Dobroslava Luknárová

            Každý strom má svoje tajomstvá. Príbehy, ktoré sa odohrali v jeho blízkosti a on bol ich tichým svedkom, vpísali sa mu tajným písmom, tajným kódom do koruny, do jej konárov, konárikov, vetvičiek. Pretavili sa do čiaročiek letokruhov alebo sa usadili hlboko v jeho koreňoch.

            Lenže každý strom má aj svoj vlastný príbeh. Dlho, predlho ho skrýva celkom v strede, v duši svojho kmeňa. Keď prichádza jar, vytvorí z neho pesničku a zapíše ju do nôt z pučiacich listov. Hráva, spieva, šepoce ju potom, len čo sa do koruny oprie vetrík, vykričí ju do búrky, keď silný vietor kmáše celým jej telom a v jeseni s padajúcimi zlatými listami postráca z nej slová i nápev.

            Nevadí, lebo v tichu zimy umne poskladá novú pieseň, aby ju na jar opäť zapísal do rozvíjajúcej sa zelene. Lenže roky pribúdajú nielen ľuďom, ale aj stromom, tiaž života sadá na ich konáre. Hrubne im kmeň, čoraz ťažšie sa dokáže ohnúť pri prudkých poryvoch vetra. Hrubne, vráskavie kôra kmeňa a práve vtedy, keď sa všetkými znakmi priblíži aj k stromu staroba, vykĺzne piesenka z jeho srdca a rozleje sa do vrások v kôre.

            Chce byť prečítaná. Chce sa ponúknuť všetkému živému a čujnému navôkol.

 

 

 

            V rumanovskom parku celkom blízko pri jednom z  plotov rastie stará vŕba. Zvláštny strom – z mohutného tela koreňov vyrastajú dva kmene. Jeden, starší, je ohnutý, naklonený k zemi s obrovskou jazvou na svojom chrbte. Ale ruky – konáre vzdorne dvíha, týči k nebu – ku slnku, k belasej oblohe a nosí na nich rok čo rok bujnú korunu z listov. Druhý, zdá sa, že mladší, ale možno ani nie, rastie rovný a rozkošatený.

            Asi to nie je len dojem, skôr skrytá pravda, že chce svojou silou, mohutnosťou svojej koruny chrániť toho najbližšieho ... alebo ho objať?

            Neviem. A tak prichádzam celkom blízko. Dotýkam sa prstami tej obrovskej jazvy –

vraj ju spôsobil mohutný blesk v jednej letnej búrke – prechádzam po vráskavej kôre oboch kmeňov a hľadám slová ich piesne.

 

            Zostali mi utajené kedysi dávno, keď som deň čo deň chodila k tomuto stromu a snívala rozprávkové príbehy dostupné hlávke päťročného dievčatka. Vtedy mala smutná vŕba jeden kmeň a širokánsku korunu listov. Dvíhala ju veselo, hravo k letnej oblohe a zároveň sa najspodnejšími vetvičkami dotýkala trávy naokolo. Moja dávna vŕbová jaskyňa – tajná skrýša detských snov. Boli chvíle, keď sa mi zdala smutná naozaj – v daždi, na jeseň... ale len čo zasvietilo slnko, smútok zmizol. Možno iba môj?

 

            Dnes je všetko iné. Stratili sme sa jedna druhej. Život nám vymedzil to, čo musel – alebo chcel?

            Vŕba stratila svoj rybník, v strede ktorého rástla, ale zostal po ňom životodarný prameň vody, ukrytý v zemi. Umožnil jej prežiť aj ten najťažší úder, dodnes jej dáva silu.

            A ja? Pribudli mi roky, skúsenosti, vnímavosť. Narástla túžba aj vôľa čítať dávne príbehy. Dotýkať sa ich svojou fantáziou ako kľúčikom a rozprávať ich.

 

 

 

 

Aj teraz sa o to pokúšam.

            Dávno, dávno žil v Rumanovskom potoku vodník Plavko. Nebol sám, lebo aj v Miklošovskom prameni žil jeho brat a v tom istom chotári ešte dvaja – traja ďalší. Nemal ľahký život, lebo potok mával v lete málo vody a v zime častokrát skoro celý zamŕzal. Ale vodníci si vedeli poradiť. Ovládali totiž prastaré vodnícke čary a tie im umožňovali meniť vlastnú podobu.

A tak mohli byť rakom, šidlom, rybárikom, drobnou striebristou rybkou, ktorej meno už nik nepozná, ale aj riečnym korýtkom. A mohli byť aj človekom. Ale iba pod podmienkou, že nezostanú v ľudskej podobe dlhšie ako jeden celý deň. Ak by túto hranicu prekročili, museli by v nej prežiť plných deväť a deväťdesiat rokov.

