Dobroslava Luknárová

Ako dávno, tak aj dnes stekajú z karpatských vŕškov do račianskeho chotára bystré potoky. Dávno si tiekli, kde chceli a ako chceli, no dnes už majú zregulované, prikázané korytá. Dokonca dva najväčšie pretekajú dnešnými ulicami a námestím tíško, tichučko v betónovom potrubí. Až dole, pod Žitnou ulicou, končí ich utajená cesta a hybké chrbty vlniek sa opäť lesknú od slnečných lúčov.

Veľa, veľa sa zmenilo v našej obci, aj život potokov už nie je ten, čo býval. Keď však zbehneš povyše Zbojníčky po strmom hlbokom briežku celkom k vodičke a započúvaš sa do jej žblnkotu, možno ti vyrozpráva nejeden starodávny príbeh. Tento bude o vodníkovi Hastrošovi a ešte o niečom, čo nájdeš dodnes v starých vínnych pivničkách.

 

Veru, bývali v račišdorfských potokoch vodníci a vôbec nemali ľahký život. Veď akoby aj mohli? V hornom toku má voda v potokoch rýchly spád, len tak skáče po skalnatom dne. Ak aj vytvorí zátočinku, ani tá nie je hlboká – v nej sa neukryješ. Až pod úpätím vŕškov tečú potoky pokojnejšie. Lenže bežia aj bežali popri nich chodníky aj cesty a na nich bývalo rušno viac ako dosť. Raz išli kopáči do vinohradov, inokedy ženy do zelenej roboty – plieť, uväzovať vinič, vylamovať zálistky. Popoludní, po škole trúsili sa do hory odrastené deti, aby sa po hodine, dvoch vracali späť s noškami haluziny. Hrkotali po cestách jednokolesové taligy aj ťažké furmanské vozy, naložené popílenými brvnami, v lete aj s fúrami sena a v jeseni ploché – široké s plnými kaďami hrozna.

 

Tak, tak, milý pán vodník, neposedíš si v tŕstí, lebo na brehoch nerastie, neusadíš sa do koruny vŕby, veď kde by sa v hore našla, nepovoľkáš si v mäkučkom bahne, lebo jemný piesok a ešte jemnejší múľ odnáša bystrá vodička až pod dedinu k močariskám. Ale tam, na kraji močarín, čo ich dedinčania nazvali Pomorinami, tam si milý Hastroš voľkal, koľko len chcel. Od jari až do jesene. Niekedy až do samotného Martina.

Keď však Martin na bielom koni priniesol so sebou chlad, vietor, nepohodu, schoval sa vodník do podzemných chodbičiek. Niektoré dobre poznal, iné sa utvárali nové a stálo zato preskúmať ich. Na jednej takej túlačke – netúlačke prekvapilo ho zrazu svetlo. Nebolo veľké, ani silné, ale aj tak pôsobilo nezvyčajne.

Tú chodbičku Hastroš nepoznal. Ešte pred rokom si pamätal na tom mieste poriadny štrkovo-pieskový zával.

-         Musím zistiť, čo to je – povie si vodník len tak pre seba a poberie sa bližšie. Stačilo mu len pár plných záberov a zrazu je vonku! Hlava aj hruď sa mu vynorili nad hladinu, ale vzápätí bol opäť celý vo vode. Aj stíchol, učučil sa mimo svetelného kruhu a čaká, čo sa bude diať.

 

 

            V pivnici u zemana Marcholfa bolo práve rušno. Dedo Michal spolu so synmi stáčal mladé víno. Berú z neho do neveľkých demižónov, pochvaľujú jeho farbu, silu, buket. Najmladší z chlapov plní pripravené fľašky starším už uležaným vínom.

-         Čo to bolo? - Jakub započul žblnknutie, lebo bol najbližšie k túňke v rohu pivnice. Obrátil sa tým smerom a hľa, vír na hladine.

-         Otec, nie je tá túňa v pivnici nebezpečná? Čo keď prepúšťa z podzeme jedovaté plyny?

