Dobroslava Luknárová

Mestá, miesta... veľakrát k nim získavame vzťah cez príbehy, ktoré sa k nim viažu... aspoň v mojom prípade je to tak. A možno nielen v mojom. Napríklad – Verona – mesto večných milencov Romea a Júlie, Trenčín – pravda, Matúš Čák, pán Váhu a Tatier, ale aj dojemný príbeh Omara a Fatimy, Ratibořice a Babičkino údolie aj s Barunkou, teda B. N. v dievčenskom veku, Krásna Hôrka, Muráň...

 

Sú príbehy, ktoré sú majetkom verejnosti. Ale sú aj súkromné, rodinné príbehy a o to intímnejší je potom vzťah človeka k niektorému mestu alebo miestu. U mňa má takéto postavenie aj –

  

 

Banská Štiavnica – prvý raz som o nej počula tuším v predškolskom veku. Práve sa tam zberali žiaci rumanovskej Meštianky do „školy v prírode“ a šiel s nimi aj môj otec ako učiteľ. Vtedy som sa dozvedela, že z tohto mesta pochádzajú jedni moji starí rodičia – maminkini rodičia. Bola som prekvapená, lebo som si myslela, že patria ku Zvolenu ako celá maminkina rodina. Neskôr - už neviem, pri akej príležitosti - som sa o nich dozvedela viac a odvtedy je pre mňa Banská Štiavnica jedným z „mojich“ miest. Ak mám zradiť prečo, musíme sa vrátiť v čase niekde na začiatok minulého storočia:

Je zima. Poriadna. So snehom, mrazom, ľadom. Povestné štiavnické ulice – raz hore, potom dolu - sú plné koľají od saní, vozov, konského trusu aj rozsypaného popola a pilín - aby sa nešmýkalo. Ani chodníky nie sú lepšie. Sem-tam odmetené, sem-tam s kĺzačkou, ktorú si vykĺzali deti, s jazykmi ľadu pri odkvapových rúrach...Človeče, dávaj pozor pod nohy!

Po chodníku kráča dievčina. Sukňa až po členky, krátky kožúšok, na hlave fešná kožušinová čiapka. Na pleciach vahadlo s dvomi vedrami, plnými vody zo studne. Kráča opatrne, aby voda „nečaprtkala“, ale ani aby sa ona nepošmykla. Treba dávať pozor hlavne pri stretaní sa s inými chodcami v protismere, lebo chodník nie je bohvieako široký.

Ešte dve-tri brány a bude doma. Iba sa vyhnúť dvom pánom, čo idú oproti – jeden s klobúkom na hlave, druhý s baranicou. Ten v klobúku aj s fúzikmi a figliarskym úsmevom pod nimi.

-         Prečo sa tak pozerá? Dievčina cíti, ako jej stúpa červeň po tvári, uhne pohľadom a – raach! Už mu sedí pri nohách a okolo nej je mokro, mokro - - -

-         Neublížili si, milosťslečna? Ochotné ruky jej pomáhajú na nohy, mokrá sukňa sa jej lepí na rozstrasené kolená.

-         Ach, voda! Počkajú, prinesiem novú – hovorí ten v baranici a už aj stúpa s vedrami v rukách naspäť ku studni.

-         Naozaj sú v poriadku? pýta sa mladý muž s fúzikmi a zvedavo i s účasťou jej hľadí do tváre. Zodvihol z chodníka čiapku, čo jej pri páde zletela z hlavy, oprašuje z nej mokrý sneh.

-         Nie, nie, nič mi nie je – celá zapýrená si očistom žmýka mokrý lem sukne. Zoberie podávanú čiapku a rýchlo si ju nasadí na hlavu. Už aby bola doma! Preč od nich. Bože, aká hanba!

Odprevadia ju až k bráne do ich domu a rozlúčia sa: Nech si milosťslečna dávajú lepší pozor na šmykľavky!

 

            Vraj až do nedele nechcela ísť po vodu, že ju od pádu bolí ruka aj pravá noha. Hoci to vôbec nebola pravda. Len sa hanbila za svoj pád. Čo keby tých dvoch opäť stretla? Alebo iba toho s fúzikmi?!

 

            Ale stretávala ho čoraz častejšie. Zvláštne náhody! Časom prestal byť cudzí, neznámy. Dozvedela sa o ňom, že je mašinist a už po vyučení aj tovarišskej skúške. Vraj by chcel byť strojvodcom – na železnici... Zásnuby podľa vtedajšieho bontónu, svadba, aj nová práca... na železnici vo Zvolene... po čase aj pekný rodinný dom v železničiarskej kolónii... štyri dcéry a syn...

