Čakanka
Toto leto kvitnú v neuveriteľnom množstve. Začali kvitnúť už začiatkom júna a kvitnú doteraz. Pokosený trávnik - a o tri-štyri dni už znova vidieť prvé modré kvietky.
Ktovie, aké bolo leto, keď napísala svoju baladu o onom kvietku Ľudmila Podjavorinská?
Možno si ešte spomínate na tieto verše:
Neboj sa, sestra milená,
mesiačik dobré znamená.
Keď sivá húska poletí,
Výjdi mi, výjdi v ústrety...
V lete kvitne veľa krásnych, ale aj veľmi skromných kvetov. Mňa však fascinuje čakanka -
Neviem, či pre jej húževnatosť, alebo len pre tú jednoduchú modrú krásu:
Čakanka pri ceste -
Modré očká leta
Sestrička z balady
skromne zaodetá -
Kto si Tvoj osud,
kto len pamätá?
Kvitneš si pri ceste -
A leto... uteká...
Vrecúško gaštanov
Kolorit mesta, kolorit jesene - dalo by sa menovať viacero príkladov
a hľadať pre ne súvzťažnosť.
Pre mňa je táto úloha jednoduchá.
Keď Bratislava a jeseň, potom mám vždy naporúdzi jeden lákavý príklad.
Stačí sa ocitnúť napríklad pred Tescom a kúpiť si za vrecúško pečených gaštanov.
Vždy si pri tejto príležitosti spomeniem na svoju maminku - ona ma na ne upozornila.
Vraj si ich kupovávala s kamarátkami už za svojich študentských čias...
A tak ich kupujem aj ja a vnímam to tiché teplé posolstvo plynúceho času...
Vrecúško gaštanov -
jesenná teplá neha -
ruky mi zohrieva,
až srdce zviera.
Až srdce zviera
túžba stratená:
Len prstom sa dotknúť
dúhy domova...
Len počuť ozvenu
známych tónov -
Len na chvíľu privolať
mamku, otca, domov.
Vrecúško gaštanov -
taký zázrak malý!
Tají teplo rúk,
čo nás objímali...
Vrecúško gaštanov -
Moje srdce spieva...
a všade navôkol
pláva tichá neha.
Vre-cúš-ko gaš-ta-nov...
... a to boli orechy, orechy...
Vedľa nášho domu sa zelenie lúka. Nad trávou a strapatými sedmokráskami kyvkajú konármi stromy. Statné čierne borovice trúsia dlhé pichľavé ihličie a potom naň pospúšťajú okrúhle šušky. Natrúsili, narozsýpali toľko, že sa tráva už ani neprediera cez hustý pichľavo hnedý koberec. Iba burina kde-tu húževnato vystrčí byľku, potom dá na nej vyrásť listom a svoj boj o život korunuje drobnými kvetmi. Kde rastú listnáče, tam má tráva svoju šancu. Rastie, zelenie sa od jari do jesene. S vnukom radi po nej beháme, obháňame loptu, vyhadzujeme a kotúľame lietajúce taniere. V jeseni nás pochytí zberateľský ošiaľ – kto nájde najväčší, najkrajší, najpestrejší list? Tie z javorov sú najkrajšie. Hrajú od žltozeleného až po červeno-bordový farebný odtieň a dosahujú i veľkosť chlapskej dlane. Zbierame listy, preberáme ich, hľadáme najkrajšie.
- Babka, čo je toto? vnuk dvíha z trávy zelenú guľku so stopkou. Až vtedy si lepšie všimnem strom, pod ktorým stojíme. Kedyže tu vyrástol?! Vôbec som si ho doteraz nevšimla. Štíhly hladký kmeň, neveľká, ešte dosť riedka koruna, ale pod ňou prvá úroda. V popadanom lístí a sporej tráve hľadám a zbieram guľky – skôr také, čo už pukli aj sa farbia do hneda a čierna. Odlupujem kôročku, vyberám orechy.
- Pozri, vravím vnukovi – s orechmi je to ako s gaštanmi. Pod mäkkou kôrkou tvrdá škrupinka a v nej jadro. Vyberám z vrecka pilníček a rozpoľujem škrupinu. Veľmi si prajem, aby bolo vo vnútri pekné, zdravé jadierko.
Stalo sa, dokonca sa mi ho podarilo vyzliecť. Bledohnedé šupky skončili v lístí a biele jadierko vo vnúčikových ústach. Chrumká a pochvaľuje si, že taký chutný oriešok ešte nejedol.
Doma naša hostinka pokračuje a k nej aj zopár spomienok...Bývalo vidieť na nás, vidieckych deťoch, kde, v ktorej rodine sa „otĺkali“ orechy. Veď naše prsty zostávali sfarbené do čierno-hnedá ešte niekoľko dní a vrecká sme mali plné mladých orechov. Mocnejší chlapci dokázali rozdrviť nie veľmi tvrdú škrupinu aj pritlačením dlane na orech, položený len tak na doske stola alebo lavice. My, dievčatá, sme to zbytočne skúšali. Lepší bol kameň alebo kladivo, len sa potom stalo, že sme orechu až príliš ublížili, a tak sme lovili jeho kúsky medzi rozdrvenými škrupinami. Pani učiteľka z prvej triedy nás učila robiť z polovičných škrupín trpasličie lodičky – plachetnice aj malilinké ihelníčky. U starej mamy na Vianoce plávali v plytkej väčšej miske lodičky s horiacimi sviečočkami a každému niečo vyveštili.
