Ach, posmešky! Tuhé, štipľavé korenie. Ako ľudská zloba. Aj ako detská závisť. Tobôž chlapčenská. Nejeden z gazdovských chlapcov závidel Ondrovi, že vie plieskať bičom ako dospelý, že nemusí celé mesiace do školy, že ho chlapi neodháňajú od seba ani v maštali s býkom, keď tam dovedú jalovičku. Teraz mu to zrátajú! Len čo začala prestávka, už ho majú na pretrase:
- Hulo – Bulo – hučí hrubo! – hneď majú naporúdzi posmešný veršík.
- Húka ako Bulo – bude z neho Bulóóó- - - Kto by nepoznal v Račišdorfe meno najobávanejšieho obecného býka? Teraz jeho menom častujú posmešníci Ondreja. Za nič. Iba pre jeho hlas.
Nezdržal sa ani on. Udrel, bránil sa. O chvíľu sa strhla na školskom dvore tuhá bitka. Ako občas v krčme na zábave. Privolaný pán rechtor mali čo robiť, aby bitkárov rozohnali. Potrestali. V každom kúte triedy kľačia dvaja - namosúrení, strapatí, rozgajdaní.
Iba Ondrej nie. Posledná lavica, kde sedáva spolu so sestrou, je po speve prázdna. Aj popoludní, aj na ďalší deň. Hlavným posmievačom pán rechtor ani nedovolili chodiť po domoch o výslužku. „Nech sa dobre zamyslia nad svojím správaním!“
Lenže Ondrej neprišiel do školy ani po nedeli. Tinka sama sedela v zadnej lavici. Po poslednej hodine, keď starší žiaci kládli na katedru zošity s napísaným slohom, pristavil ju nespokojný učiteľ otázkou:
- Čo je s bratom, Tinka? Prečo neprišiel?
- Povedal, že už nepríde, pán rechtor – v očiach dievčaťa sa zračí smútok - „že mu školu netreba.“
- Ech, tvrdohlavec jeden! Práve, že treba! Veľmi treba. Povedz mu to, Tinka! Povedz, že som sa naňho pýtal a volám ho späť do školy!
- Poviem – pokýva dievča hlavou, pokrčí plecami a poberie sa ku dverám. „Spánombohom, pán rechtor!“ Vyšla z učebne potichu ako myška. Bolo jej smutno i nepríjemne na duši.
Tak bolo aj nespokojnému rechtorovi. Za roky, čo žije a vyučuje v Račišdorfe, sa všeličo dozvedel, všeličo pochopil o jeho obyvateľoch. O zložitej hierarchii vzájomných vzťahov, o navonok drsnom správaní sa dospelých i detí voči sebe. Za mnohé iste môže ťažká vinohradnícka robota. Odkázanosť množstva a kvality úrody hrozna a potom aj vína od vrtochov počasia. Tí, čo majú vinohrady aj hospodárstvo, sú na tom lepšie - lebo grunt je grunt – predsa len zábezpeka. Ale v obci žije aj veľa chudobnejších rodín, ktoré živí iba slabo platená remeselná či námedzná práca. Alebo robotnícka v Prešporku a ešte pri železnici. Veru tak, z ruky do úst.
Učiteľovi bolo ľúto Ondrejovho rozhodnutia, ale chápal ho. Chápal urazenú mládenčekovu hrdosť. Ale vzdať sa vzdelania? Taká otvorená hlava!? Veď Ondrej doteraz vždy dokázal dobehnúť zameškané. Hlavne z počtov. Nemusel by byť celý život iba pastierom.
Treba chlapčisku pomôcť. Otvoriť mu hlavu. Nájsť riešenie.
- Mohol by mi pomôcť pri oblátkach. Narúbať drevo, udržiavať dobrý oheň. Možno sa skôr rozhovorí v kuchyni ako medzi deťmi... keď mu tak ublížili. Aj si nechá čo-to vysvetliť – navrhuje mužovi „pani rechtorka“. Všetci ju tak volajú, hoci neučí. Ale o žiakoch, o škole aj mužových povinnostiach račišdorfského organistu a výborníka v každom miestnom spolku vie skoro všetko. Často pri obede alebo večeri preberajú školské problémy. Nie s učením, tam je jej mužovi asi všetko jasné, ale v správaní školákov. Neraz je ženská intuícia citlivejší, pravdivejší barometer ľudských vzťahov. A detských tobôž. Aj teraz možno našla riešenie?
Nebolo ťažké nájsť podvečer Ondreja. Sedel na drevenom stolčeku v neveľkom pitvore, priliehajúcom k rozľahlej stajni. Boli v ňom uskladnené otepy slamy na podstieľku, na múre bez okien viseli pastierske biče, vedľa nich zopár prútov-marciňákov aj rôzne iné potrebné náradie. Chlapec sedel chrbtom ku dverám a čosi stružlikal. Petrolejka nad jeho hlavou, zavesená na vybielenom múre medzi dvomi malými zamrežovanými okienkami, šírila okolo seba pokojné svetlo. Pri otvorení vrát zažmurkala, ale čoskoro sa jej svit opäť upokojil.
