,
ako to len dobre padne,
keď tu niekto fotí a píše krásne :-)
Milá Dere, vďaka za pochvalu,
no...
Milá Snežka,