Škoda, že si spomínam iba dosť nepresne na zvláštnu dobrotu, ktorá sa u nás objavila párkrát na Vianoce, či na Silvestra. Boli to zavárané orechy. Keď sa v jeseni ukladali do pohárov a zalievali sirupom, boli celkom zelené. Poprepichované veľkou ihlou pôsobili za sklom ako čudesné vajíčka lesných škriatkov. No v čase Vianoc už boli celkom čierne, len jadierko vo vnútri malo svetlejšiu farbu. Nijako som nevedela pochopiť, kam zmizla tvrdá škrupinka. Škoda, že som bola príliš malá nato, aby ma zaujímal postup prípravy tejto lahôdky. Časom som na ňu aj pozabudla a teraz sa, žiaľ, už nemám koho spýtať.
Roztĺkanie orechov pred sviatočným pečením?! Trvalo niekoľko večerov a boli to príjemné chvíle spomienok, rôznych smiešnych aj tajomných príbehov, ktoré sme my, deti, počúvali s otvorenými ústami. Ako dobre, že v mojom detstve nebolo o televízii ani chýru, ani slychu. Dnes sa nám toto médium príliš tlačí aj do chvíľ, keď je rodina spolu a vystačila by si so svojou vlastnou réžiou programu.
Spomínať orechy nemožno v Rači bez orechovníkov! Viem, dá sa pripomínať veľa rôznych tort, rezov, koláčikov, ktoré počítajú s orechmi – napríklad medvedie labky, bratislavské rožky, orechová torta aj rezy, ozdoba na medovníkoch a lineckých kolieskach, orechové košíčky. Ale všetky tieto dobroty blednú pred kráľovstvom račianskeho orechovníka. Takého, ako pekávala na svadby teta Prokešová alebo aké pečie Anička Würflová. V Rači sa žiadna slávnosť či hostina nezaobíde bez tejto orechovej dobroty. O to viac, že svedčí aj k račianskemu vínku. Orechy sa s ním veľmi dobre znášajú. Spomínam si na svadby v našej rodine aj na oslavy okrúhlych narodenín – orechovníky na nich mizli z ponuky koláčov priam kozmickou rýchlosťou.
- Babi, ako sa zmestili Popoluškine šaty do takéhoto orecha? vyruší ma vnuk všetečnou otázkou. Práve priložil k sebe dve škrupinkové polovičky a prezerá si ich.
- Ale, Vilko, v rozprávkach je všetko možné. Veď vieš- smejem sa a sama dumám nad tým, koľko jemnučkého mušelínu by sa skutočne zmestilo do nerozprávkovej orechovej škrupiny? A čo keď to boli lieskové oriešky? Ešteže rozprávočky môžu všetko!!!
Vtom moja pamäť vyloví z hlbín spomienkového mora ešte jednu perličku – spomienku – Bolo mi práve pätnásť. Oslavovali sme len tak narýchlo, lebo sme sa práve chystali na prázdniny ku starej mame. Okrem kytice gladiol mi brat podáva do rúk darček, že ho sotva vidieť spoza neho. Rodičia sa tvária záhadne, braček je nedočkavý. Aj ja. Rozbaľujem papier – otváram krabicu – je v nej ďalšia, menšia – otváram aj tú – a z nej ešte menšiu – a ešte menšiu – ešte menšiu. Konečne! V tej najmenšej leží oriešok a lístok zložený vo štvoro. „Neroztĺkať, iba rozpoliť!“ čítam z lístka. Beriem oriešok do ruky, brat mi nedočkavo podáva nožík. O chvíľu mi ležia na dlani dve malé orechové mištičky...a v nich...zlatá retiazka so srdiečkom. Ako keby ma objala rozprávka. Aj teraz mám podobný pocit...
Orechy, oriešky...ktovie, koľko príbehov by sa dalo pospomínať okrem toho známeho o Popoluške? Napríklad o neznámom vtáčikovi, čo si zvykne pochutnávať na orechoch neďaleko našej záhradky. Ako o ňom viem? Nuž podľa orechov, popadaných na chodníku. Zohnete sa po orech a on má dierku asi na tri špendlíkové hlavičky - a jadierko? Je celé preč! Takto sa hostí aj na mandliach, maškrtník jeden! Len nie a nie ho zazrieť. Možno je – rozprávkový ...
Romanca pre husle
Išli hudci horou, horou javorovou
našli drevo krásnô, na husličky hlasnô.
Iba ho zotnime
a sebou vezmime...
takto začína jedna z ľúbozvučných slovenských balád. Viacero školských rokov som práve ňou a ešte piesňou – baladou o kačičke divokej a šuhajovi – strelcovi začínala na hodinách literatúry kapitolku o baladách. Bývali to hodiny plné citov, veď ako často kráča láska ruka v ruke s tragikou, keď vykvitne na nesprávnom mieste, keď nevydrží skúšky osudu, keď sa stretne s nenávisťou, keď sa dá oklamať leskom bohatstva. Klasické balady, zapísané do zvučných melodických veršov, sa žiaci radi učili aj dramatizovali a verím, že z nich aj pochopili aspoň časť ich citového a etického posolstva.
Ale vrátim sa späť k úvodným veršom, k balade o hudcoch: ...našli zvláštny javor – so zakliatou dievčinou. Keď z jeho dreva zhotovili husličky, zneli, lkali dievčenským hlasom. Mali pripomenúť matke jej tragické slová, vyrieknuté v hneve. Nie, nechcem písať o ľudskom hneve, o slovách, ktoré padnú a ublížia, o slovách, ktoré by sme radi vziať späť, ale ony už boli vyslovené a ranili.
Budem radšej o husličkách. O ich mieste v mojom srdci.
