Blíži sa deviata hodina a Štedrý večer sa pomaly otvára svojmu ďalšiemu dejstvu. Volá školské deti von. Zo dvora do dvora. Z Dolného i Horného konca. Aj odrastené deti z pastierne sa poberajú z domu. Idú koledovať. Ako väčšina ich konškolákov. Najprv ku kmotrovcom, potom? Ešte pri balení oblátok sa dohodli, kto a kam pôjdu.
- Ondrík, kde si? Poď už – súri sestra brata: „Bože, čo tam snoríš, v maštali?“ Dievčina stojí na priedomí pastierne, podupkáva nohami. Zababušená v teplom vlniačiku pripomína vranku, lenže s pestrou hlávkou. Kvietkovaný kašmírový ručník dostala po martinskom jarmoku od otca. Vraj za usilovnosť. Za nazbierané šípky, trnky, ostružiny. Oplatilo sa jej snažiť, lebo ručník – bože, jaký je len pjekný! Tinka videla v malom zrkadielku, zavesenom v komôrke neďaleko jej postele, že jej naozaj svedčí. Možno sa bude páčiť – len si pomyslela na meno chlapca, ktorý sa jej zo spolužiakov najviac páči. Len či aj ona jemu?
- Tu som. Bral som lampáš – vysvetľuje brat a už aj dupocú obaja popod okná domku, von z bránky a po odmetenom chodníku povedľa vahadlovej studne smerom ku soche sv. Floriána. Blízko nej bývajú ich krstní. Tam začnú koledovať.
Onedlho vyšiel zo dvora i pastier Matej. Ťahal za sebou sánky s košinou. Budú treba na výslužku. Pred rokom ťahal sánky syn Ondrej. Pýšil sa, hrdil, že chodí s otcom a práskajú po dedine bičom. Len tak – bez stáda. Kvôli tomu, aby gazdiné vedeli, že sú pri nich a že sa patrí dať obecnému pastierovi výslužku. Za starosť o ich hoviadka od jari až do jesene.
Tieto Vianoce Ondro nechcel ísť. Ech, mení sa chlapčisko! Robotu urobí, ale veľa nenahovorí. Ktovie, čo mu letí hlavou?!
Pri kaplnke sv. Anny už čakal na Mateja Gabriel, hofer od Máťušov, aj s malým Imriškom. Nedávno, po schôdzi hasičského spolku, sa dohodli. Statku býva veľa, dobrý bude ďalší pastier. Nech si Ondrej chodí do školy, keď tak veľmi chce. Imriško sa teší, že ide s dvomi chlapmi. Strýca Mateja obdivuje nielen za velikánske bičisko, čo plieska silno cez pol dediny, ale aj za mocné býky, ktorých sa všetci boja.
- Sadaj, pohonič, na sánky, kým sú prázdne – ponúkne Matej okaté chlapčiatko. Veru aj ich Maťko bol taký - spomenie si na prvorodeného synčeka. Prekliata choroba, dve deti im vzala. Nasmútili sa so ženou, kým sa nenarodil Ondrej a do roka Tinka. Chvalabohu, že obaja rastú, dospievajú. Veď v kom inom, iba v deťoch sa vidí robotný človek.
Pomaly sa blíži polnoc. Štípe mráz, je jasno. Vo vianočnom Račišdorfe je sviatočne. Rušno. Počuť plieskanie pastierskeho biča aj hlásnikovo trúbenie. Raz pod jednými oknami, raz pod druhými zobudí sa, zavlní v mrazivom povetrí koleda. Koľko ich len deti vedia! A ako pekne spievajú – aj druhý hlas. „Dobre ich náš rechtor podučili...“
Na poodmetaných chodníkoch pribúda chodcov. Aj vravy, smiechu, pozdravov. Celé rodiny vychádzajú z dvorov a smerujú k vysvieteným kostolom. Katolíci ku katolíckemu, evanjelici k evanjelickému. Z kostolnej veže udrie zvon. Aj druhý: Bim-bam-bam, bim-bam-bam. „Poďte, poďte, všetci, do chrámu Božieho! Poďte, poďte, na polnočnú!“
Najstarší žiaci sú už v kostole. Na choruse okolo organu sa schádzajú speváci. Dospelí rôzneho veku aj najstarší školáci. Sviatočná pohoda sa mieša so skrývanou trémou, predpremiérovým vzrušením. Rechtor a súčasne organista aj dirigent usmerňuje sólistov i zborových spevákov – každý má určené svoje miesto, svoj part. Aj nacvičené.
Rybova vianočná omša – už pár rokov patrí k polnočnej vianočnej pobožnosti. Znejú jej tóny, napĺňajú vnútro kostola. „Keby nás tak počul dôstojný pán farár Alster! Akú by mal radosť! Koľko sa ma len napresviedčal ten prvý krát, že to dokážeme. Aj s neškolenými hudobníkmi a spevákmi“ – rechtorova myseľ sa vracia aspoň na chvíľu k človeku, ktorému je za veľa vďačný. A nielen on, iste väčšina domácich farníkov. „Uvidíš, pôjde to! Len musíš veriť – sebe aj druhým. Františku, ja viem, že sa to podarí“- akoby počul Alstrov hlas v spleti slávnostných tónov, akoby cítil jeho prítomnosť, láskavé povzbudenie. Podľa partitúry dáva pokyn zboru na jeho druhý vstup.
