Dobroslava Luknárová

Továreň na absolútno – priznám sa - už mesiac mi „chodí po rozume“ táto metafora.

Napadla ma na cestičke do našej záhrady, keď nás už zďaleka vítala, zdravila naša čerešňa.

Zababušená do kvetov dvíhala k jarnému slnku svoju bielu krehulinkú krásu. Trochu poniže, v susedovej záhrade jej konkurovala ďalšia rozkvitnutá koruna, ale veru nie taká bohatá. Darmo, starý a mladý strom, to je rozdiel.

 

 

 

            Naša čerešňa má za sebou iba pár dospelých rokov s bohatou a chutnou úrodou. Veru, pred dvomi rokmi hostila nielen nás a celú širšiu rodinu, ale aj susedov, kamarátov, ba aj možno všetko vtáctvo z tejto časti račianskeho chotára. Čo sa neobralo, nepojedlo, nepozobalo, to som neskôr pracne upratovala spod stromu na niekoľko sobotňajších etáp. Tak veru, čerešní, čerešničiek bolo ako maku!

 

            Lenže o minulom roku sa to nedá povedať. Po mohutnom kvete – takom, ako teraz, prišlo zberačské „vytriezvenie“ – len sem – tam čerešnička, aj tá vodová, nepodarená...

-         Mami, prečo nemáme čerešne? Ako sa to mohlo stať? Veď bola taká krásna, zakvitnutá! – vypytuje sa naša dcéra a úporne hľadá aspoň zopár chutných plodov...

A ja jej vysvetľujem, pripomínam, že práve vtedy, v kvete, postihli celé územie dažde, chlad, vietor... spomeniem aj prázdne úle v tretej záhradke od nás. Starý dedko včelár umreli a mladým sa do včelárstva akosi nechce... alebo, ani vlastne nevieme, prečo už včielky nechovajú.

Bol to nedobrý rok nielen na čerešne a višne, ale aj na hrozno. Nech sme robili čokoľvek, z bohatého kvetu nezostali na jeseň skoro žiadne zdravé strapce. A že ich nemali ani v iných vinohradoch a záhradkách po okolí, to bola naozaj slabá útecha. Naše maškrtné dcéry a vnuci prišli o dve sezónne pochúťky. Ešte šťastie, že jahôd, malín a černíc bolo viac.

 

            Nová jar, nové kvety. Bože, neuveriteľná krása! Stojíme pod tou našou čerešňou, nevieme sa vynadívať, koľko kvetov nahodila. Vyzerá naozaj ako nevesta zahalená vo vyšívanom hodvábe, či mušelíne -

-         Nepočujem, nevidím včielky ! – starostí sa dcéra a potichu aj ja. Veľmi si prajem, aby to bohatstvo kvetov nevyšlo len tak nazmar!

 

Zdá sa, že je všetko na dobrej ceste! Naša „nevesta“ si preobliekla bohatý zelený šat a celý si ho prizdobila neveľkými zatiaľ zelenými korálkami. Viem, že porastú a od slnečných bozkov postupne zmenia svoju farbu. Až do tuhočervenej a to viem presne, čo potom bude nasledovať...

 

Továreň na absolútno – vidím ju všade okolo seba! Tú zázračnú prírodnú továreň, ktorá zo dňa na deň, ba z hodiny na hodinu prejavuje svoju životaschopnosť. V duchu hľadám paralelu so svojským románom Karla Čapka ... dumám, prečo ma napadla práve tá asociácia? 

V Čapkovom románe bol podnet k objaveniu absolútna v jednom objave jedného vedca ... žiaľ prinášalo so sebou viac zla ako dobra.

Okolo mňa, okolo nás je to príroda, ktorá opätovne demonštruje svoju neuveriteľnú tvorivú silu. Ak ju rešpektujeme, ona, našťastie, tvorí svoje „absolútno“ v prospech života, teda aj nás, ľudí. Ale je, hoci my, ľudia, čoraz viac vnikáme do jej zákonov a zákonitostí, aj a b s o l ú t n e svojská, nevypočitateľná, tajomná.

 

 

 

Kopkám v záhradke stvrdnutú pôdu, vytrhávam húževnatú kuračku spomedzi jahôd.     

-         Potvora jedna, len pred týždňom boli riadky čisté, bez buriny!

O terasu vyššie vrndží kosačka – aj tráva rastie ako z vody. Pod vysokým, vysokánskym smrekom zametá dcérka lepkavé „čiapočky“ po mladých smrekových výhonkoch. Nádherne svieti slnko, celá skalka je obsypaná drobnými kvetmi ... veru tak ... zázračná „továreň na absolútno“ !