Spomienka z detstva – moja mamka - mladá, štíhla, sústredenú tvár lemuje záplava čiernych vlasov a na čele sa črtá kolmá vrásočka - stojí pri okne v izbe nášho malého učiteľského bytu a hrá. Husle v jej rukách zobudia a potom nesú izbou melódie / až omnoho neskôr sa dozvedám ich názvy – Poém, Humoreska, Snenie, Babičkino údolie.../ Čím dlhšie hrá, tým je jej tvár krajšia. Už bez vrásky na čele, so zádumčivým úsmevom. Občas sa jej po tvári kotúľajú slzy –
- Maminka, nehraj túto! Neplač! Zahraj veselú – stojím pri nej a poťahujem ju za rukáv. Spamätá sa a zahrá mi napríklad vŕzgajúce dvere alebo Let čmeliaka, alebo takú skladbičku, pri ktorej je naša izba plná trilkujúcich vtáčikov. Až oveľa, oveľa neskôr som pochopila to mamičkino husličkovanie – smútok za rodičmi, lebo sa jej tak rýchlo pominuli, za sestrou, ktorá sa stratila navždy v chaose druhej svetovej vojny, za rodným mestom, kde sme cestovávali vlakom len počas hlavných prázdnin.
Občas hrával na husliach aj otecko. On hrával pesničky a potom ich nacvičoval v žiackom speváckom zbore. Ale radšej maľoval, kreslil, stružlikal z dreva bábky do bábkového divadla.
Aj ja som chcela hrať. A tak sa jedného dňa objavili u nás malé, polové husle. A hľa, prvé veľké detské rozčarovanie – kdeže melódie, kde vtáčiky? Iba škripot, neskôr čisté, ale rezavé tóny a nepríjemné pocity v pleciach, zápästí, vlastne po celom tele. Pravda, po čase sa „narodila“ aj pesnička: Spievanky, spievanky... alebo Ovčáci, štveráci..., ale nič viac! Mňa husličky nechceli poslúchať. A maminka stratila trpezlivosť... Alebo možno viac môže zato môj malý braček, ktorý sa vtedy narodil, že moje „trápenie“ s husličkami pominulo.
Avšak nie radosť a obdiv, zblíženie s hudbou aspoň v role pozornej a nadšenej poslucháčky. Možno o to viac, že som si uvedomovala zložitosť cesty k jej interpretácii.
Husle – vedel ich nádherne rozozvučať aj môj svokor. Fascinovalo ma sledovať jeho šikovné mocné prsty stolára, ako sa dotýkajú strún, ako husličky v jeho rukách hrajú, vyspevujú. Vždy, keď prišiel k nám na návštevu, najprv sa povypytoval, čo máme nové, požartoval s vnučkami, ochutnal, čo práve varím, a potom sa pobral do obývačky. Tam ho, na skrinke, čakali husle. Doladil ich – a hral. Naše dcérky a ja sme sa tíško ako myšky usadili na gauči alebo len tak na koberci a načúvali sme. Ak bol doma manžel, jeho prostredný syn, hrávali spolu – klavír a husle napĺňali celý náš byt nádhernými melódiami a neopakovateľnou slastnou pohodou. Dodnes na to s dcérami spomíname.
Husličky z javora – mala som šťastie rozprávať sa aj s tvorcom huslí. Bolo to na jednej zaujímavej návšteve v srbskej Kovačici. Vlastne, mala by som povedať v slovenskej Kovačici, lebo asi netreba vysvetľovať, ako sa Slováci dostali do Banátu, tejto časti Srbska, a ako si tam do dnešných čias chránia a rozvíjajú slovenské korene. Navštívili sme známych maliarov, tvorcov kovačickej insity, ale aj ďalších umelcov, žijúcich v tomto mestečku. Jedno popoludnie sme strávili v dome známeho kovačického výrobcu hudobných nástrojov Janka Nemčeka.
Nie, nikdy nezabudnem na jeho rozprávanie o tom, ako hľadá drevo „na husličky hlasnô“ – ak citujem verš zo spomínanej balady. Ako chodí horou a načúva spevu, volaniu stromov. Ako sa im prihovára a prikladá ucho ku kmeňom, vypytuje sa ich, kde je, v ktorom, zakliata víla Spievanka. Vraj sa treba drevu prihovárať aj vtedy, keď sa mení na tenušké dosky, keď oddychuje, tvaruje sa, keď sa z neho postupne tvoria jednotlivé časti budúcich husieľ.
Remeslo a umenie zároveň. Dlhá cesta, plná tajomstiev, fortieľu, trpezlivosti a lásky. Až po odkliatie. Až po chvíľu, keď sa husle po prvýkrát rozospievajú. Až po chvíľu, keď si s nimi porozumejú šikovné ruky huslistu.
Ja ich iba rada počúvam. Nie, nie je mi dopriate viac – ale aj tak ma napĺňajú zážitkami. Obohacujú ma.
Mamičkine husličky! Dodnes ich máme. Mamičkino husličkovanie – nosím ho vo svojom srdci ako súčasť najvzácnejších spomienok.
Čítanie z letokruhov
Rastie strom a v letokruhy
píše román – iba svoj:
O vtáčikoch, ľuďoch, slnku,
o vodičke navôkol.
Rastie strom a každým rokom
novú stránku píše.
Kolo neho svet životom
spieva, stonká, dýše...
Rastie strom a roky plynú,
doba nové nesie.
Pod stromom už iným mladým
klíči láska, šťastie.
Rastie strom a v jeho kmeni
zakliata je knižnica:
Niečo pošlo iba v listoch,
podstatné skryl do srdca...