- Povedal som, že nepôjdem. Tina, daj mi pokoj! – hovorí podráždene, ani sa neobrátil smerom ku vrátam.
- Ale ja nie som Tina – rechtorov hlas znie mäkko, veselo.
- Ja, ja – Ondrej vstal, zhodil stolček. Roztržito ho dvíha a pritom hľadá slová. Stojí skoro v pozore, prekvapene pozerá na prichodiaceho. „Vinšujem dobrý večer, pán rechtor!“ nevie, čo má robiť. Vari tu, v maštali ma ponúknuť hosťa, aby sa posadil? Alebo –
- Chcem sa s tebou pozhovárať, Ondrej. Vlastne, prišiel som ťa poprosiť – a už si sadá nezvyčajný večerný hosť na otep slamy, skladá z hlavy baranicu, striasa z nej sneh. Aj zimný kabát si rozopína, skladá vedľa baranice pletený šál. Vidno, nie je mu naponáhlo.
- Sadni si aj ty, nestoj! – posmelí prekvapeného. Chce odbúrať napätie, čo iste vyvolal u chlapca svojím príchodom. „Čo to stružlikáš?“
- Ja len tak. Zo zábavy – trochu nerád, s ostychom, podáva Ondro rechtorovi opracovávané drievko. Hľa, črtá sa z neho hlava psíka! Aj línia chrbta s chvostom. Len partia nôh a brucha je ešte kompaktná.
- Pekné...nevedel som, že si taký zručný. Máš aj iné figúrky?
- Iba tieto – zjavne potešený záujmom človeka, ktorého si vážil nielen on, iste celá dedina a ktorý je tu teraz s ním a pre neho, vyberá Ondro z drevenej debničky pri nohách svoje skryté poklady – dve neveľké figúrky. Ovečky – jednu so sklonenou hlávkou, akoby sa práve chystala utrhnúť si šťavnatý chumáč trávy a druhú s hlavou pootočenou doprava. Kým si ich rechtor s tichým obdivom prezerá, vyťahuje mladý rezbár ešte postavičku pastiera v halene a ďalšiu kľačiacu so zopnutými rukami.
- Kto ťa to naučil? A takto pekne?
- Dedo Michal. Od mamky otec. Ten, čo minulý rok umreli. Chceli vyrezať celý Betlehem, ale nestihli.
- Naozaj pekná práca. Ondro, si šikovný mladý človek. Aj v učení dobrý. Viem to z minulých rokov. Prečo sa nechceš učiť? – rechtor na jeden dúšok vysypal zo seba hlavný dôvod svojej návštevy. Keď si však všimol, ako sa zamračila mládencova tvár, ako sa mu pery stiahli do prísnej čiarky a stmavli zreničky očí, bolo mu jasné, že mal ešte počkať. Nemal tak zhurta.
- Nie, nemôžem. Nechcem, aby sa mi posmievali – vysypal Ondro jedným dychom.
- Ale veď sú to iba chlapčiská! Síce rovnako starí ako ty, ale skúsenosťami sa ti nevyrovnajú. Ty vieš o živote, práci, povinnostiach oveľa viac ako oni –
- Smiali sa mi aj mladší. Všetci sa mi smiali – v chlapcovom hlase zaznieva viac smútok ako hnev. „Ja, nechcel som sa biť, pán rechtor. Nechcel,...ale urážať sa nedám“ - - -
Mládenčekove rozhodné slová preleteli stajňou, odrazili sa od jej múrov skoro zhmotnenou ozvenou, rozkmitali plamienok petrolejky. Jeden z býkov tiahlo múkol, zašuchotala slama pod býčími nohami a potom sa po celom uzavretom priestore rozhostilo ticho. Zrazu ani býky nepočuť fučať. Akoby sa zľakli rozhodnutia svojho mladého gazdu. Poznajú jeho hlas veľmi dobre. Aj starostlivé ruky, ktoré vždy vedia, čo treba, rozhodnú chôdzu. Zdá sa, že je nahnevaný. Ale nie na nich. Na niečo, čo presahuje ich svet, v čom ho nemôžu poslúchnuť, ani mu porozumieť - - -
- Máš pravdu, Ondrej! Nemali sa ti smiať... Ale školu by si mal dokončiť...