Medzi spevákmi stojí aj Ondrej. Nie, nebude spievať sólo, Jozefov part. Hanbil by sa. A čo ak by mu hlas preskočil, slová by poplietol?! Pán rechtor radšej nenaliehal. Veď aj o rok – ak dožijeme – budú Vianoce. Nech len chlapec dospeje, získa zem pod nohami...
Dozneli záverečné slová piesne, utíchli píšťaly organu. Veriaci sa rozchádzajú domov. K pripravenému jedlu, do útulného tepla svojich domovov.
- Pavlínka, počkaj! Niečo pre teba mám – Ondrej vraví polohlasne, nechce, aby iní počuli. Dievčina zastane, obráti sa ku kamarátovi. Líca jej zružoveli od teplého ovzdušia v kostole, oči pozerajú so záujmom, povzbudivo. Presne ako vtedy v triede, Ústa má pootvorené, akoby sa chcela pýtať. Ale nepýta sa. Čaká, čo povie on. Vytiahol z vrecka otcovho kabáta – veru je mu konc dobrý – čosi neveľké a vkladá do dievčenských rúk.
- Ovečka! Aká pekná! Ako živá. Kde si ju kúpil, Ondrík?
- Nekúpil. Vyrezal. Pre teba –
Ondro ešte nikdy nikomu nič nedaroval. Toto je jeho prvý dar. Rozhodol sa preň iba včera, lebo odkedy sa mu Pavlínka v škole nevysmievala, začal si ju všímať. Porovnával so svojou sestrou Tinkou, s inými dievčatami, čo sa v nedávne dni motkali okolo oblátok v rechtorových kuchyni. Zdala sa mu iná. Krajšia? Ani by nepovedal. Veselšia? Ani nie. Šikovná? To áno, ale aj ostatné boli šikovné. Len sa mu nepáčili. Necítil pri nich to nezvyčajné teplo, ktoré ho zaplavilo iba vtedy, keď sa ona naňho pozrela, keď prehodili spolu dve-tri vety, keď začul jej hlas či smiech. Ale teraz, keď uprela naňho obdivný pohľad a v očiach sa jej rozsvietili hviezdičky radosti, zdá sa krásna, najkrajšia zo všetkých.
- Čo vy dvaja? Primrzli ste? Nechce sa vám domov? – Tinkin hlas razom spretŕhal neviditeľnú pavučinu vzájomného spoznávania, čo sa omotávala okolo jej brata a kamarátky v ten večer. Je zvláštne, ako môže plynúť čas – pre nich dvoch sa v jednej jedinej sekunde spomalil, aby pochopili jeden druhého, aby pocítili, ako sú si navzájom dôležití. A blízki. Hoci bol svet okolo nich vďaka Tinkinej výzve opäť skutočný, sviatočný – vianočný, podobný všetkým predošlým - obaja tušili, že sa niečo zmenilo. Niečo podstatné. Niečo, skryté hlboko v srdci, v podvedomí človeka. Ako semienko v zemi. Možno vzklíči, ak bude mať vhodné podmienky. A možno zostane navždy zapúzdrené, neprebudené...
- Šak ideme, čekaj! – obaja pobehnú, pridajú sa k ostatným. Dospelým aj deťom. Hlad ich síce durká domov, ale pohoda, vládnuca medzi nimi v túto tichú vianočnú noc, spomaľuje ich kroky.
Pri vyšnom mlyne sa skupina ľudí trhá, rozdrobuje. Jedni mieria na kopanice, ostatní na Dolný koniec. Pavlínkina početná rodina sa brodí snehom k malému domku nad prvým radom vinohradov. Kraj okolo nich má storaké odtiene starého striebra. Od bielosivého až po oceľovošedé až šedočierne. Na najbližších závejoch snehu ožívajú a vzápätí hasnú drobné jasnostrieborné hviezdičky.
Poniže nad radom striech v dedine plávajú a rozplývajú sa v černi noci obláčiky aj dlhšie pruhy dymu. Nad nimi aj nad vinohradmi, zapadnutými hlbokým snehom, nad celým okolitým krajom kraľuje vo hviezdnom plášti noc. Tichá noc.
„Otec mi dovolili. Len čo skončím školu, môžem do učenia. Ku stolárovi – rezbárovi“ – Pavlínka si znova a znova pripomína kamarátove slová. Vraj je to zatiaľ jeho tajomstvo. Ich tajomstvo. Pripomína si Ondrejovu tvár, jeho hlas. Vety, ktorými sa jej zdôveril: „Možno budem taký dobrý, ako dedo Michal. Potom vyrežem do nášho kostola parádne lavice. Také, ako sú v kostole v Mariatáli...“
Vo vrecku krátkeho kožúška zohrieva dievčina dlaňou malú drevenú ovečku. Na celý život možno najkrajší vianočný darček.
Komentáre