Aby vyrástol krásny kvet,
treba slnko, teplo, vodu, zem,
teda dostatočnú opateru -
a aby vyrástol človek,
treba predovšetkým - l á s k u ...
Katka Krupíková, 8.A v škol. roku 1997-98
Akosi som zabúdala, že niekedy bolo niečo iné ako škola.
Už som nepotrebovala oporu.
Stala som sa sama sebe oporným stĺpom.
I strach z neznáma pominul.
Začala som inými očami hľadieť na svet okolo seba...
Danka Repková, 8.A v škol. roku 1997-98
Žiakom na rozlúčku
Ešte pár dní
a ten svet sa stratí,
zaplní jednu stránku
Tvojich spomienok.
Bola v ňom
prvá veta,
prvá trieda,
prvé kvety -
aj prvá smola,
prvá láska,
prví kamaráti...
Veľa „prvých“
hľadí zo stránok
tej knihy.
Tak nech sa nestratí
z Tvojho príbytku,
nech má vždy v ňom miesto!
Tá kniha
len krátky názov nosí:
Tvoje detstvo.
Dobroslava Luknárová, učiteľka slovenčiny
Veta je pavučina pozliepaná z vlákien citov, nálad, informácií a myšlienok.
Čím usilovnejší je pavúk, tým je pavučina krajšia a spletitejšia.
Keď je lenivý, je to len pár vlákien zlepených ledabolo do seba.
Svojimi slovami odkrývame časť seba a svojich najtajnejších vlastností...
Danka Tóthová, 8.A v škol. roku 1997-98
Prázdniny
Tak je krásne dnes,
šumí starý les.
Slniečko sa na nás smeje
z dolín vetrík tichý veje .
Hurá, hurá, prázdniny,
už voňajú maliny!
Linda Kazíková, 7.C v škol. roku 1991-92
Vôňa letných kvetov...
Leto, hurá, prázdniny!
Dni jak rozkvitnuté kvety -
Ich vôňa je lákavá,
vábi všetky deti.
Zbierajú ich svojim mamám,
takým ako kvety.
Potešia sa vôni leta,
láske dobrých detí.
Krásna vôňa je tých kvetov,
nik im neodolá -
Všetci budú oddychovať...
Leta hlas už volá.
Elena Šeboková, 5.B v škol. roku 1991-92
Na hojdačke leta
slnko k nebu vzlieta -
Vzlieta, letí čoraz vyššie,
na oblohu verše píše...
O čom ? Vy to neviete ?
O prázdninách, o lete :
Oj, leto, leto! Letko voňavé -
Utekajú deti boso po tráve...
Oj leto, leto! Letko zelené,
si pre nás, deti, ako stvorené!
(Prevzaté od známych autorov - ako inšpirácia)
Už idú prázdniny,
veselé, krásne dni.
Ich pieseň lákavá
srdce mi naplní.
Na lúkach, pri vode
detí plno bude -
Spokojné slniečko
nájde si ich všade...
Spoločná veršovanka žiakov z 9.A v škol. roku 1998-99
Končí školský rok a ja - napriek rokom v dôchodku - stále vnímam tieto dni s učiteľským nasadením. Darmo - svoje povolanie učiteľky mám, ľudovo povedané, pod kožou. Intenzívnejšie spomínam na mnohých svojich žiakov a teší ma, keď nájdem v pošte oznámenie niektorého z nich o promócii, či svadbe. V jednej skrinke doma mám stále uložené „školské poklady“ - slohové práce svojich bývalých žiakov, s ktorými som sa nedokázala rozlúčiť. Mám tam uložené aj viaceré čísla nášho školského časopisu Otáznik, ktorý vychádzal sedem školských rokov. Predstavoval pre mňa a verím, že aj pre viacerých vtedajších žiakov, zaujímavú literárno-výtvarnú činnosť.
Ponúkam kratučký výber zo žiackej tvorby a možno si prajem, aby sa so svojimi spomienkami na školu ozvali aj iní. Veď téma „škola“ je široká a veľmi vďačná.
Nasledovné práce mali byť domácou úlohou na aplikáciu zámen. A hľa, zrodili sa eseje, ktoré majú, podľa mňa veľkú výpovednú hodnotu:
Kto som?
Som dieťa svojich rodičov.
Som ako každý iný človek.
O nikom sa nedá vedieť, kto naozaj je. Ľudia sa často pretvarujú a tým vyvolávajú dojem, že sú úplne iní. Ja vlastne často neviem, kto som. Poznám síce svoje myšlienky, ale niekedy ich poriadne nevnímam. V niektorých situáciách chcem nejako zareagovať a pritom zareagujem presne opačne, ako som mal v pláne. A keď sa mi to stane, mám pocit, akoby som to ani nebol ja.
Zdá sa mi, že poriadne neviem, kto som. Napríklad, keď ma niekto z niečoho obviní, čo som neurobil, chcem sa obhájiť a pritom mu poviem aj to, čo by som mu nepovedal, keby som nebol naštvaný. Stáva sa mi napríklad, že začnem odvrávať alebo poviem niečo, čo iného urazí...
Občas sa takéto niečo stane asi každému. Myslím, že je to normálne.
Som ako každý normálny človek.
M. K., škol. rok 2002-3
(som) Niekto?
Áno, určite som niekto, pretože:
Ja som „niekto“,
ty si „niekto“,
oni sú „niekto“,
my všetci sme „niekto“!!!
Ale každý svojím spôsobom!
Každý to aj dáva najavo svojím spôsobom:
Niekto sa ukazuje v tom lepšom svetle, niekto v tom horšom!
