Vedľa nášho domu sa zelenie lúka. Nad trávou a strapatými sedmokráskami kyvkajú konármi stromy. Statné čierne borovice trúsia dlhé pichľavé ihličie a potom naň pospúšťajú okrúhle šušky. Natrúsili, narozsýpali toľko, že sa tráva už ani neprediera cez hustý pichľavo hnedý koberec. Iba burina kde-tu húževnato vystrčí byľku, potom dá na nej vyrásť listom a svoj boj o život korunuje drobnými kvetmi. Kde rastú listnáče, tam má tráva svoju šancu. Rastie, zelenie sa od jari do jesene. S vnukom radi po nej beháme, obháňame loptu, vyhadzujeme a kotúľame lietajúce taniere. V jeseni nás pochytí zberateľský ošiaľ – kto nájde najväčší, najkrajší, najpestrejší list? Tie z javorov sú najkrajšie. Hrajú od žltozeleného až po červeno-bordový farebný odtieň a dosahujú i veľkosť chlapskej dlane. Zbierame listy, preberáme ich, hľadáme najkrajšie.
- Babka, čo je toto? vnuk dvíha z trávy zelenú guľku so stopkou. Až vtedy si lepšie všimnem strom, pod ktorým stojíme. Kedyže tu vyrástol?! Vôbec som si ho doteraz nevšimla. Štíhly hladký kmeň, neveľká, ešte dosť riedka koruna, ale pod ňou prvá úroda. V popadanom lístí a sporej tráve hľadám a zbieram guľky – skôr také, čo už pukli aj sa farbia do hneda a čierna. Odlupujem kôročku, vyberám orechy.
- Pozri, vravím vnukovi – s orechmi je to ako s gaštanmi. Pod mäkkou kôrkou tvrdá škrupinka a v nej jadro. Vyberám z vrecka pilníček a rozpoľujem škrupinu. Veľmi si prajem, aby bolo vo vnútri pekné, zdravé jadierko.
Stalo sa, dokonca sa mi ho podarilo vyzliecť. Bledohnedé šupky skončili v lístí a biele jadierko vo vnúčikových ústach. Chrumká a pochvaľuje si, že taký chutný oriešok ešte nejedol.
Doma naša hostinka pokračuje a k nej aj zopár spomienok...Bývalo vidieť na nás, vidieckych deťoch, kde, v ktorej rodine sa „otĺkali“ orechy. Veď naše prsty zostávali sfarbené do čierno-hneda ešte niekoľko dní a vrecká sme mali plné mladých orechov. Mocnejší chlapci dokázali rozdrviť nie veľmi tvrdú škrupinu aj pritlačením dlane na orech, položený len tak na doske stola alebo lavice. My, dievčatá, sme to zbytočne skúšali. Lepší bol kameň alebo kladivo, len sa potom stalo, že sme orechu až príliš ublížili, a tak sme lovili jeho kúsky medzi rozdrvenými škrupinami. Pani učiteľka z prvej triedy nás učila robiť z polovičných škrupín trpasličie lodičky – plachetnice aj malilinké ihelníčky. U starej mamy na Vianoce plávali v plytkej väčšej miske lodičky s horiacimi sviečočkami a každému niečo vyveštili.
Škoda, že si spomínam iba dosť nepresne na zvláštnu dobrotu, ktorá sa u nás objavila párkrát na Vianoce, či na Silvestra. Boli to zavárané orechy. Keď sa v jeseni ukladali do pohárov a zalievali sirupom, boli celkom zelené. Poprepichované veľkou ihlou pôsobili za sklom ako čudesné vajíčka lesných škriatkov. No v čase Vianoc už boli celkom čierne, len jadierko vo vnútri malo svetlejšiu farbu. Nijako som nevedela pochopiť, kam zmizla tvrdá škrupinka. Škoda, že som bola príliš malá nato, aby ma zaujímal postup prípravy tejto lahôdky. Časom som na ňu aj pozabudla a teraz sa, žiaľ, už nemám koho spýtať.
