Dobroslava Luknárová

Polovica júna 1892. Na priedomí r. kat. fary sedí na lavičke bielovlasý muž. Podvečerné slnko mäkko rozhadzuje lúče po priestrannom dvore, zachytáva sa na vrcholcoch košatých stromov aj na šindľovej streche hospodárskych stavísk, ktoré lemujú jeho zadnú časť. Do polovice dvora padá tieň kostola a jeho nevysokej veže, pozlátených zapadajúcim slnkom.

Muž hľadí prižmúrenými očami na kostolné múry, ich peknú omietku, zodvihne zaslzený zrak až k veži. Oči bolia, slzia. Nepomohla ani návšteva u trnavského lekára, očného špecialistu. Ani výplachy očí odvarom z ľaliových lístkov, čo mu poradila jeho gazdiná a tej tetka Agneša z Pálffyovského dvora.

Od februára nie a nie sa vyliečiť. Ani dvadsať fliaš karlovarskej vody nepomohlo. Snáď pomôžu kúpele v Trenčianskych Tepliciach, kam sa poberie 23. t. mesiaca? Skúša Najsvätejší jeho oddanosť a pokoru.

Čoskoro sa rozozvučí z veže zvon na večerné Anjelpána. Už počuje kostolníka Ondreja, ako sa s niekým zhovára pri bráničke od ulice.

 

 

 

Zvon... to bol v Račišdorfe sotva dva roky, keď ho musel dať preliať. Ten predošlý sa pukol, bolo treba konať. A práve, že bol rok milénia slávneho príchodu vierozvestov Konštantína a Metoda na územie Veľkej Moravy, rozhodol sa uctiť si ich pamiatku veľhlasným spôsobom – pomenovaním zvona podľa nich.

Bože! Aká to len bola dušu povznášajúca slávnosť! – pred vnútorným zrakom pána farára sa odvíja nanovo tá pamätná nedeľa roku Pána 1863, 22.novembra. Hlavnú kázeň predniesol páter Viktor Sasinek, horlivý kazateľ kapucínskeho rádu z Prešporka, jeho verný priateľ. Kostol zdobili girlandy z chvojiny a stužiek, medzi hosťami nechýbal veľactený gróf Pálffy ani Henrich Szajbely, v tom čase vikár trnavskej diecézy a jeho milovaný a starostlivý pán ujec. Veď práve on, dobrodinec celej rodiny, ktorý sa nezištne postaral aj o jeho výchovu a vzdelanie, ho v roku 1861 investoval na tunajšiu faru.

- Bim – bam, bim – bam, zaznieva z kostolnej veže. Móric Alster, r. k. farár sa vrúcne modlí. Za svojich farníkov, z ktorých mnohí sa práve teraz vracajú z kopačky vo vinohradoch, za dobrú úrodu v celom šírom chotári, ale aj za vlastné zdravie. Veď by si jeho návrat tak veľmi prial. Račišdorf je veľká farnosť, počíta viac ako tisíc duší, oplatí sa pre ňu pracovať, usilovať sa zo všetkých svojich síl.

 

Len keby nemoci ustúpili. Možno oddych v kúpeľoch, slnko, liečivé vody pomôžu. Vzpružia chorľavé telo.

Muž namáhavo vstal a prešiel stredom dvora k bránke do záhrady. Bola pootvorená, dal sa kráčať chodníkom až k čerešni. Bohato zarodila.

 

-        Miško, dávaj pozor! Nevyliezaj tak vysoko! Veď už máme plný košík... Dôstojný pán, dajú si? – gazdiná Hedviga drží v rukách neveľký košík, plný tmavočervených zrelých plodov. „Upečiem osúch. Aj s tvarohom, keď zajtra čakajú hostí. Zoberú si, ochutnajú.“

 

Ruka dôstojného pána čiahla po neveľkej kytičke čerešní. Ako sa len Miškovi podarilo odtrhnúť ich takto spolu? Šikovné chlapča.

 

-        Poď dolu, Miško! Pousiloval si sa. Pani Hedviga, odsypte mu za misku domov.

-        Pán Boh zaplať, dôstojný pán. Mamka sa potešia. My čerešne nemáme, iba višne a tie sú kyselé, jako... chlapec sa zarazí, lebo slovo, čo chcel doložiť, mu pred pánom farárom nepripadá vhodné. Váži si dôstojného pána, aj mu chce dať najavo, že naozaj číta knižky, čo mu on ochotne požičiava.

-        Pán Boh uslyš, chlapče! A príď oberať aj zajtra – zdá sa, že kňaz vycítil chlapcove rozpaky. Veru, Miško nezaprie svoju letoru. Však príslovečnú prostorekosť už hamuje rozumom, rozvahou. A to je dobre. Možno bude z neho niečo. Niekto...

-        Bež domov, je večer.

 

Do farskej záhrady sa vkráda nočné šero. Ešte sa dajú rozoznať neveľké hriadky cibuľky, mrkvy, petržlenu. Popri plote rastú kríky ríbezlí a egrešov, riadky s dozrievajúcimi jahodami a na druhej strane s neveľkými sadenicami rajčín sú starostlivo okopané. Za nimi sa rozkladá neveľký ovocný sad a po pravej ruke vinohrad.

To je v pravom slova zmysle jeho dielo. Jeho pýcha, pravda, často aj veľká starosť. Iba ozajstný vinohradník vie, čo znamená starať sa o vinohrad – zregálovať oráčinu, povyberať skaly, kamene, korene divých kríkov a buriny, pohnojiť. Vysadiť len najkrajšie, najzdravšie korenáče, zaštepiť ich a počkať dva – tri roky do prvej úrody. A potom rok čo rok v správnom čase a správnym spôsobom urobiť résku, niekoľkokrát kopačku, plevačku, špricúfku – dočkať sa oberačky. Zniesť možné príkoria počasia, v nejednom roku ich Pán Boh hojne zosiela na račišdorfský chotár, a v pokore, ale aj s potrebným, nádejou poznačeným nasadením, vykonávať každú z nevyhnutných prác.

Tento vinohrad založil on sám. Vlastnými rukami a sčasti aj z vlastných peňazí. Keď sa pred rokmi, veru, už ich uplynulo trinásť, rozhodol rozšíriť farskú záhradu, potreboval rovných dvesto zlatých. A toľko v tom čase farnosť nemala. Ale vinice a ich výnosy tvorili aj tvoria hlavnú časť farárovho benefícia. Tak ako váhať, ako sa o ne nestarať, ako nezveľaďovať? Kto príde po ňom, nájde farnosť dobre zabezpečenú. Prosperujúcu.