Padá strom! A ktože všetko,
čo v ňom bolo, prečíta?
V letokruhoch odhalených
kapitola odkrytá...
Ruka hladká živé drevo:
Na iné sa zmení ...
Kto v ňom skryté, kto len nájde
v takom premenení?
Našiel majster. Vdýchol dušu,
odkryl skrytú žilu:
Tak v husličkách staré deje
v spevnom šate žijú.
Husličky spievajú,
husličky hudú:
Ej, boli príbehy,
ale aj budú!
Vône a farby jesene
Jeseň v záhradke. Bavia ma práce v nej, aj keď už nie je tak príjemne ako v lete a aj vzhľad záhradky je iný. Bohaté koberce popadaného lístia pokrývajú časti trávnika, zababušili riadky jahôd, motajú sa pod nohami na chodníkoch aj schodíkoch do chatky.
Prihŕňam zeminou korene ruží aj mladého viniča, vytrhávam suché byle letničiek aj fazule... Každú chvíľu zabehne môj pohľad ku kruhom chryzantém, ktoré jediné kraľujú bohatým kvetom na viacerých miestach našej záhradky. Kvitnú na žlto, ružovo, lilavo, roztopašne zvyšujú nesmiernu až bizarnú farebnosť svojho okolia. Potvorky, vykvitli na poslednú chvíľu. Už som myslela, že z nich ani nenarobím spomienkové kytičky na cintorín. Teraz, v polovici novembra kvitnú naplno. Keď sa slnko popretíska cez šedivé jesenné mraky alebo rozoženie vlhkú hmlu, rozsvietia sa v jeho lúčoch v nádhernej farebnosti väčších aj menších kvietkov ako spomienka na veselé leto. V našej záhrade nemáme biele veľkokveté chryzantémy. Tie potrebujú oveľa väčšiu starostlivosť, ale šíria okolo seba aj omnoho viac nostalgie, novembrového smútku...
Naša záhradka nie je o smútku. Skôr o príjemných, veselých chvíľach, ktoré sa tu doposiaľ odohrali.
Jeseň v záhradke – to je kapitola aj o vôňach. Iných ako na jar, ako v lete, oveľa sýtejších, zemitejších, korenistých, dymových. A to už potom spomienky letia ako bláznivé, ako útržky starých filmov, jeden za druhým...
Napríklad jesenné školské brigády. Dnešné deti by sa poriadne čudovali a rozmýšľam, či by nám náhodou aj nezávideli. Vyrastala som na dedine, kde sa darilo kukurici aj cukrovej repe a jesenné brigády sa viazali k nim. Viac si spomínam na repu a hneď sa mi vybaví také typické novembrové počasie, občas aj s poriadnou hmlou alebo drobným dáždikom. My, menší žiaci, sme mali za úlohu len oklepávať vyoranú repu z prilepenej hliny a hádzať ju na kopy. Pri kopách repy zastali ženy a osekávali z repných búlv listové vŕšky. Keď pripufkal na pole traktor s vlečkou, nosili sme očistené bulvy v košoch a vysýpali na vlečku. Sýta robota, ale my sme si ju spestrili napríklad behom cez rozryté pole, naháňačkou, pretekmi, kto skôr bude na konci riadku. Najkrajšie boli cesty domov, do dediny. Rečnili sme o všeličom možnom, prekárali sa, robili plány na popoludnie a v žalúdku nás šteklil príjemný pocit hladu. Ako len potom chutil domáci obed! Aj keď to bola hoci len zeleninová polievka a slíže s makom.
Chodili sme brigádovať aj do tabačiarne. Skôr dievčatá, ako chlapci. Priväzovali sme čerstvé tabakové listy na drevené tyčky pekne striedavo a tie potom putovali do sušiarní. Čoskoro sme mali prsty čierne a lepkavé – bola to dosť jednotvárna práca. Ale korunky, čo sme si zarobili, dobre „bodli“ povedané dnešným slangom detí, napríklad na vstupné do kina.
Počas strednej školy si pamätám nielen brigády v repe, ale aj zbieranie zemiakov, oberanie sliviek, dokonca aj oberačku hrozna. Tá bola iste zo všetkých najchutnejšia. No veselo bývalo pri všetkých. Iste preto, že sme boli mladí a bolo nám spolu dobre.
Keď o vôni, ešte pridám oberačku jabĺk. Vo veľkom sade, ale aj v záhrade mojich starých rodičov. Jablká sa oberali zo stromov ako ozdoby z vianočného stromčeka opatrne, s láskou, a ukladali do debničiek. Pekne podľa sorty aj veľkosti. Veď bývali potom na celú zimu. Stálo zato sa o ne už v jeseni dobre postarať. V pivničke, kde boli debničky poukladané, vyváňali jabĺčka až do jari. A v domčeku starých rodičov? Vždy, keď som k nim prišla, objala ma len taká náznaková vôňa – jabĺk, sušených byliniek, ráno meltovej kávy a preváraného mlieka, pred obedom nejakého chutného jedla a po celý deň i noc vôňa ľudského príbytku, kde vás majú nekonečne radi.
Kopkám v našej záhradke a jeseň sa mi prihovára. Napríklad práve takto.
Jesenná
Okrová, lilavá, bordó -
farby jesene
na koberci trávy
Suché, skrútené
šuchoce lístie,
lístie jesenné -
Aj človek sa chúli,
halí do kabáta -
Jeseň - strohá pani
účty leta ráta...
Okrová, hrdzavá, bordó -
Kam sa tie farby
stratia?
