Dobroslava Luknárová

Cesta zo školy a k nej vážna debata – obyčajne sa s vnukom rozprávame o počítačových hrách alebo si dávame hádanky, alebo sa dozvedám, čo sa dialo v triede počas hodín aj cez prestávky. V ten deň však nie. Hovoríme zaujato o Štefánikovi, o vojnách – prvej i druhej – aj o Hirošime, koncentrákoch, obetiach...

Vnuk má plnú hlavu nových informácií z vyučovacích hodín a hoci o každej z uvedených tém už čo-to počul, teraz dostali punc učebnej látky. Len čo prídeme domov, rozhovor pokračuje a ja si beriem na pomoc knižky – vyberáme z nich potrebné údaje, prezeráme dokumentárne fotografie, na mapách upresňujeme miesta, kde sa udalosti odohrali.

Môj deväťročný vnuk s plným citovým nasadením komentuje poskytované údaje aj moje vysvetlenia k nim. Ani sme si nevšimli, ako nám v našej vážnej debate ubehla dobrá hodina z popoludnia ...

 

Mala aj pokračovanie. V najbližšiu nedeľu sme sa vybrali ku Štefánikovej mohyle v Ivanke pri Dunaji.

 

Prepŕchalo, hoci polovica oblohy bola vysoká a jasnobelasá. Ideme po vydláždenej cestičke a míňame neveľkú skupinku cyklistov. Tlačia po svojom boku bicykle a ticho sa zhovárajú. Velikánske lipy nad nami neprepúšťajú veľa dažďových kvapiek, vytvárajú však mäkké tienisté ticho. Chlapček kráča prvý, ponáhľa sa ku kamennému ihlanu. Číta polohlasne nápis na ňom a potom texty na stuhách viacerých pietnych vencov. Obíde mohylu dookola.

 

-         Babi, sem dopadol? To lietadlo horelo? Nikto sa nezachránil?

-         Môj otec, tvoj pradedko, to videl – pridáva sa do rozhovoru dedko – pásol za Račou kravy, keď sa to stalo. Kravy nechali chlapci na najmladšieho spomedzi seba a v trojici sa pustili bežať ku miestu havárie. Ale blízko sa nedostali. Vojaci, ktorí prišli skôr, ich do blízkosti trosiek nepustili.

-         Škoda, a kde sú trosky toho lietadla?

 

Sľúbili sme vnukovi výlet do Košarísk a na Bradlo, veď Štefánik a všetko, čo sa k jeho životu viaže, by mal chlapec dobre poznať.

 

Keď sme opäť nasadli do auta, svietilo slnko. Jeho lúče sa ostro odrážali od zrkadiel mlák, zalievali iskrivým májovým jasom celú Ivanku. Chvíľu trvalo, kým sme našli miestne námestíčko a na ňom pamätník Štefánikovi.

Cesta späť do Rače bola plná vnukových otázok a našich odpovedí. Ale aj prísľubu, že počas najbližších prázdnin jeden z našich rodinných výletov bude určite smerovať na Bradlo a do Košarísk.

 

Je polovica leta, polovica letných prázdnin. A my plníme vnukovi sľub. Sadáme do auta a náš cieľ je jasný – Bradlo, Košariská.

Zvolili sme cestu mimo diaľnice, je malebnejšia a aspoň pripomenieme sebe i chlapcovi ďalšie krásne a zaujímavé miesta – Modru, Smolenice, Červený Kameň, Vrbové ...

 

-         Kedy tam budeme? – pláva autom možno desiata chlapcova otázka, podfarbená poriadnou dávkou nedočkavosti. Ale to už prechádzame novými ulicami Brezovej pod Bradlom a mierime k známej odbočke.

-         Uvidíš to stúpanie – upozorňujem vnuka a už sa naše auto šplhá serpentínou čoraz vyššie a vyššie. Z oboch strán lemujú cestu vysokánske rovné kmene stromov, cez ich zelené koruny presvitajú slnečné lúče.

 

Konečne! Roztvára sa pred nami široká lúka, svojím okrajom sa priamo dotýka modrej oblohy. Plávajú po nej ľahučké letné oblaky, rovná biela čiara medzi nimi pripomína nedávny prelet nejakého dopravného lietadla. Iba pár krokov – a na všetky strany sa nám roztvára nádherný výhľad. Štrkom vysypaná cesta mieri dohora.

 

 

- To je ona? – pýta sa tíško vnuk a vidno, je ohromený majestátnosťou stavby. Už mu my, dospelí, ani nestačíme. Zrýchli krok, pobehne, čím skôr chce byť pri nej. V rukách má fotoaparát, od dedka si pýta ďalekohľad...

