Dobroslava Luknárová

dve deti zajali... týmito veršami začína jedna zo známych slovenských ľudových balád. Poznám ju od detských rokov, dokonca som sa ju naučila dávno – dávno naspamäť. Jej predzvesťou v mojej čitateľskej pamäti bola známa balada – báj od Ľ. Podjavorinskej Čakanka a ešte Chalupkov Turčín Poničan. Čítankové texty, ktoré ma zaujali svojím príbehom a naviac dali sa aj veľmi pôsobivo recitovať. Keď som ktorýsi z nich recitovala raz večer počas prázdnin svojej starej mame, povedala: „ U nás v dedine len kostol po nich zostal, lebo bol murovaný. Všetko ostatné zhorelo – chalupy, pajty, mlyn... aj strecha kostola sa chytila, ale nepreborila sa. A tak sa zopár našich zachránilo. A aj tí, čo stihli utiecť do hory. Donedávna boli na kostolných dubových drevách záseky od tureckých šablí. Až teraz po poslednej prestavbe ich nahradili inými. Veru, bola to, moje dievčatko, krutá doba...“

Aj mne sa zdala taká, hoci dve zo spomínaných básní nekončili celkom tragicky. Pridala sa k nim časom aj povesť o Fatime a Omarovi a pochopiteľne základné informácie z hodín dejepisu. A ešte jeden jav z dediny neďaleko Trnavy, kde sme nejaký čas bývali. Raz, po viac dní trvajúcich dažďoch sa zrazu pred jedným domom sčasti na chodníku a sčasti na ceste prevalila jama. Nie jama, jamisko! Dalo sa v nej vidieť časť drevených trámov, ktoré priestor vystužovali, aj pozostatky akéhosi nábytku z dreva, verají... Dospelí vraveli: „ Ejha, iste skrýša z tureckých čias. Ktovie, či domácim poslúžila? A či aj neskôr???“ My, deti, sme vedeli o pivničkách gazdov, vyrytých do strmej hlinenej steny za dedinou, ale tie stále slúžili hlavne na uskladnenie zeleniny a ovocia. Nespájali sme ich s povesťami o Turkoch. Až po tom spomínanom prevale sa stali pre nás zaujímavé – „Čo keď tiež pamätajú úteky pre Turkami?!“ Veru, nejaký čas sme sa namiesto na partizánov, či jánošíkovcov hrali na Turkov.

Popri informáciách z hodín dejepisu rozširovali sa moje vedomosti aj predstavy o výbojoch Turkov hlavne vďaka povestiam. Veď ich veľa koluje po Slovensku, sem – tam sa pridalo aj televízne či filmové spracovanie niektorej z nich. Napríklad o strakonickom gajdošovi či lendackých zvonoch. Nejedna historická expozícia na zámkoch či hradoch, ktoré som postupne prešla, pridávala vecné informácie. Napríklad turecká šabľa na odsekávanie nosov a uší neveriacim, či neposlušným na Červenom Kameni. Bŕŕŕ, hrôza!

Najmä keď si človek predstaví, že každú dobu, teda aj tú, prežívali ľudia z mäsa a kostí – živí, skutoční, cítiaci. Čím všetkým prešli? Ako sa zachovali? Dejiny sú plné príbehov. Ale koľko z nich sa nikdy nedozvieme? Koľko sa nepodarilo zachytiť v povestiach, stratili sa, zahynuli spolu so svojimi protagonistami.

Povesť – väčšinou zachytáva len jeden príbeh, jeden životný osud. V niekoľkých vetách ho vypovie, raz viac, inokedy menej zachytí hĺbku citového prežitia. Čo však novela alebo román? Tam je omnoho viac priestoru, ponoru, plastičnosti. Alebo film, televízny seriál. Jeden sa nám ponúka už dlhší čas a približuje dobu rozpínavej vlády sultána Sulejmana. Pravda na turecký spôsob. Z ich uhla pohľadu. Ale čo ten náš? Mne sa pred nejakým časom ponúkol vďaka knižnému spracovaniu. Čítala som od spisovateľky Zuzky Kuglerovej najprv prvý a vzápätí aj druhý diel románu Rytier a zbrojnoš. A bolo to pútavé čítanie. Dávam za pravdu autorovi dovetu k prvému dielu knižky Petrovi Kubicovi, ktorý román charakterizoval aj takto: „Je len na čitateľovi, či po ňom siahne lačne a zhltne ho ako napínavú prózu, alebo sa dá vtiahnuť do romantického diania ľúbostnej epopeje, alebo si vychutná historické udalosti a súvislosti.“ Mňa oslovili všetky tri roviny príbehu, ktorý sa rozrástol už aj o tretí diel. Ako som sa nedávno dozvedela od samotnej autorky, môžem si ho v podobe E-knižky už aj prečítať. Ak by sa ku mne niekto pridal, ponúkam krátku anotáciu celej trilógie: