Kikiríkanie kohúta od sedliakov oproti fary. Vie, že sa o chvíľu ozve aj ďalší kohút z opačnej strany a potom ešte ďalší a ďalší. Pridá sa práskanie pastierovho biča od Výhonu aj rôznohlasný brechot psov. Pred pár rokmi zvykol vstať pri tom prvom rannom zvukovom pozdrave a o niekoľko minút už vybiehal hore do farského vinohradu. Nenechal si ujsť nádherné mystérium východu slnka.
Ružové zore tam, tam ďaleko za Račišdorfom, Vajnormi. Potom záblesk prvého slnečného lúča a jeho žiarivé stopy na hrebeňoch striech, okrajoch komínov, na listoch viniča, vlhkých od rosy. Boli rána, keď sa slnko vyhuplo nad obzor ako oranžový pomaranč v polopriesvitnom obrúsku z hmly a ranných oblakov. Ale čím vyššie stálo nad obzorom, tým intenzívnejší bol jeho svit. Už sa nedalo pozorovať voľným okom, jeho žiara, jeho teplo zavládlo nad celým šíro - šírym krajom.
Východ slnka v Benátkach – slnko, vystupujúce priamo z morskej hladiny. A pred ním trblietavá červenkastá cesta smerom k prístavu. Nezabudnuteľný zážitok! Bolo ich veľa na tej slávnej púti.
Púť do Ríma. Ozvena na pamätnú encykliku pápeža Leva XIII, nazvanú aj „Grande munus“ z 30. 9. 1880. Pápež ju venoval významu sv. Cyrila a Metoda pre kresťanstvo a najmä pre slovanské národy. Aj sviatok týchto vierozvestov bol encyklikou ustanovený na 5. júla, ako o to požiadal pápeža biskup Moyzes.
Slovenská delegácia bola na tej púti zo všetkých slovanských výprav počtom najmenšia. Na mnohých zabralo zastrašovanie uhorských úradov a maďarských úradníkov. Zostalo iba osem mužov, čo sa nedali odhovoriť, ani odstrašiť: Ján Juriga, Štefan Závodník, Juraj Slota, Fr. Sasinek, Ján Blaho, Andrej Kubina. Ku siedmim kňazom sa pridal aj Jozef Malík, roľník z Holíča.
Cestovalo sa vlakom i loďou – Prešporok – Viedeň – Ľubľana – Terst, potom Ancona – Loretto – Rím. Osobitný vlak pre skoro tisícku slovanských pútnikov pozostával zo sedemadvadsiatich vozňov. Koľko nádherných piesní vo všetkých slovanských rečiach zaznievalo z okien idúceho vlaku. Koľko oduševnelých rozhovorov plynulo medzi putujúcimi. Povznášajúci pocit bratstva, slovanskej aj cirkevnej vzájomnosti napĺňal vtedy iste nielen jeho srdce, jeho myseľ.
Na spiatočnej ceste mu prišlo slúžiť omšu práve v Benátkach, v Chráme sv. Marka. Vnútro chrámu ho príliš nenadchlo, zato však samotné mesto, jeho pamätihodnosti, ale aj kanály, a pláž na ostrove Lido zanechali v ňom hlboký dojem.
Najhlbší – to tiché ráno na morskom pobreží. Majestátnosť prírody, jej harmónia, zákony. Bože, aký krásny svet si vytvoril! Presahuje nás, ľudí, napĺňa nekonečným obdivom, úctou, ale aj zodpovednosťou voči životu a svojmu poslaniu v čase, ktorý je nám, smrteľníkom, súdený.
Najhlbší ľudský zážitok z púte? Viditeľný, prežitý v spoločenstve súpútnikov? Áno, poznačil ho do farskej kroniky pre pamäť budúcich generácií. Bol z polyglotnej akadémie, kde sa v skvostnej dvorane Loggia za prítomnosti sv. Otca predstavili v bohatom programe všetky zúčastnené delegácie. Striedali sa slovanské jazyky s latinčinou i taliančinou, zneli verše i niekoľkohlasný spev. Keď zaznela dvoranou pieseň Hospodi, pomiluj ny, nebolo treba tlmočníkov, posolstvo viery a lásky k blížnemu, hlavne hlboká úcta k trojjedinému Najvyššiemu zapĺňala asi všetky prítomné srdcia.
Vstal namáhavo z postele a začal sa obliekať. Telo starého muža sa hlásilo bolesťami v kĺboch, celkovou slabosťou, ale duch, myseľ dôstojného pána už pracovali s príslovečnou energiou a rozletom.
Dnes ho čaká tuhý deň. Najprv ranná pobožnosť, po nej a po raňajkách stretnutie s richtárom aj notárom Mirovszkým. Pred obedom sa ohlásil veľactený gróf Pálffy, mecenáš kostola, spolu so svojím správcom. A podvečer zájde...
Odomkol dvere na sakristii, vošiel dnu. Neprekvapilo ho, že počuje v kostole kroky. Vedel, že kostolníkova žena Terezka už iste vymieňa vo vázičkách na oltári uvädnuté kvety za čerstvé, že jej muž, skromný, obetavý Ondrej už dolial do sväteničky pri hlavných dverách svätenú vodu a uberá sa do veže zvoniť. Kostolom, ktorý s toľkou láskou a dôkladnosťou dal iba nedávno rozšíriť, obnoviť, skrášliť, sa v to ráno niesla vôňa zakvitnutého jazmínu a kaliny a cez vysoko posadené okná vchádzali do ranného šera žiarivé slnečné lúče.
- Pochválen pán Ježiš Kristus! Dôstojný pán, od Polakoviča Janka prídu v nedeľu krstiť. V noci sa im narodil syn. Už tretí. Stretla som babicu Jolanu, tá mi povedala.
- A čo? Zdraví? Syn aj matka?
- Zdravý, vraj je celý po dedovi. Žehná im Pánbožko na deťoch aj na zdraví. Chvalabohu.
Komentáre