Roztĺkanie orechov pred sviatočným pečením?! Trvalo niekoľko večerov a boli to príjemné chvíle spomienok, rôznych smiešnych aj tajomných príbehov, ktoré sme my, deti, počúvali s otvorenými ústami. Ako dobre, že v mojom detstve nebolo o televízii ani chýru, ani slychu. Dnes sa nám toto médium príliš tlačí aj do chvíľ, keď je rodina spolu a vystačila by si so svojou vlastnou réžiou programu.
Spomínať orechy nemožno v Rači bez orechovníkov! Viem, dá sa pripomínať veľa rôznych tort, rezov, koláčikov, ktoré počítajú s orechmi – napríklad medvedie labky, bratislavské rožky, orechová torta aj rezy, ozdoba na medovníkoch a lineckých kolieskach, orechové košíčky. Ale všetky tieto dobroty blednú pred kráľovstvom račianskeho orechovníka. Takého, ako pekávala na svadby teta Prokešová alebo aké pečie Anička Würflová. V Rači sa žiadna slávnosť či hostina nezaobíde bez tejto orechovej dobroty. O to viac, že svedčí aj k račianskemu vínku. Orechy sa s ním veľmi dobre znášajú. Spomínam si na svadby v našej rodine aj na oslavy okrúhlych narodenín – orechovníky na nich mizli z ponuky koláčov priam kozmickou rýchlosťou.
- Babi, ako sa zmestili Popoluškine šaty do takéhoto orecha? vyruší ma vnuk všetečnou otázkou. Práve priložil k sebe dve škrupinkové polovičky a prezerá si ich.
- Ale, Vilko, v rozprávkach je všetko možné. Veď vieš- smejem sa a sama dumám nad tým, koľko jemnučkého mušelínu by sa skutočne zmestilo do nerozprávkovej orechovej škrupiny? A čo keď to boli lieskové oriešky? Ešteže rozprávočky môžu všetko!!!
Vtom moja pamäť vyloví z hlbín spomienkového mora ešte jednu perličku – spomienku – Bolo mi práve pätnásť. Oslavovali sme len tak narýchlo, lebo sme sa práve chystali na prázdniny ku starej mame. Okrem kytice gladiol mi brat podáva do rúk darček, že ho sotva vidieť spoza neho. Rodičia sa tvária záhadne, braček je nedočkavý. Aj ja. Rozbaľujem papier – otváram krabicu – je v nej ďalšia, menšia – otváram aj tú – a z nej ešte menšiu – a ešte menšiu – ešte menšiu. Konečne! V tej najmenšej leží oriešok a lístok zložený vo štvoro. „Neroztĺkať, iba rozpoliť!“ čítam z lístka. Beriem oriešok do ruky, brat mi nedočkavo podáva nožík. O chvíľu mi ležia na dlani dve malé orechové mištičky...a v nich...zlatá retiazka so srdiečkom. Ako keby ma objala rozprávka. Aj teraz mám podobný pocit...
Orechy, oriešky...ktovie, koľko príbehov by sa dalo pospomínať okrem toho známeho o Popoluške? Napríklad o neznámom vtáčikovi, čo si zvykne pochutnávať na orechoch neďaleko našej záhradky. Ako o ňom viem? Nuž podľa orechov, popadaných na chodníku. Zohnete sa po orech a on má dierku asi na tri špendlíkové hlavičky - a jadierko? Je celé preč! Takto sa hostí aj na mandliach, maškrtník jeden! Len nie a nie ho zazrieť. Možno je – rozprávkový ...
Komentáre
zavarane orechy
Nehľadaj vtáčika,
Barborka,
Veľmi pekné rozprávanie,
milé spomienky,
Vďaka za komenty
dedo lúskal orechy,
rozprávali sme sa a akosi nám nič nechýbalo
KameliaB, asi je nás viac, čo máme obdobné spomienky
Orechy
Misirik, som rada, že ste aj mne pripomenuli