Smutné stromčeky a habarky
Rozbehol sa nový rok. Z obývačiek našich bytov a domov sa vytrácajú vianočné stromčeky a namiesto Vianoc žijeme novými, budúcimi témami dňa.
Smutné stromčeky, zbavené svojej vianočnej krásy aj čara, sa povaľujú pri smetiakoch.
Pozerám po nich a v mysli sa mi už viacero rokov v tomto čase vynára tá istá spomienka.
Mávali sme doma vždy živý stromček. A keď sme po Troch kráľov skladali z neho všetku tú vianočnú krásu, zobral otecko pílku a presne tak, ako voľakedy jeho otec, odpílil najvrchnejšiu časť stromčeka. Prvé tenké konáriky stiahol povrázkom okolo krátkeho kmienka a nechal dobre vyschnúť. Koncom februára alebo v marci sa časť bývalého vianočného stromčeka zmenila na habarku. Otecko ju dobre vyhladil a s bozkom na líce odovzdal panej domu. Keď som sa vydala, aj moju domácnosť zásoboval habarkami. Každá z nich bola na to isté, ale každá bola trochu iná – a hlavne dobre slúžili. Aj v domácnostiach mojich dcér, pokým otecko a ich dedko žil.
Dnes už mám náhradu za oteckove habarky - sú možno trvácnejšie aj kvalitnejšie, umelohmotné, ale nie je to ono. Chýba im ten ich každoročný vianočný príbeh - z čias môjho starého otca aj otecka. Zostala len spomienka, ako mnohé iné na tých najbližších. Priznám sa, už sa mi párkrát chcelo pokračovať v onej rodinnej tradícii. Ale to by sme museli mať opäť živý stromček aj s trochu opŕchajúcim ihličím - v našom byte s ústredným kúrením...
Pozerala som do stránok slovníka račianskeho nárečia a našla som názov šprudlovačka. Je to iste domáci názov pre moju habarku a možno môj príbeh aj moja nostalgia za ňou, za nimi nie je jediná...
Zaujímavé ovocie a tradičné vo viacerých lokalitách Slovenska.
Sedím na stolčeku pri kríčku priam obťažkanom úrodou. Dlhé stonky sú obvešané tuhočervenými guľôčkami. Keď sa ich dotkneš, tie najzrelšie odskočia a trúsia sa po zemi. Oberáš celé kytičky preplnených stoniek a vedro aj košík pri tvojich nohách sa pomaly plnia červenou „guľôčkovinou“. Príjemná práca, keď sedíš v tieni roztvoreného slnečníka a z druhej strany kríčka sedí tvoja kamarátka a tiež usilovne oberá.
Napriek rozhovoru s kamarátkou moja myseľ, či skôr pamäť, beží inam.
Do inej záhrady aj do iného času...
Prázdniny u starej mamy - ona aj štyri-päť vnúčat práve oberáme. Áno, ríbezle: červené, biele, čierne. A potom podvečer asistujeme starému otcovi pri zakladaní ríbezľového vína, alebo starej mame pri varení ríbezľového džemu či rôsolu. Keď potom večer zaspávam, maria sa mi pred očami červené kyslasté bobuľky a len oberám, oberám...
O pár dní už pufká budúce starootcovo vínko, založené vo veľkých bruchatých sklenených fľašiach. Zátky na nich boli prevŕtané čudesnou sklenou vecičkou, ktorej názov dodnes nepoznám, ale ľahko, ľahučko si vybavím to ich pufkanie...
A ešte starej mamin ríbezľový koláč!
Žlté cestíčko, nad ním vysoká vrstva sladkého bielkového snehu husto posypaná zapečenými ríbezľami. Keď ho občas pečiem, zdá sa mi, že je so mnou v kuchyni aj ona - moja milovaná stará mama. K varenému hovädziemu mäsu pripravovala rôzne pikantné omáčky, podľa nej „čušpajzy“, jedna z nich bola práve z ríbezlí...
Ale už som späť, v Rači.
Aj tu majú ríbezle svoju tradíciu. Veď sa im celkom dobre darí v račianskych záhradkách aj na okraji vinohradov. Po sezóne jahôd, višní a čerešieň boli práve ony doplňujúcim artiklom ovocia, ktoré sa dalo dobre odpredať, ale aj spracovať pre domácu spotrebu.
Moja svokra majstrovsky piekla chýrne račianske osúchy a medzi nimi aj makovo - ríbezľový. Osviežujúca je limonáda z ríbezľovej šťavy a sirup z listov i plodov čiernych ríbezlí hojivo pôsobí na boľavé prechladnuté hrdlo hocikedy v zime.
Veru tak, ríbezličky, ríbezle!
Vaša sezóna je v plnom prúde a nádherne vonia
- prítomnosťou i spomienkami:
Bobuľky ríbezlí
a rúčka malá -
Záhradka ožíva
znova a znova:
Detskými krôčkami,
maminým hlasom ---
Ach, starká, kdeže si?
Vnúčička, tu som!
V každučkej hriadočke,
v každučkom kríčku,
v bzukote včeličiek ---
Pri tebe, tu som...
Pozeraj, starká,
môj vnúčik malý...
Vidím, práve dumá
nad ríbezľami ...
A vetrík ševelí
v korunách jabloní - - -
Poludňajšia záhrada
vonia spomienkami...
Prídem večer, sojky...
Posledné prázdniny so starou mamou.
