Trápili sa rodičia, hľadali radu po celej dedine, ale nik im nevedel pomôcť. Plavko zašiel potajomky aj k prameňu Miklošu, kde stále býval jeho rodný brat, ale ten sa mu ani neukázal. Ako keby sa celý vodnícky svet zrazu uzavrel.
Veru tak, vodné víly mávajú veľkú moc, keď sa zlostia. Ak nezabudli jednu z najstarších vodných zaklínačiek, môžu prikázať onemieť celému vodnému svetu. A to sa práve stalo. Vodník s bôľom pochopil, že sa začína trápením napĺňať iba jeho ľudský osud.
To bola druhá Zátonina pomsta.
Napĺňal sa Plavkovi osud, kruto, ťažko sa napĺňal. Keď sa Magdalenke narodilo siedme dieťatko, zoslabla, chudinka, ako kvietok v jeseni, stratila všetku svoju silu, všetku svoju krásu a novej jari sa už ani nedočkala. Dal si ju, rozžialený, pochovať neďaleko domčeka, ku mladej vŕbe, aby bola aj naďalej s ním a ich dietkami.
Tak žil debnár sám so svojimi siedmimi deťmi. Robotoval od rána do večera, aby ich uživil. Zbytočne mu susedia núkali raz tú a raz onú vdovicu za ženu, aby nebol na deti a domácnosť sám. On len pokrútil hlavou, že mu jeho krásnu a dobrú ženu žiadna nenahradí.
A čas plynul. Leteli roky pri robote, trápení. Deti vyrástli, rozbehli sa do sveta. Iba Vítko, nemý syn, zostával pri otcovi. Už dávno dobre zastal otcovo remeslo. Naučil sa písať aj očami čítať, aby sa mu dalo s inými sa dorozumieť. Len sa mu reč nie a nie vrátiť. Zato poletovali kolo neho pesničky. Keď vykrútil píšťalku, spievala dvojitým, trojitým hláskom veselo i smutne, podľa Vítkovej nálady.
A práve vďaka píšťalkám sa vodníkov nemý syn oženil. Zahľadela sa doňho a či skôr do jeho pesničiek mladá cigánočka Jagynka, keď si jedného leta rozložili rácki cigáni svoj tábor neďaleko Plavkovho domčeka. Toľko ho prosila o ďalšiu a ďalšiu pesničku, toľko, toľko drankali od neho všetky cigánčence píšťalky, že sa mu medzi nimi zapáčilo.
- Otec, môžem s nimi? - napísal koncom augusta gríflikom na tabuľku. „Ľúbim Jagynku a ona ľúbi mňa. Chcem ísť s ňou, s nimi.“
V synových očiach horela velikánska túžba, velikánska prosba, takej nemožno nevyhovieť. Takú si otec pamätá z čias, keď sa zaľúbil do Magdalenky. Čo mal, chudák, robiť? Pustil svojho syna za hlasom srdca. Dovolil mu odísť. Dovolil, aj keď potom zostal v domčeku celkom sám, ešte aj na robotu už nie veľmi súci.
Od toho času čoraz častejšie sedával opustený starec na potočnom brehu. Spovedal sa iba vode, vodičke, zo svojho života, svojho trápenia, ale aj zo spomienok na pekný život s Magdalenkou. Prvý raz po toľkých rokoch sa pýtal ubiehajúcich vlniek, či urobil dobre? Či si nevzal na seba priveľké ľudské bremeno?
Prichádzal september. Pomaly žltla tráva naokolo, padali do nej prvé suché listy zo stromov. Plavko dokončil prácu a sadol si na svoje obľúbené miesto.
Spustil unavené boľavé nohy do vody. Slnko sa pomaly klonilo k západu a na neďalekej vŕbe poblíž ženinho hrobu, pospevoval vtáčik.
Zrazu sa nad vodou mihlo svetielko. Poskočilo, vyhuplo sa vyššie, skĺzlo sa po lúčiku slnka späť k vode, tancovalo nad ňou. Šidielko! Vážka so striebristými krídelkami. Ako dlho tu nebola? Načiahol ruku, že sa jej dotkne, že jej nastaví dlaň, aby – možno – na nej pristála a potešila ho.
Ako sa tak hrá s čarovným prízrakom, zdá sa mu, že všade okolo počuje hlas svojej lásky – Magdalenkin zvučný hlások, ktorý sa toľko, toľkokrát prihováral jemu aj ich deťom, pokým žila.
Celým telom mu prebehla dávno zabudnutá, dávno stratená teplá vlna. Opäť ju držal vo svojom náručí. Tak, ako po prvý krát. Tak ako potom sto a tisíckrát. Veď sa tak veľmi a vrúcne ľúbili.
- Magdalenka, žena moja, prečo si tak ďaleko ?
Položil na hladinu vody obe svoje dlane a z hlbín vodníckej pamäte vyplával na povrch jeden, jediný veršík – prosba o odpustenie. Tichá, bolestná:
- Ech, voda, vodienka, vezmi ma k sebe! Pohlaď moju ubolenú dušu, keď už Magdalenka nemôže. Nenechávaj ma tu samého, opusteného -
Rozčerila sa vodná hladina a zrazu je plná bubliniek, malých aj väčších. Zdá sa, že vrie, hoci na dotyk je stále rovnako studená. Bublinky sa v retiazkach ukladajú starcovi okolo nôh aj rúk, ponorených až po kolená a lakte. Zdá sa, že vchádza do toho roja bubliniek ... a vysoko nad ním lieta striebristá vážka...