Aj my, dospelí, hoci nie sme na Bradle po prvýkrát, sme opätovne udivení majestátnosťou mohyly, ale aj krásou celej okolitej scenérie. Z jednej, druhej, každej strany –

 

 

Pozorujem nášho vnúčika a dumám, kedy asi bol na temene Bradla po prvý raz ten, komu je dnes pamätník venovaný? Koľko mal vtedy rokov? S kým tu bol? Iste aj on musel byť uchvátený krásou pohľadu po okolitom kraji. Ktovie, či sa práve tu nezrodila jeho túžba dotýkať sa hviezd, poznať ich, skúmať vesmírne diaľky? A možno práve tu rozvinulo prvé ratolesti aj jeho činorodé vlastenectvo? Spomenul si na Bradlo, keď sa po prvý raz rozhliadol po svete z kabíny lietadla, ktoré pilotoval? Alebo z vrcholu Mont Blancu, keď naň po prvý raz vystúpil???

 

 

Keď som o pár rokov čítala v tlači správu, že sa začalo s obnovou mohyly, veľmi som sa potešila. A vďaka viacerým školským aj učiteľským výletom som vedela, že môj vnuk nebude sklamaný z jej súčasnej podoby.

 

 

Schádzame pomaly dole. Obdivujeme statné borovice po ľavej strane prístupovej cesty. Čudujeme sa vážkam, poletujúcim okolo. Ako sa im páči takto vysoko? Krúžia nad nami, strácajú sa v huňatých korunách. Ale najviac nás udivuje šíro-šíry priestor, čo sa rozprestiera pred nami a na všetky sveta strany posúva do ďalekého ďaleka hranicu obzoru.

- Babi, to je... náš vnúčik hľadá najsprávnejšie slová, ako vyjadriť svoje pocity. A ja sa mu ani nečudujem. Aj mne to robí problém... Asi každého z nás napĺňa nevysloviteľná bázeň a obdiv súčasne. Niekedy je mlčanie výrečnejšie ako slová.

 

 

A už sme v Košariskách. Na bývalej evanjelickej fare, v rodnom dome Štefánika. Čo všetko sa dá obdivovať v jednotlivých miestnostiach múzea? Milan Rastislav Štefánik sa nám približuje z rôznych strán jeho podmanivej osobnosti a aktivitami naplneného života... Nie sme v Múzeu jediní. V celej vekovo pestrej skupinke načúvame slovám lektorky, my, starší, pridávame vlastné poznatky, hodnotenia. Dlhší čas sa s vnukom zdržíme pri mape sveta, kde sú čiernymi krúžkami vyznačené miesta, ktoré Štefánik navštívil. Obdivujeme veľký hvezdársky ďalekohľad aj exotické predmety, dovezené z Tichomoria, slávnostné vojenské uniformy, cestovný lodný kufor, časti nábytku z parížskeho bytu ...

      Model lietadla Caproni aj veci, prenesené z miesta havárie a uložené v sklenej vitríne, sa nám prihovárajú tichým záhadným smútkom ...

Na malom dvorčeku ešte postojíme pri jednoduchom kamennom kríži, prvom pomníčku na Štefánikovom hrobe. Neďaleko fary stojí pamätník padlým z 1. aj 2. svetovej vojny – aj na ňom čítame Štefánikovo meno.

 

 

Sme na ceste domov. Na oblohe pribudlo mrakov, možno do večera aj spŕchne. Vnuk práve píše esemesku kamarátovi z triedy. Majú sa zajtra stretnúť... Rozmýšľam, čo mu dal dnešný výlet?

Viem, že sa dozviem odpoveď iba postupne. Detská hlávka potrebuje čas, aby spracovala množstvo nových zážitkov z dnešného dňa. Ale ja som rada, že bol. Že sme mali nádherné letné počasie, a tiež, že sú Bradlo i Múzeum v Košariskách dôstojné Štefánikovej pamiatky.

 

Rozhliadam sa vôkol seba. Za oknami auta plávajú široké lány slnečníc, kukurice, obilia. Na jednom práve lopotia kombajny, dvíhajú sa okolo nich kúdoly prachu, na ďalšom zostali po modernej žatve len veľké úhľadné kvádre slamy. Naše auto uháňa povedľa mnohých krásnych rodinných domov aj celých usadlostí. Občas zahliadneme miesta a stavby, ktoré si dobre pamätáme z našich predošlých ciest... prekvapujú nás komplexy nových moderných budov, obytných aj priemyselných, ktoré pred pár rokmi na týchto miestach určite neboli...

Ej, veru, krásne je to naše malé Slovensko! Možno je už hodné Štefánika, jeho snov aj činov...

 

 

 

31. júla 2010