Bola som udivená, koľko zaujímavých príhod mi porozprávala zo svojich detských a mladých rokov. Boli to príhody, ktoré predtým nespomínala - aj sa smiala, ako sa jej presne vybavujú. Vtedy som sa čudovala - dnes už nie. Sama na sebe pozorujem, že čím je človek starší, tým viac spomína. Pripomína si pekné chvíle svojho života, sny mu vracajú aj iné chvíle - smutné, rozpačité, dôležité aj také, o ktorých ani netušíme, prečo zostali zakódované v našom podvedomí, v tajnej skrinke pamäte.
V mladých rokoch som často cestovávala vlakom. Dodnes mám v pamäti uloženú hudbu klepotajúcich kolies aj krátke medzihry staničných hlásení:
„Rýchlik z Bratislavy z koľaje číslo tri odchodí...“
Nedávno som sa chystala na pomaturitné stretnutie - nepýtajte sa po koľkých rokoch. Mohla som ísť autom či autobusom, no ja som sa rozhodla pre vlak, lebo ten patril k mojim pripomínaným rokom.
A fungovalo to!
Len čo sa vlak pohol a za oknom sa rozbehol film s nepísaným názvom Cesta z miesta R do mestečka T a S, zaznela okolo mňa, ale hlavne vo mne tá dávna známa hudba. Prinavracala mi stovky mojich ciest vlakom aj ľudí, ktorí k nich patrili:
Naše rodinné výpravy na hlavné prázdniny z Rišňoviec cez Kozárovce a Lužianky... mihla sa mi dávna stanica Hornej Štubne aj tunely v smere na Diviaky, vozne s drevenými lavicami, iskry z komína parnej lokomotívy uháňajúce za oknom v nočnej tme presne opačným smerom... spomaľujúci klepot kolies vlaku pred blížiacou sa stanicou.
Tie dávne stanice z našich rodinných ciest?
Už si nepamätám, v ktorej to bolo - v záhradke staničného domku stál hrad, vlastne zámoček, s červenými vežičkami a farebnými okienkami. Dolu pod zámockým vŕškom uprostred rozkvitnutých nechtíkov stál trpaslík s vysmiatou tvárou a mne sa zdalo, že po každé kýva práve mne... V školských rokoch ma raz uchvátila pražská hlavná stanica - cestovali sme domov zo spartakiády, osobitný vlak bol nabitý veselosťou, pesničkami.
„Limo v sáčku, limo v sáčku,“ ozývalo sa v staničnom virvare...
Panej oproti sa kýchlo.
„Na zdravie“- vravím a som zrazu v prítomnosti.
Pani zaďakuje, prehodíme spolu zopár viet.
Vlak vchádza do stanice. Musím počkať na jej názov, lebo ju vôbec nepoznávam. Stanice, staničky! Bože, aké ste iné, vynovené oproti tým mojim dávnym. Naozaj život i pre vás napísal nejednu novú stránku. Zachytávam sa každého staršieho pohľadu - našťastie polia sa veľmi nezmenili - opäť sa na nich vlní dozrievajúce obilie a v ňom povyšívané vlčie maky, veľké lány slnečníc vzdávajú svoju chválu slnku, sem-tam sa mihne vodná hladina rybníčka aj ostrovčeky agátov a bazy.
Pani oproti číta, skôr listuje v časopise Plus 7 dní. Občas sa nám stretnú pohľady. Možno sa jej zdá čudné, že sa toľko usmievam. Ale nie je mi do reči. A možno ma chápe?
„Cestovné lístky prosím,“ tuším aj uniforma sprievodkýň zostala taká istá ako je skoro také isté vnútro vlakovej súpravy, v ktorej sa veziem, aj ten typický vlakový pach, ktorým je vozeň presiaknutý skrz - na skrz. Je iný ako za čias parných lokomotív. Vytratil sa z neho typický dym zo spáleného uhlia, ani sadza mi už iste nepadne do oka...
A opäť sa vynára spomienka - ujo Janko - bol rušňovodič.
Neraz počas prázdnin, z ktorých časť som vždy trávila vo Zvolene, sme mu so sesternicou, jeho dcérou, nosili obed na stanicu. Raz ma aj zobral na rušeň - bolo v ňom horúco, uhoľný prach sa miešal s pachom strojového oleja... Ujo mal hrmotný hlas, trochu začiernenú tvár a veselé modré oči. Zdalo sa mi, že sú naplnené tou diaľkou železničných tratí, po ktorých uháňa „jeho“ vlak. Obrovský rušeň odfukoval ako mohutný živý tvor, majestátne čakal na točni, pokým ho nasmerujú, kam bolo treba. „Prídem večer, sojky...“ zakýval nám, ozval sa ostrý pisk. Obor odfúkol, zavzdychal, obrovské súkolie ožilo, rušeň sa pohol na jednu zo svojich ciest...
Stojím pri dverách vagóna. Vlak spomaľuje, prechádza po výhybkách na určenú koľaj. Známe škrípanie bŕzd, útržky hlasu zo staničného ampliónu prinášajú každodennú informáciu o osobnom vlaku z Bratislavy... Podvedome lovím známu postavu na staničnom peróne,... známu tvár,... zostupujem po vysokých schodíkoch až na betón nástupišťa. Keď si padáme s kamarátkou a spolužiačkou do náručia, môj vlak sa znova dáva do pohybu... Ešte dosť dlhý čas vnímam jeho hudbu napriek tomu, že sedím v pohodlnom aute a rozprávam sa so spolužiačkou a jej manželom o všetkom možnom.
Človek by nepovedal, akú silu a životnosť majú aj tie najnepatrnejšie spomienky.
Napríklad tie, čo súvisia s mojimi dávnymi cestami vlakom...
Zablyslo sa. Tresk!
Voda - nevyspytateľný živel.