 

            Pre mňa sa maminkina rodina naozaj vždy viazala k Zvolenu. Ale romantika z dávnej Banskej Štiavnice – to bol bonus navyše. Ako malý medailónik, ktorý na pamiatku odložíte do šperkovnice. Aj pozabudnete naň, aj si občas spomeniete. A niekde, v hlboko hlbokej pamäti, zostala driemať aj moja túžba vybrať sa raz do Štiavnice. Potúlať sa po miestach, kde sa onen príbeh stal. Možno sa usadila v mojej mysli aj preto, že mi zvolenskí starkí veľmi skoro umreli. Nemala som ani štyri roky. Preto ich poznám v podstate len z fotografií a maminkiných spomienok. Žiaľ, aj ona už dávno nie je medzi nami...

 

 

 

            Zrazu som tam. Vlastne, tu - v Banskej Štiavnici! Nie na školskom výlete, kde učiteľka nemá ani pomyslenie na nejaké svoje súkromie, ale na rodinnom výlete. Pekne, iba vo štvorici kráčame starobylou ulicou smerom k Námestiu sv. Trojice. A moja pamäť mi rada podsúva spomienku - na starkú, starkého, keď sa zoznámili. Schytáva ma ľútosť, že neviem, kde sa to presne stalo. Nepoznám ich dávnu adresu. Keby áno, hľadala by som to miesto. Napriek stovke rokov od oných chvíľ...

 

 

 

            Vraj si tu, pri sv. Trojici povedali, že chcú byť celý život spolu. Ktovie, aký bol vtedy deň? Aký čas? Možno leto ako teraz, trochu chladné, upršané? A možno podvečer po horúcom dni? Viem, zbytočne chytám dávno stratené.

Na dolnom konci námestia vojdem do kostola sv. Kataríny, kde sa naši starkí zosobášili. Postojím v prítmí chrámu a dumám, aká asi bola ich svadba v roku 1913. Uvedomujem si, že som sa vlastne nikdy nikoho z rodiny nespýtala, ako bolo so starkými počas prvej svetovej vojny. Na mnoho skutočností som sa vtedy, v mojej mladosti nepýtala. A dnes už nemám koho...

 

 

 

            Kostol, čítam v Sprievodcovi, bol vysvätený v roku 1500 a je ojedinelou sakrálnou stavbou na Slovensku, v ktorej sa prelínajú prvky doznievajúceho gotického štýlu s nastupujúcou renesanciou. Vraj od roku 1580 skoro sto rokov patril evanjelikom. Prechádzam postupne popri piatich kaplnkách a obdivujem bohatú obrazovú a sochársku výzdobu aj dva chóry, stojace nad sebou. Ostala by som dlhšie, ale moji traja spoluvýletníci sú už nedočkaví.

 

-         Babi, kto bola Pišlová? A Sládkovič? – snažím sa v skratke priblížiť vnukovi príbeh veľkej lásky. Veď vďaka nej vznikol náš slovenský básnický skvost – Marína. Dcérka si aj spomenie na niekoľko známych veršov: „Marína moja, teda tak sme my, ako tie božie plamene, ako tie kvety na chladnej zemi, ako tie drahé kamene...“ Pod pamätnou tabuľou je pripevnená ozdobná mreža, na nej sto, možno aj viac zamknutých zámkov. Podaktoré aj s menami – milencov?, snúbencov?, mladomanželov? Ktovie, ako sa takáto tradícia začala?

 

 

 

-         Zvláštna symbolika – uzamknúť lásku viditeľným kľúčom. Keď zamkýname do srdca, nikto mimo nás nevie, na koľko západov...

 

 

 

-         Babi, ty sa stále túlaš. Zaostávaš – Vidím, vnuk je už nedočkavý. Veď máme pred sebou ešte toľko dnešných poznávacích plánov...

 

 

 

Je večer. V údolí pod nami rozsvecuje Štiavnica pouličné svetlá, po uliciach sa kĺžu svetlé kužele z reflektorov idúcich áut. Niekde v susedstve šteká pes, z otvoreného okna oproti počuť jednu zo známych elánoviek. Všedný večer.

Nie pre mňa. Stále som jednou nohou vo vysnívanej dávnej Štiavnici a ostatkom svojej mysle v súčasnosti. Robíme si plány na pokračovanie nášho výletu. Len nech je aj zajtra pekné počasie! Aby sa nám výlet vydaril.