Dobroslava Luknárová

smutok skryvas ked ide jar! dobroslava, vcera som si jar naplno uvedomila ked som pocuvala spev vtakov - vecer okolo 20:00 trilkovali tak hlasno a take roznorode "arie" spievali, az som zatajovala dych pri pocuvani :)) a dazdovky ma potesili, po dlhsej dobe, snad prvy krat po zime vyliezli sa rozkukat co sa deje na povrchu :)) nas psik osemmesacny sa s nimi zoznamoval ako so zazrakom :)) zvijali sa pri dotyku ale neutekali za nim, nenahanali sa - tak sa cudoval :))
nadhernu basnicku si napisala, vyvolala vo mne vela precitenych zazitkov, a nevadi, ze prsi ;) :) krasny dnik Ti zelam.

Kam sa len podelo
toľko jarí, rokov?==božinko, ako dávno to bolo, ako krásne, bezstarostne nám bolo. Áno aj mne je smutno, že tá naša jar sa tak vzďaľuje a leto k jeseni ponáhľa.
Zaujímavé, že aj tá moja pamäť si básne z toho prvého šlabikára pamätá.
Pekné, ďakujem

o koncerte vtákov máš pravdu, akonáhle sa dáždik utíši, hneď vyspevujú. Ale keď prší a je tak bezútešne zamračene, vtedy mi je clivo. Za všeličím, čo už bolo a nevráti sa aj za tými, ktorých už nemožno stretnúť len tak mimochodom, napríklad na jarnej prechádzke.
Ináč je, keď svieti slnko - človeku vtedy ľahko rastú krídla...
Toho podareného psíka si viem živo predstaviť, lebo aj môj vnuk skúšal prútikom, ako reaguje dažďovka na dotyk. Potom sme si zopakovali, čo o dažďovkách vieme... Jar je o mnohých veselých "objavoch". Aj ja prajem pekný dníček, vlastne dníčky.

prvácky šlabikár - to je na dlhé a pekné spomínanie. Vlastne, je veľmi dobre, že nám pamäť poskytuje taký prepych - pripomínať si dávne chvíle. Alebo aj nedávne. A dobré je aj to, keď ich možno niekomu rozprávať, napríklad vnukom. Život je hneď zaujímavejší. Srdečne pozdravujem.