Po čase - nečase zastal pri domčeku voz. Jeden z Plavkových synov sa zastavil na ceste do mlyna pozrieť otca i brata, ako sa majú.
Však v domčeku nikoho. Iba prievan prefukuje od okna ku dverám, muchy a osy poletujú nad suchou smidkou chleba. Nikde nikoho. Zbytočne čakal hodinu, dve, do samého večera, zbytočne sa vypytoval po dedine. Ľudia mu povedali o bratovi aj cigánoch, ale o otcovi nikto nič.
Zostal syn v rodičovskom domčeku aj na noc. Stále dúfal v otcov návrat. Keď si okolo polnoci od únavy zdriemol, prisnil sa mu zvláštny sen. Snívalo sa mu, že stojí na brehu potoka jeho matka, mladá, veselá, ako si ju pamätal z detstva, a pred ňou po kolená vo vode stojí otec. Volá ju okúpať sa, omočiť v chladnej vode.
No len čo vstúpila do nej, vystrekli do vysoka - prevysoka prúdy vody. Len čo dopadli späť do koryta potoka, nebolo po rodičoch ani stopy. Iba dve mihotavé svetielka poletovali nad vlniacou sa hladinou.
Skoro ráno syn upratal domček, nezamkol, iba privrel dvierka a okenice a potom zapriahol koňa do voza. Zbehol ešte k potoku – či predsa?
Nie! Nevšímavá voda tečie, ponáhľa sa stále svojím smerom, kríky a stromy z brehov posielajú na vodnú hladinu svoj obraz. V povetrí sa mihoce roj drobných mušiek. Zastavil sa povyše, kde sa predieral pomedzi listovú zeleň zväzok slnečných lúčov až k vodnej hladine.
A vtedy ich uzrel – dve hravé šidlá, dve modro-striebristé vážky, ako šantia, ako sa mihocú nad vodou... potom na brehu...pri oknách prázdneho domu... Stratili sa mu v korune vŕby, ale o chvíľu už mu zase poletovali okolo hlavy.
Syn si vzdychol a pobral sa k svojmu vozu. Nie, nikdy a nijako sa nedozvedel, že bol jeho otec vodník, ale pochopil, že mu miesto rodičov zostala len spomienka. Žiarivá, mihotavá, ľahká ako krídla vážok.
Dávno, dávno sa stratila po vodníkovom domčeku aj posledná stopa. Dávno, dávno sa z pamäte dedinčanov stratil ten podivný príbeh. Len vŕba o ňom vypovedá. Blesk ju pred rokmi rozťal na dvoje
– to bola tretia a posledná pomsta zlostnej Zátone.
Zdalo sa, že tentokrát nadobro zvíťazila. Dedinčania popílili rozčesnutý kmeň aj konáre a odviezli preč.
Lež, čo to? Ešte v tej samej jeseni vyrástli z koreňov stromu nové výhonky.
Vidno, láska je mocnejšia ako nenávisť.
Zo srdca koreňov starej vŕby vyrastajú dva kmene – jeden sa skláňa k zemi, druhý rastie vzpriamený. Ale obidva rozvinuli svoje koruny tak, aby sa dotýkali jedna druhej, aby si ševelili vetvičkami o láske, šťastí, osude.
Kto sa lepšie zadíva na obidva kmene, zahliadne v jednom tvár vodníka, poznačenú ľudským osudom, a v nežnej linke skloneného kmeňa sa dodnes ukrýva aspoň omrvinka Magdalenkinej krásy.
Alebo je to inak? Neviem.
Možno jedného dňa prečítam celý tento príbeh iba jej, starej rumanovskej smutnej vŕbe a počkám, čo mi odpovie...
koniec
Fotografie © M. Bališ (1, 3, 4)
Komentáre
nechce sa mi čítať
a najma sa mi páči copyright
dobry den som hepner kráľ hepnerlandu a niekoľkých hviezd
veľmi sa mi chcelo čítať
smutnokrásne opisuješ vodný svet a ľudskú lásku okolo rumanovskej vŕby
Detto
DL-ďakujem za príbeh !
Ahoj Hepner-Tvoje kráľovstvo funguje?...
Milé KameliaB aj vyfack-naiv,
Hepner kráľ z Hepnerlandu,
A čo sa týka učiteliek aj mojich učiteľských zážitkov - to by bola dlhá debata. Mám na svojich žiakov veľa krásnych spomienok a aj tie menej pekné dostávajú s odstupom času čoraz krajšie sfarbenie. Vieš, aj učiteľ je človek a niekedy neodolá prvotným ľudským reakciám, hoci sa od neho žiada, aby mal nervy zo železa... a to nebýva a dnes určite často nie je ľahké.
Prajem pekný deň D.L.
Veľmi pekný príbeh ...
zlé vysvedčenie. Neviem aký je jeho rodný jazyk. Ale hanobiť slovenčinu
je urážka.Svedčí to dostatočne o ňom samom.
Teším sa
Dobro-slávka,
Vasi, dobrý večer,
A veľké lásky ? Možno sú veľké práve preto, že im nebolo dovolené zovšednieť. Všetko, čo človek stráca, vníma omnoho silnejšie, ako to, čo je blízko neho a je si tým istý. Vždy túžime po ťažko dosiahnuteľnom a málo známom... Polovica príťažlivosti je vlastne naša nenaplnená túžba...
Srdečne pozdravujem a prajem pekný zasnežený začiatok týždňa. D.
Zelená rusalôčka, sobota bola fajn aj nedeľa.
Dobro-slávka,