            Žil si náš vodník Plavko, žil spokojne, aj ako prišlo, niekoľko stovák rokov. V zime sa učučil do lasturiek korýtka a v pokoji prečkal mrazy, v lete sa často menil na modravé šidlo s velikánskymi modravo-striebristými krídelkami a poletoval nad hladinou svojho potoka.

            Bože, aké ten vedel kúsky! Raz sa doslova kĺzal po chrbátikoch vlniek, potom sa zrazu vymrštil až ku korune neďalekej jelše alebo vŕby, alebo osiky, polietal si od jednej koruny ku druhej, tretej a šššúch – strmhlav opäť k vode.

           

Mušky, komáre, motýle z oboch brehov potoka mu závideli majstrovské lietanie, ale nedávali mu to najavo. Vedeli, že keď je rybárikom, tak ... radšej ani nehovoriť, ako to bývalo.

            Prišlo jedno leto a stalo sa niečo nevídané.

            Plavko si práve hovel v račej podobe pod koreňmi vŕby, keď ho mocne zovreli na najcitlivejšom mieste – medzi hruďou a bruškom – prsty človeka.

-         Mám ho! Mám – zakričal mládenček, tak 13-14-ročný, a zodvihol prudko sa trepúceho raka nad hlavu. „Podaj mi kýblik“ prikázal dievčine na brehu.

Bác! zrazu bol prekvapený Plavko v malom okrúhlom väzení. Pravda, vo vode, ale všade naokolo boli len hladké šedé steny. Čoskoro k nemu pribudol ďalší rak a potom ešte jeden. Metali sa v úzkom zajatí, zlostne cvakali klepetami.

- Toto niéee! zahučalo vo vodníkovej hlave a už aj odriekal zaklínaciu formulku. Keď sa Magdalénka sklonila nad vedierko, aby si pozrela bratov úlovok, prefrnklo jej popred tvár šidlo. Od ľaku pustila vedro. Prekotilo sa, voda sa vyliala a raky už aj spätkujú k vode.

- Nešika! Čo to robíš? Martin vyskočil z vody a už chytá jedného z rakov. Aj druhého dochytil, ale kde je tretí?

Obzerajú sa súrodenci okolo seba, ale raka nikde. Usúdili, že sa stihol skryť, veď ako by mohli čo i len tušiť vodnícke čary? Martinovi sa už do studenej vody nechcelo, nuž sa pobrali domov.

 

Idú Martin a Magdalenka po úzkom chodníčku a okolo nich poletuje šidlo. Pristálo dievčaťu na plavom vrkoči, potom na oplecku bielej košieľky. Ako poletuje, tak poletuje. Martin sa aj párkrát zahnal, že ho čapne – bola by z neho poriadna návnada na rybačku, ale šidlo bolo vždy šikovnejšie.

- Braček, nechaj ho! Pozri, aké je krásne - bránila dievčina zvedavého tvorčeka, čo sa jej takto motkal do cesty.

Veru tak, čudná vec sa diala!

 

Vodníkom sa to stáva iba raz za ich vodníckeho života, ale zrazu je ich svet celkom naopak. Buď k nim po nepokojných vodných vlnkách pripláva tiché šťastie, alebo sa k nim po závanoch vetra či vetríka pritúla ľudský údel. A ten má veru vo svojom uzlíku len malú štipku šťastia. Zato toho ostatného – človečenského – na bohato.

 

A to sa aj stalo.

 

Plavko, práve vtedy, keď len tak z roztopaše poletoval vo svojej šidlovskej podobe okolo idúcej dievčiny, pocítil svoje srdce. Trepotalo sa ako vtáčik, šírilo okolo seba nevídané teplo a potom už len sladko klinkalo. Zaľúbil sa milý vodník, zaľúbil sa na život a na smrť – tak, ako sa dokážu zaľúbiť iba ľudia.

Zbytočne bral na seba hociktorú zo svojich podôb, srdce ho neustále ľudsky pokúšalo – bolelo, túžilo, prahlo po krásnej a milej dievčine.

Najprv Plavkovi stačilo len byť v jej blízkosti, očistom sa jej dotýkať, ale čoskoro sa mu žiadalo aj sa s ňou zhovárať, držať ju za ruku ... objímať ju. Žiadalo sa mu, veľmi žiadalo Magdalenkinej lásky.

 

Týždeň, dva, tri chudák vodník váhal, spytoval svoje srdce, aj sa ho snažil umlčať, ale nič nepomáhalo. Nakoniec sa rozhodol. Márne ho odhovárali všetci jeho bratia, nadarmo mu posielali do cesty tri najkrajšie vodné víly – aj potočnú, aj pramienkovú, aj studničnú, že by z každej bola k nemu súca žena, on mal plnú hlavu, plné srdce Magdalenky. O inej nechcel ani počuť.

Hneď najbližšieho podvečera vzal na seba ľudskú podobu a vykročil ako vandrovník smerom k Magdalenkinmu domu.