-         Aké? Prosím ťa, tá je tu odjakživa. Aspoň ťahá vodu k sebe. Chceš sa čaptať po mokrom?

-         Tak prečo žblnká?

-         Kubo, ty už nepi! Tuším ti to staré stúpa do hlavy – naťahuje brata o dva roky starší Jozef.

-         Pozri, veď sa čerí – Kubo stojí nad túňkou, ale jej hladina protirečí slovám. Pripomína staré olovené zrkadlo, v ktorom sa nejasne odráža jeho tvár, postava a nad ňou klenba pivnice.

-         Možno spadol do nej pavúk? Ja naozaj nič nevidím – upokojuje Jožo Jakuba: „Poď, máme ešte dosť roboty.“

 

To si Hastroš vydýchol. Len o fúz unikol ľudskej zvedavosti. Nie však svojej. Nevedel sa dočkať, kedy domáci odídu. Takto sa dostať do vinárskej pivničky! Tam bude iste niečo pod zub aj na zahriatie.

Aj bolo. Keď domáci odišli, nedočkavý vodník hup z vody. Od zvedavosti v mihu dorástol do ľudskej podoby. Aj do poriadneho ľudského hladu. A tu, na poličke zostal tanier a na ňom krajce chleba s masťou, dobre posolené, posypané paprikou a korením. Len tak zamľaskalo vodníčisko a bolo po chleboch. Ešte dobré červené alebo biele – nahovára ho mlsný jazyk, lenže čujné ucho začulo kroky. Celkom blízko, predo dvermi.

Huš, a po vodníkovi ani stopy! Iba mláčky vody sa ešte lesknú na hlinenej podlahe.

 

-         Akosi je mokro – pohundráva si popod nos gazdiná a berie do rúk prázdny tanier aj džbán s vínom do polovice. „Snáď nás nevytopí ako predminulú jeseň“ – spomenie si v duchu na niekoľko nepríjemných dní, keď po výdatných dažďoch vystúpila spodná voda až po kantere a zatopila celú pivnicu. Vnukom bolo do smiechu, keď ich paholok Šimon vozil po pivnici v koryte, ale mužovi sa to ani trochu nepáčilo. Bál sa škody na víne aj na základoch domu.Od tej skúsenosti už nič nekladú v pivnici priamo na zem. Lebo „sicher je sicher“! Dažde a búrky sú v božích rukách.

-         No, a mám po chuti! – zlostí sa Hastroš, keď sa dvere pivnice zavreli aj zaškrípal kľúč v zámke.

Chodí nespokojný vodník po pivnici, hľadá, čím by si uhasil smäd. Pravda, mohol by vodou, ale nebola by to vo vínnej pivničke hanba? Veď v každom súdku čaká na smädné hrdlo dobré víno – rizling, frankovka, cinifádl, šintafské...

Čo na tom, keď sa pohostí bez opýtania? Možno domáci ani nezbadajú.

A už berie hever a hybaj k najbližšiemu súdku. Dobre si všimol, ako sa súdok otvára. Dva – tri presné pohyby a je to!

-         Sto rybičiek – beličiek! – poťahuje Hastroš vínko do hevera a potom pije priamo z neho – leje sa voňavá leanka dole vodníkovým hrdlom, tíši smäd. Čoskoro sa rozlieva po celom vodníčom tele, príjemným teplom napĺňa jeho útroby, pohládza všetky kĺby a po ďalších a ďalších glgoch rozihrá v mokrom vodníkovom tele všetky žilky.

Ej, ale by si zatancoval, zakrepčil Hastroš, keby tak bola nablízku jeho milá – víla zo studničky Hasprunka. Stisol by jej tenký driek, vyobjímal pružné telo, vyzvŕtal ju pekne na jednu aj druhú stranu!

Ani nepomyslel, že hever treba upratať, súdok zatĺcť, len sa dlhými krokmi pobral k túňke, a už ho nebolo –

 

Kým sa vodník prebrodil, preplával po podzemných chodbičkách až ku Hasprunke, pochytila ho taká únava, taký spánok, že sa len prikmotril k lôžku svojej milej a uložil sa k jej nohám.