„niekto“ je Niekto, kto čosi dokázal -
Veľké i malé
„niekto“ nemusí byť ani herec, športovec, či vedec,
teda nemusí byť hviezda. Veď každý je
„niekto“ od chvíle, kedy sa narodil.
Každý, kto žije, dýcha, smeje sa, plače,
proste dáva o sebe vedieť ( tak, ako vie ),
je „NIEKTO“!!!
Preto nik na tomto svete nám nemôže odoprieť právo byť
NIEKÝM!!!
T. T., škol. rok 2002-3
Pripravila Dobroslava Luknárová
Vydarená „pátracia akcia“
3. mája 2007 v popoludňajších hodinách bolo v Kultúrnom stredisku na Žarnovickej ulici v Bratislave - Rači neobvykle rušno. Zišlo sa tam zaujímavé zhromaždenie žiakov - zaujímavé a nezvyčajné svojím vekom. Početnejšej skupine žiakov totiž zodpovedal priemerný vek štrnástich rokov a tej druhej skoro sedemdesiat.
Prečo sa zišli takto spolu?
Dôvodom bolo práve to „pátranie“. Podnet preň dali žiakom základných škôl z tejto mestskej časti ešte začiatkom októbra 2006 zástupcovia Miestneho odboru Matice slovenskej v Rači a Správy škôl pri Miestnom úrade. Ponúkli im možnosť zapojiť sa do projektu, ktorý mal svoj cieľ skrytý v doplňovačke s tajničkou. Z nej sa dozvedeli, že majú pátrať po Zlate Dônčovej a jej pôsobení v Rači.
Štyri kolektívy žiakov, ktoré sa do pátrania pustili, postupne zistili, že sa jedná o slovenskú spisovateľku, ktorá sa venovala nielen poézii pre deti, ale hlavne historickej románovej tvorbe. Ale čo zistili naviac a bolo to pre nich prekvapenie, že táto pani pôsobila v Rači celých desať rokov ako učiteľka, a teda učila možno aj ich starých rodičov.
A to sa už rozbehlo pátranie práve týmto smerom, lebo bolo treba hľadať po Rači bývalých žiakov pani učiteľky Dvončovej z rokov 1942 - 52. Skutočne sa aj našli a v rozhovoroch s „pátračmi“ oživili obraz svojej obľúbenej a uznávanej učiteľky v malebnej podobe. O to viac, že popri spomínaní na ňu vyrozprávali chlapcom a dievčatám súčasnosti veľa zo svojich životných osudov. A tak to boli chvíle vzájomného obohacovania sa, lebo zase deti im hovorili o sebe, dnešnej škole, svojich plánoch do budúcna.
Tretia časť projektu bola viac orientovaná na samotnú tvorbu spisovateľky. Nebolo ľahké pátrať po jej knihách, lebo vychádzali od polovice minulého storočia a len niektoré sa dočkali ďalšieho vydania. Ale pomohol aj internet, blízkosť bratislavských veľkých knižníc a pravda aj kontakt na Dônčovej žiakov.
Svoje čitateľské zážitky mali účastníci projektu pretaviť do vlastných zápiskov alebo ilustrácií. Nakoľko mali pripraviť aj životopisnú mapku o spisovateľke, dostali sa k prekvapujúcej informácii, že mesto Nitra už po tretíkrát organizuje literárnu a výtvarnú súťaž O cenu Zlaty Dônčovej pre žiakov dokonca celého Nitrianskeho kraja.
31. marca celé pátranie skončilo a dostala sa k slovu porota, ktorá mala niekoľkomesačnú prácu žiakov zhodnotiť. Členky poroty boli udivené materiálom, ktorý sa podarilo žiakom zozbierať. Rovnakú mienku vyslovil aj nejeden návštevník výstavky, ktorú o projekte nainštalovali v KS Žarnovická pracovníčky školského úradu.
Vyvrcholením celého podujatia bola spomienková slávnosť, na ktorej sa stretli spolu nielen autori projektu a prizvaní hostia, ale hlavne spomínaní „dvojakí“ žiaci. Tí mladší predviedli starším a aj ostatným prítomným literárno-hudobné pásmo o živote a tvorbe Zlaty Dônčovej a tí starší sa prihovorili mladým slovami uznania a obdivu.
Tri kolektívy, ktoré zvládli podmienky celého projektu, boli aj patrične ocenené. Sú to zhodou okolností žiaci z 8.A ZŠ s MŠ Hubeného 25, ZŠ s MŠ Plickova 9 a ZŠ Tbiliská 4. Okrem diplomu obdržali vstupenky na divadelné a fimové predstavenia od sponzorov SĽUK-u a Istropolis-CINEMA a čaká ich aj pekná literárna exkurzia, financovaná dotáciou od komisie kultúry pri miestnom zastupiteľstve.
Medzi hosťami slávnosti a návštevníkmi výstavy privítali organizátori podujatia aj krstnú dcéru Dônčovej pani D. Janekovú, susedku a dôverníčku spisovateľky pani docentku Annu Kvietkovú, pracovníčku Krajského osvetového strediska v Nitre pani Smrečkovú, riaditeľa SĽUK-u p. Litomerického.
A čo tí, ktorí sa na toto podujatie nedostali, ale pátranie po Z. Dônčovej ich zaujalo? Od organizátorov projektu majú prísľub, že sa najcennejšie dokumenty dostanú do expozície Račianskej pamätnej izby v Obecnom dome na Alstrovej ul. 249, a to už koncom mája tohto roku.
Možno jedného dňa v nie ďalekej budúcnosti sa na budove školy, kde pani Dvončová pôsobila, objaví aj pamätná tabuľa s jej menom.
Ako sa o tom vyslovil za bývalých žiakov pán Alojz Mikla:
„Zlata Dônčová by si to v plnej miere zaslúžila“.
Komentáre