Obaja – muž aj chlapec, učiteľ a žiak, hľadajú slová, ako pokračovať v rozhovore. Ako obhajovať svoju pravdu a nezraňovať pritom toho druhého. Rešpekt a úcta – cítia ju obaja. Hoci v rôznych rovinách. Avšak dospelý býva v takýchto prípadoch pohotovejší. Tobôž učiteľ. Jeho myseľ, jeho skúsenosť vykračujú dopredu, v ústrety menej skúsenému. Vidia možné perspektívy a chcú, túžia pre ne získať mladú, nerozhodnú alebo prekážkami zmätenú bytosť. Svojho žiaka. Lebo dobrému učiteľovi záleží na každom svojom žiakovi. Nevidí len jeho prítomnosť, ale aj možnosti, cesty, žiaľ aj úskalia budúceho života. „Musí Ondreja presvedčiť! Musí ho získať! Možno ženou navrhnutá šanca zaberie?“
- Vieš, čo? Mám pre teba návrh – rechtorove slová vyznievajú ako priateľsky podávaná ruka. Ako požiadanie, nie návrh, tobôž nie príkaz: „Zajtra ráno príď k nám! Počkaj, vysvetlím – gestom ruky bráni rechtor chlapcovmu oponovaniu: „Prídeš nie do školy, ale k nám, domov. A pomôžeš mojej žene a tetke Agneše s oblátkami. Pravda, nie piecť, iba udržiavať v sporáku príhodný oheň. Aj narúbať drevo, keď bude treba. Ja akosi nestačím... A po vyučovaní, keď prídem na obed, pustíme sa spolu do učenia. Vysvetlím ti, čo treba, dám knižky na čítanie. Veď po večeroch máš čas. Či nie? – učiteľ s vnútornou radosťou vníma, že sa mení Ondrejova tvár aj celé držanie tela. Miznú stopy hnevu, skoro dospelého, chlapského a v očiach sa mu rozhárajú ohníčky chlapčenského záujmu.
- Tak čo? Prídeš? – načiahol sa po čiapke a vstal.
- Môžem skôr? Prv, ako – v chlapcovom hlase ešte stále zaznievajú obavy. Aj váhanie.
- Keď stihneš? Veru, triesok už nemáme veľa. Zíde sa ich naštiepať – povzbudí ho v rozhodnutí. „Ale čo Tinka? Bude sa jej chcieť tak skoro? – dokladá s úsmevom a zberá sa na odchod. Zdá sa, že jeho misia mala zmysel.
- Ak nevstane ako ja, pôjde sama. Ale ona iste vstane. Kvôli guľovačke – usmeje sa pri spomienke na ranné „snehové boje“ – „aby som ju bránil.“ Obom - učiteľovi aj chlapcovi sa vybaví každodenný ranný obraz a je im zrazu celkom veselo. Tak bielo, snehovo.
- Dobrú noc, Ondrík. Som rád, že nám pomôžeš s oblátkami.
- Dobrú noc, pán rechtor. Ráno prídem.
Cesta od pastýrňi na Dolňím konci Račišdorfa až po bývalú Zichyovskú kúriu, kde už pekných pár rokov sídli obecná škola, je veru poriadne dlhá. Ale rechtorovi jej dĺžka v ten večer vôbec nevadí. Medzičasom, čo sa rozprávali s Ondrejom, prestalo snežiť. Na temnomodrej oblohe jasne svieti mesiac. Ani lampáš netreba rozsvietiť, udupaná cestička popred gazdovské domky sa črtá pred osamelým chodcom celkom zreteľne.
Z dvorov kde-tu doliehajú na ulic hlasy domácich i detí, občas sa rozbrechá pes. Komíny tíško bafkajú kučeravým dymom, voňajúcim po dreve. Muž zastane, zodvihne hlavu k tmavej oblohe. Ľahko nájde medzi žmurkajúcimi hviezdami Severku. Jeho myseľ, jeho srdce sú zrazu plné pokoja a nových plánov. Plné rovnako žiarivých bodov, blikajúcich, volajúcich, ako obloha nad ním. Celou cestou domov, do neveľkého domku pri katolíckej fare, kde vraj predtým bola račišdorfská škola, rozmýšľa, čo ho ešte čaká do Vianoc. Nielen učenie, nielen oblátky – o tie sa jeho milovaná iste dobre postará aj s tetkou Agnešou a snáď aj s Ondrejom. Jeho hlavne drží nácvik Rybovej Vianočnej omše s cirkevným zborom.
- Ondrejov hlas! Až teraz, v zajatí nočného ticha a svojich myšlienok, zachytil nápad, čo mu vzklíčil v hlave, len čo začal skúšať so žiakmi koledy. Tam v triede ho prekvapil chlapcov zamatový hlas. Úplne iný ako pred rokom. Keďže ho prvé týždne nevyvolával, nemal to ako zistiť. Lenže vtedy v škole bolo treba riešiť detský smiech a výsmech. Bitku na dvore –
Celkom zabudol na svoj rodiaci sa nápad: Veď Ondrej by mohol spievať Jozefa! Lepšie ako hocikto iný. Keď ho presvedčí, keď sa mu bude venovať - - - Až po dvere svojho rechtorského bytu preberal v mysli réžiu slávnostnej spievanej omše: ktoré pasáže treba viac cvičiť, čo docvičiť s hudobníkmi, čo so spevákmi...
Komentáre