 

Na druhý deň bolo u Marcholfov hromov – bleskov ako v letnej búrke. Keď dedo Michal objavil otvorený sud a vedľa neho len tak ledabolo pohodený hever, dal si zavolať nielen svojich troch synov, ale aj dvoch vnukov, troch paholkov aj bírešov z dvoch zadných cimier. Spovedal ich, licitoval, hromžil, skúšal po dobrom aj po zlom, ale všetci sa dušovali, zariekali, že v koštovke vína nemajú prsty.

Nahnevaný gazda kúpil od zámočníka nový zámok a ním poistil vchod do pivnice. Kľúče od zámku aj zámky navliekol na tenký remienok a ten si zavesil na krk.

-         Tak, a zlodejovi odzvonilo! – pomyslel si s uspokojením. 

 

Čudovala sa víla Hasprunka spiacemu návštevníkovi. Aj ho budila ľahkými rannými bozkami, no ten spal ďalej. Keď sa konečne zobudil, vyrozprával milej svoje nedávne dobrodružstvo.

-         Poď, Hasprunka, milá moja, pozývam ťa! Zabavíme sa, prejde nám dlhý zimný čas. A že sa víly počas dlhej zimy nudia a nôžky im len tak brnia po rezkom tanci, nedala sa ľahkonôžka dlho prosiť. Zatiahla nad studničkou závoru z hmly a inovate i pobrala sa so svojím milým za veselou zábavkou.

            K večeru boli na mieste. Vodník sa potešil, že je pivnička tichá, prázdna, uprataná. Usadil svoju milú pekne na súdok a už aj vyťahuje z ďalšieho známe vínko. Odcvrkne Hasprunke do pohárka, aj sebe tak pekne – spôsobne, aj si priťuknú, ako sa patrí, privoňajú. Pijú pekne, pomaly, ako na začiatku panských hostín.

            Lenže vínko robí svoje. Po treťom – štvrtom pohárku už ani muziku netreba. Hasprunka sa smeje, Hastroš pobrukuje známu vodnícku skočnú a zvŕtajú sa po pivnici, len tak lietajú okolo nich drobné vodné kvapky. Tak veru, riadna zábava...

 

            Lež v okienku na dverách pivnice vidno prekvapenú tvár. Kubo stojí ako prikovaný, len pozerá a pozerá. Aj by chcel dochytiť tých v pivnici, lenže dvere sú dvakrát zamknuté. Pobral sa budiť deda, že už vie, kto im kradol víno. Deda nezobudil, iba babku, s ňou sa pobrali späť.

            Ale v pivnici už bolo ticho. Nikde nikoho, sudy pekne na svojom mieste a pozatvárané.

-         Chlapče, chlapče! Nehanbíš sa? Budiť ma v noci pre dajaké výmysly? To sa ti iste iba prisnilo.

-         Babka, verte mi! Videl som ich. Víno popíjali, po pivnici tancovali.

-         Ale ako? Však je zamknuté! Kukni, na dva zámky – babka aj potrmancovala dvermi, ale tie, ani hnúť!

 

Chudák Jakub sám začal byť na pochybách, čo vlastne videl. Zdravý rozum mu kázal jedno, ale zvedavosť šuškala iné. Čo keď sú to nejaké čertovské kúsky? Alebo – schádzali mu na um všelijaké báchorky z detských rokov. Spomenul si, ako s bratom čučali hore na teplom prípecku a ženy pri stole rozprávali. Párali bielučké husie pierka a zhovárali sa o zmokoch, strigách, čertoch, vodníkoch. Oj, ako len natŕčali s Jožom uši, aby im neušiel ani kúsok tajuplného rozprávania. Aj ako sa tisli od strachu k sebe. Dvom je hneď smelšie a nakoniec – aj mamkine sukne boli v tých rokoch nablízku. Pritlačíš sa k nim, mamkine nohy vyobjímaš a hneď ti je bezpečnejšie.

