Dobroslava Luknárová

            Je piatok, 18. februára, podvečer. Isté  pódium sa zaplnilo ľuďmi – herci v kostýmoch, bábky, ale aj muži a ženy bez divadelných kostýmov a líčenia – v civile. Znie potlesk z hľadiska, ktoré sa pred dvomi – tromi minútami vyriedilo o tých na javisku, ale potleskom vrie aj zaplnená scéna. Potom ticho, usmievavé, veselé, a do pamäte viacerých fotoaparátov a kamier sa sťahuje nezabudnuteľný výjav.

Zhmotňuje 29 rokov, slávnostnou linkou zapisuje číslo 500 a do jedného klbka zamotáva množstvo emócií, spomienok... hlavne však radosť z náhleho stretnutia ľudí, čo patrili k sebe, ale život a čas ich už rozvial kade-tade a prisúdil im inú úlohu.

 

Dnes, práve teraz, je pozoruhodná chvíľa návratu – na známe miesto, k čarovnej práci, k médiu, ktorému ťažko a či ľahko hľadať najsprávnejšie pomenovanie? Veď čo znamená bábkové divadlo pre deti? Nie, nie je to len zdroj chvíľkovej zábavy. Nie je to len vyplnenie voľnej chvíle v sobotňajšom či nedeľnom programe rodiny s malými deťmi.

Bábkové divadlo je zázračná krajina ilúzií, dobra, ktoré pokorí zlo, veselej hry aj potrebného poučenia o životných pravdách, smiechu aj sĺz, prekvapenia aj poznania. Zaujímavé, že to platí obapolne – nielen smerom k deťom, ale aj k dospelým, nielen od javiska k publiku, ale aj opačne. Krajina otvorených sŕdc a podaní rúk. Krajina iskrivého človečenstva.

 

Podľa mňa nie je ľahké napísať dobrú bábkovú hru, aby napĺňala v pravom slova zmysle svoje poslanie. A iste nie je ľahké bábkovú hru uviesť. Detský divák je svojský divák, veľakrát úprimnejšie dáva najavo svoje sympatie aj odmietanie ako dospelé publikum. Má inú mieru poznania, iný uhol pohľadu, inú trpezlivosť. Veru, mnoho aspektov treba rešpektovať pri hľadaní aj naštudovaní novej bábkohry.  Ale keď sa to podarí – je to ako malý zázrak. Švihneš čarovným prútikom a je to tu !

 

Také niečo sa prvý krát podarilo aj 11. júna 1982 novej bábkohre Jána Romanovského Princezná Kukulienka. Pochybujem, že by jej vtedajší protagonisti tušili, kam ju osud dovedie...Vraj sa im dobre hralo – detské publikum so záujmom a príslovečnou bezprostrednosťou sledovalo počínanie šikovného a statočného pekárika Miška Kváska aj krásnej a múdrej princezničky a s nevôľou prijímalo prísne rozkazy tatka kráľa. Zato Ježibaba Etelka a Ježidedo Edo si napriek svojej škaredosti získavajú detské publikum – veď sa pridávajú na stranu dobra.

            Hra, kde majú svoje miesto bábky aj živí herci, kde sa spieva, žartuje, tancuje ... kde musia detskí diváci pomáhať zábudlivým rozprávačom ... a kde sa nakoniec všetko dobre skončí. Pozorujem deti naokolo, vnímam samú seba a cítim, že si ma podmaňuje ono veselé „súznenie“ medzi publikom a hrou na javisku. Možno práve v tom „súznení“ je skrytý kľúč k úspechu. Odpoveď na otázku – prečo má táto bábkohra za sebou 29 úspešných sezón a 500 repríz, prečo nezostarla, neošúchala sa, prečo má aj dnes vďačných detských divákov? 

            Vraj sa na obsadení postáv v Kukulienke vystriedalo postupne 22 hercov. Okrem Slovenska ju videli aj deti v Rusku, Mongolsku, Číne. A všade sa stretla s vďačnou odozvou publika. Možno najlepšie odkrýva tajomstvo úspechu tejto hry prvá predstaviteľka titulnej úlohy z roku 1982, dodnes členka umeleckého súboru BBD pani Jaroslava Hupková. Prečítala som si na stránke BBD jej spomienky a vyberám z nich :

            „Do postavy Kukulienky ma obsadil pražský režisér Mirek Wildman, bola to moja prvá veľká rola. Rada si spomínam, aký kolektív ľudí sa stretol pri naštudovaní tejto hry.  Rozumeli sme si po stránke profesionálnej aj ľudskej. Spolu sme hľadali a objavovali kľúč fungovania odkrytého vodenia bábok, použitia činoherného herectva v spojení s hraním s bábkou, zákonitostí hrania pred scénou, s bábkou i bez bábky, zakomponovanie tanca, choreografie, použitie humoru a nadsádzky. Celý tvorivý proces nás vždy nabil energiou a optimizmom. Premiéra nám dala pocítiť, že naša snaha nevyšla nazmar, deti boli úžasné a svojím nadšením odmenili našu námahu. Musím povedať, že pri hraní tohto titulu sme sa veľakrát v zákulisí nasmiali ako tie deti, čo sa na nás pozerali. Podvedome som cítila, že som účastná pri tvorbe niečoho úžasného a čas nám dal za pravdu, lebo inscenácia je stále žiadaná, aj keď už uplynulo 29 rokov.“

            Veru tak, 29 rokov. Ale Bratislavské bábkové divadlo má za sebou aj iné úspešné tituly. Lepšie povedané – aj dnes ponúka príťažlivé tituly. Počas celej sezóny víta niekoľkokrát v týždni detských divákov a získava si ich záujem aj srdce.

            Je to krásne a prospešné poslanie.