Vždy, keď si človek povie, že ho má dostatočne pod kontrolou, vyparatí
niečo nečakané a dá najavo nielen svoju silu, ale aj slobodu.
Rača a povodeň - poviete si: Hotový nezmysel, veď Rača má len potôčiky.
Ani meno nemajú. Stretneš sa s nimi v račianskom chotári, ale v samotnej obci - kdeže? Poslušne pretekajú podzemnými kanálmi, do ktorých ich Račania pred časom zavreli a len kde-tu sa mihnú medzi burinou v jarčekoch.
Ale občas sa vzbúria.
Ani nie tak poslušné potoky.
Skôr ich pramene a pramienky z račianskych svahov.
Neveríte?
Vyrozprávam vám skutočný príbeh.
Bude o povodni u nás, na Komisárkach.
Bolo krásne leto. Také veselé, slnečné.
Dosť suché, ako sa to v okolí Bratislavy stáva.
Nám, Račanom, to veľmi nevadí, keď bola dostatočne vlhká jar - veď hrozienko pekne zreje, jahody už oddychujú a jablonky a broskyne - vydržia. My, ľudia, túžiaci po vode, sadneme do auta alebo na bicykle a hybaj, do Vajnor. Na jazerá. A máme vody - čistej, sviežej, maznavej - koľko len chceme.
V ten inkriminovaný deň som však zavelila sebe aj dcéram inak: Najprv záhrada, potom Vajnory. Ríbezle mali svoj čas a nechali sme tam aj inú nedokončenú prácu.
Ráno bolo slnečné, možno až príliš sparné. A plné napätia.
Uvedomila som si to až hore v záhrade, keď sa moje dcéry doťahovali viacej, ako bola v tom čase ich denná norma. A vysvetlenie prišlo spoza náprotivného vŕšku.
Zrazu sa cezeň prehupol obrovský mrak, celý sivočierny, iba po okrajoch s bielymi až zlatistými čipkami. Len čo sa objavil, valí sa po oblohe divoko, majestátne.
Všetko v okolitej prírode spozornelo a podozrivo zatíchlo.
Popohnala som dievčatá:
„Rýchlo, dajte košíky pod strechu, aj letné ‘sedeníčko‘ do pivnice!
Myslím, že nás čaká riadna búrka.“
Ani som nedoriekla, zablyslo sa. Tresk!
Vetrisko preletelo záhradami a už sme boli v tom.
Rozpútala sa letná búrka ako vyšitá, s takým lejačiskom, že len tak plieskala voda po chodníkoch v záhradke aj po schodoch do chaty.
Sedeli sme v nej a pozorovali to búrlivé prírodné divadlo.
Po polhodine bolo po búrke.
Opäť sa na záhradu liali slnečné lúče.
Zostalo sparno a obloha veštila, že to nebude jediná búrka toho dňa.
Zavelila som radšej rýchly pochod domov, prv, ako sa opäť rozprší.
V ten deň to bolo ako na hojdačke: slnko - búrka, slnko - lejak, slnko - búrka...
Neskôr popoludní - práve riadne pršalo - som vyzrela z okna obývačky,
či sa ešte nevracia manžel zo služobnej cesty.
Pozerám z okna štvrtého poschodia a neverím vlastným očiam.
„Dievčence, poďte sem, to snáď nie je pravda!“ volám a napriek dažďu
sa vykláňam z okna.
Dolu popri našom dome, kde nás doteraz vždy delila od rodinných viliek
riadna prístupová ulica, lemovaná z oboch strán chodníkmi,
sa valí mútna široká rieka.
Ľudia, rieka!
Dcéry stoja vedľa mňa a zízame bez slov na ten neskutočný obraz.
Voda sa valí do centra nášho malého sídliska. Pri obchode, ktorý stojí uprostred námestíčka, sa delí na dve ramená a hučí ďalej a ďalej. V mútnej vode pobehujú chlapi v gumákoch, bezradným zrakom skúmajú až po volant zatopené autá a tie, čo zatiaľ náporu vody odolali, odtláčajú von zo sídliska na vyššie položenú ulicu Pri vinohradoch.
Pivnice náprotivných viliek sú zatopené, hrozí, že sa voda rozleje
aj po našich prízemných pivničných priestoroch.
„Pozri, mami, náš tatino,“ hovorí najmladšia a zrazu, napriek tej okolitej hrôze,
vybuchneme v smiech. Náš tatino - fešák, sa brodí cez vodu len v trenírkach,
oblek s diplomatkou aj topánkami drží v náručí...
Keď som prevzala jeho veci a on si obul staré tenisky, pridal sa k chlapom, ktorí ratovali až do noci všetko, čo sa dalo. Našťastie sa už znova nerozpršalo, a tak hladina našej novej rieky čoskoro opadla a mohlo sa začať popovodňové upratovanie.
Vodu z pivníc viliek vyťahovali privolané hasičské autá, na bahno z našich vchodov a pivníc stačili našťastie iba metly. Keď o niekoľko dní, vďaka horúcemu letnému slnku, oschlo na ulici blato, lebo z chodníkov ho obyvatelia sídliska sami pozmetali, prišli brigádnici s lopatami a nákladnými autami, aby naplavenú hlinu odstránili.
Život na sídlisku sa pomaly vracal do starých koľají.
Pravda, nie celkom.
Hoci boli po nejakom čase vybudované protiprívalové kanály vo vinohradoch nad Račou, a teda aj nad naším sídliskom, keď prihrmí letná búrka s lejakom, začne byť vo vnútri sídliska rušno. Zaparkované autá ožijú a šoféri ich umiestňujú na vyššie položené ulice v okolí.