 

Avšak Jakub je už pacholek, na Martina mu otec po prvý raz dal štvrtku vína na prístupné medzi mládencov, nuž nepatrí sa mu veriť na čary, nepatrí sa mu báť. A on sa ani nebojí, len je náramne zvedavý. Všetko okolo seba chce mať pekne upratané, vysvetlené, skutočné – ako chlieb na pekárskej lopate.

Striehol tvrdohlavec po tri, štyri  večery, ale v pivničke bývalo ticho. Až v sobotu neskoro večer, keď sa už všetci pobrali spať a on len tak zo zvyku nakukol cez okienko, zalialo mu celé telo radostné vzrušenie.

Zase boli v pivnici! Dokonca nie dvaja, ale štyria hodovníci. Jeden víno z hevera delí pekne ostatným do pohárkov a potom si štrngajú, pripíjajú. Aj druhý, aj tretíkrát. Beží Kubo po deda, zo sna ho budí. Pridá sa k nim aj zvedavá babka a už sú všetci traja pri pivničných dverách. Dobre vidia, čo sa v pivnici deje.

-         Pánboh s nami a zlé preč – šepoce babka – veď sú to vodníci! Len kuknite na ich vlasy a bosé nohy! A tie očiská, vypúlené konc ako žaby.

-         Však ja im dám! Otca im naháňam – hreší dedo a už strká kľúč do zámky. „Moje víno im zachutilo – a kto bude platiť?“

Zaškrípala zámka, zhrkotali kľúče. A do nevolaných hostí ako keby strelil. Už aj trielia k túňke. Čľup, a čľup, a čľup... Kým sa domáci dostali do pivnice, bolo po zlodejoch. Len túňka nie a nie sa upokojiť. Vyskakujú z nej bubliny, bublinky, zdá sa, že voda v nej napriek chladu vrie.

 

            Pozerajú tí traja na seba, na vodu, na otvorený sud s leankou, na pohodený hever aj pohárky. Voda v túňke sa už upokojila, opäť pripomína len staré olovené zájdené zrkadlo. Ale súdok – ten jasne svedčí. Ubudlo z neho vína, poriadne odbudlo. Dedo Michal hreší, anciášuje, zhľadúva po pivnici prázdne fľaše aj demižón. Treba stočiť zbytok vína zo súdka, nech sa nezlomí, nepokazí.

 

            No a čo na zlodejov? Ako im prekaziť cestu? Hneď ráno zašiel nahnevaný gazda ku kováčovi a dal ukuť mrežu. Mocnú, hustú, dvojitú. Prv, ako ju osadil nad túňkou, pokropila ju babka svätenou vodou a pošibala marciňákom. Radšej dvojaké čaro na tých paskudníkov.

            Tí však už nemali chuť zopakovať si nočné dobrodružstvo. Veď si pri tom divokom úteku poriadne doráňali boky aj nohy a mohlo sa stať ešte horšie. Keby sa vlasy vodnej víly zachytili na okraji túňky, musela by z vody von a do ľudskej služby. Do tvrdej každodennej roboty – lopoty. Ešteže sa tak nestalo!

 

            Po čase si Marcholfovci nenechali vodnícke tajomstvo pre seba. Len tak šuchli susedom aj kmotrovcom – vraj, dajte si pozor na vodníkov - pijanov! Ak vám mizne víno a v pivnici je mokro, viete prečo!

            Boli takí, čo uverili a prikryli túňku vo svojej pivnici hustou mrežou. Ale boli aj takí, čo sa radi vyhovárali na vodníka. Keď im mizlo vínko z pivnice len preto, že ho púšťali dolu vlastným hrdlom, radšej sa vyhovorili na zlodeja, cudzieho, mokrého...s vypúlenými očiskami.

 

            Vraj račianskym vodníkom dodnes chutí vínko. Občas im stačí len vytopiť spodnou vodou pivnicu a uchmatnúť pošuštonky tri – štyri fľaše, inokedy sa zamotajú medzi hostí v čase vinobrania a nakúpia si hojné zásoby. Alebo sa pod viechou pridajú k tým najsmädnejším...Kto už potom poráta dolievané poháriky?