Čo ak by sa zopakoval ten dávny scenár?
Voda je predsa len voda! A o nej nikdy presne nevieš...
I stalo sa!
V lete 1999 začiatkom júla sa situácia skoro zopakovala.
Prišla búrka s obrovským krupobitím. Krúpy ako vtáčie vajíčka scupotali po balkónoch, odrážali sa od obločných skiel, zakrátko pokryli svojou hrozivou bielou krásou trávniky, chodníky aj ulicu.
Opäť zatopilo naše Komisárky.
Tento krát si to odniesol široký priestor pred garážami ...aj v nich.
Veď voda je len voda ...a o nej nikdy nevieš!
Jedného dňa bude tento príbeh možno načisto zakliaty v povesti.
Bodaj by sa tak stalo! Lebo povesť sa rozpráva, ale život
- ten nám občas pripraví búrlivé prekvapenia.
Beriem jednu do ruky
Sedia na stole, lepšie - na tanieri - a ponúkajú sa. Beriem jednu do ruky - mám jej plnú dlaň. Je ťažká a voňavá. Pripomína tenisovú loptičku, možno je aj o niečo väčšia a pravdaže ťažšia, voňavá, lákavá. Viem, že keď do nej zahryznem, roztečie sa mi po prstoch sladká šťava a budem sa musieť predkloniť, aby som si nepokvapkala oblečenie alebo obrus na stole.
Broskyňa - takúto som držala prvýkrát v rukách práve tu, v Rači. Nepochádzam z kraja, kde by sa darilo broskyniam, skôr ringlotám, slivkám, jablkám... a zrazu som držala v rukách „zhmotnené leto“ zamatové, vyhriate slnkom, núkajúce sa farbou, vôňou, dotykom. Bolo to v roku 1965 na záhrade u svokrovcov - záhradka pripomínala laboratórium, všetko presne usporiadané, chodníčky vyzametané, riadky cibule, rajčín, petržlenu bez jedinej burinky. A nad nimi konáre obťažkané kráľovským ovocím. Svokor sa opatrne dotýkal zrejúcich plodov a zopár položil do košíka.
- Nevedela som, že sa dajú takéto dopestovať aj u nás.
- Dajú, len to vyžaduje trpezlivosť a opateru. A, pravda, dobrý rok. Ale každé ovocie vyžaduje starostlivosť...
So svokrom sa dalo debatovať o všetkom račianskom. A tak som sa dozvedela aj to, že v tradičných račianskych vinohradoch sa pestovávala tiež mrkva, fazuľa, rajčiny, dokonca jahody a rástli v nich aj ovocné stromy.
- Počkaj na jar, sama uvidíš, kde všade sú vo vinohradoch broskyne alebo iné ovocné stromy.
A stalo sa. Prišla jar a v Rači rozkvitli prvé ovocné stromy. Na ružovo. Chválim sa svokrovi, že som si všimla rozkvitnutých broskýň a on sa len smeje, že to ešte nie sú broskyne, ale mandle. Tie vraj kvitnú prvé a je ich niekoľko po račianskych záhradách.
- Broskyne majú sýtejšiu farbu. Len vydrž, uvidíš...
A naozaj som uvidela a potom až doteraz každý rok, hoci nie je to stále rovnaký pohľad. Rada si pripomínam tie dávnejšie roky, lebo skutočne sa na jar račiansky chotár vykrášlil bielymi a ružovými chumáčmi ovocných korún a až potom sa v ňom prebúdzala zeleň. Najprv len bojazlivo v skoro netušenom závoji, ale zo dňa na deň jej pribúdalo, až sa stala dominujúcou. Neskôr tú zeleň spestria kvitnúce agáty, kríky bazy čiernej aj divokých ruží a vtedy každý vetrík, vanúci z račianskych vŕškov, prináša neopakovateľnú sviežu vôňu jari... A potom až do jesene - zeleň. Ale v koľkých odtieňoch? Račiansky chotár, to sú záhradky, vinohrady, les. Z jedného vŕška pozeráš na iný a vždy sa ti ponúka - vo vinohradoch uprataná v riadkoch a v páse lesov len tak akoby štetcom na plátno nanesená, navrstvená - zeleň.
Ale poďme späť k broskyniam. Už viem, že tie vinohradnícke sú iné, že je niekoľko sort broskýň a že je neľahké udržať ich dobré zdravie. Ale ak sú, je to fantastické ovocie. Najmä ak si môžete zrelé plody naoberať do košíka, ako to voľakedy robil môj svokor. Naučila som sa ich zavárať aj variť chutný broskyňový džem. Pravda, je s nimi ťažšia robota ako s marhuľami, najmä „ak nechcú ísť od kôstky“, ale ten výsledok! Keď okolo Vianoc ponúknete rodine broskyňový kompót, vaša námaha je odmenená nejednou chválou. Broskyne v bublanine, ryžovom nákype, v žemľovke, ale aj na račianskom ovocnom osúchu... mám pokračovať? Šikovný kuchár alebo cukrár by mi iste s radosťou kontroval...
Broskyňa ako šperk - aj túto dimenziu poznám a chránim s tichou nostalgiou v srdci. Z broskyňových kôstok, ktoré sú nesmierne pevné a naviac dekoratívne, mi jedno leto môj otec zhotovil náhrdelník. Keď sa ho dotknem, keď si ho občas beriem ako doplnok k letnému oblečeniu, zdá sa mi, že je môj otec niekde celkom blízko a ja sa s ním nehlasne, ale o to s väčšou radosťou zhováram.
Komentáre