Dobroslava Luknárová

 

 

Deň prebehol, ako mal. V účtovných knihách nenašiel grófov správca ani najmenšiu chybu. Všetky príjmy, milodary aj výdavky svedomito zapísané. Obaja hostia nepohrdli pozvaním na obed a popoludní krátkou cestou ku „kostolným“ vinohradom.

 

-         Možno sa toho roku dočkáme lepšej úrody. Ako v roku 1884. To bolo víno! Cena od preša, ak si dobre spomínam, bola 8 – 9 zlatých za okov. Aj ostatná úroda bola dobrá.

-         Aj o dva roky, v 86-om. Síce bolo sucho, ale hrozno aj tak nabralo. Mušt mal – to si dobre pamätám, 18 – 20 grádov. A to víno z neho!

-         Zato ďalší rok radšej ani nespomínať. Ešte aj v Ríme mrzli. V marci bolo snehu a snehu!

-         Veru, jar bola krátka a studená a potom prišlo suché a horúce leto. Hotová pohroma nielen pre vinič.

-         Veru, človek nikdy nevie, čo bude. Cesty Pána sú nevyspytateľné.

-         Ondrášu, obráťte kone, je čas. Večer musím byť v Pressburgu – prikázal gróf a Ondrej čoskoro na širšom placi medzi kostolnými a grófskymi vinohradmi nasmeroval bričku späť na hradskú cestu a potom ku grófskej kúrii.

-         Spánombohom, dôstojný pán! A vyliečia sa nám v Trenčianskych. Dúfam, že na oberačku bude všetko lepšie.

 

Keby tak bolo všetko lepšie – pripomína si kňaz rozlúčku s grófom. Práve prešiel okolo sochy Jána Nepomuckého. Zvláštne miesto jej vybrali. Významné. Veď sa pri nej spájajú dva potoky – Horný a Dolný, aby už potom tiekli pekne spolu. Ako keď sa berú ženích a nevesta. Zrazu sú jedno a všetko, čo doniesli so sebou, je až do konca života spoločné. Dobré aj zlé. Hojné aj chudobné. Bez rozdielu. Ktovie, či si uvedomili možnú symboliku tí, skoro pred sto rokmi, keď dali sochu postaviť? Jemu je známa nielen nedávna fundačná listina z roku 1835, kedy poručil vo svojom testamente na jej údržbu 8 zlatých nebohý Ján Cích a 10 zlatých v striebre pridali manželia Halinkovičoví, ale aj zápis vo farskej kronike. Dočítal sa v ňom, že už v roku 1735 založila fundáciu na údržbu tej istej sochy grófka Terézia Erdődy. Omše ku cti svätca sa mali slúžiť v ich kuriálnej kaplnke a pri procesii na Božie Telo – a to sa deje stále – má pri nej stáť oltárik.

 

 

 

-         Pŕŕŕ! Pochválen pán Ježiš Kristus! Kam idú, dôstojný pán, taký zamyslený? – ani si nevšimol, ani nedopočul za sebou dupot koní a škrípanie naloženého voza. Pozrie na pohoniča a zrazu je jeho srdce plné radostného poznania.

-         Ludvik? Až na veky! Dlho sme sa nevideli.

-         Zvážam z rodičovského. Zavolali ma. Otec už toľko nevládzu. Sadnú si ku mne. Odveziem ich. Kam sa vybrali?

-         Len na cintorín, chlapče. To nie je ďaleko.

-         Ale aj tak. Idú, pomôžem im – a chlapisko ako hora zoskakuje z kozlíka a pomáha starcovi nastúpiť. S bôľom v srdci si uvedomuje, že nezostarol len jeho otec. Aha, aj dôstojný pán, muž, ktorého ako chlapec a mládenec obdivoval, je už dnes iný. Poznačený starobou.

 

Aj Móric Alster, račišdorfský pán farár od roku 1861, spomína. Na chlapca Ludvika. Jedného zo svojich prvých račišdorfských miništrantov. Aj na to, ako ho vybrali hrať úlohu Jozefa pri polnočnej omši. Vtedy sa prvý raz dohodli s nebohým Jankom Mirovszkým pripraviť v kostole živý obraz s jasličkami. Chudák Ludvik, kýchlo sa mu v prostred omše – ale možno práve v tej chvíli dostal ten obraz skutočný, ľudský rozmer.

 

-         Ako sa im vodí? Mamka mi vraveli, že sa chystajú do kúpeľov.

-         Idem, synku. Kĺby, nervy ma trápia. Dušnosť –

-         A skúšali oni jamy pri Chorvátskom Grobe? Na kĺby iste pomáhajú. Aj na iné. Keď som mal zlomenú nohu, tam som si ju doliečoval.

-         Skúsil som, pravdaže. Ale akosi nezabralo. Na starobu ťažko hľadať medicínu.

-         Ale veď ešte nie sú taký starý.

-         Nehovorme o mne. Ako sa tebe vodí? Vidím, chlap si, na mieste!

-         Nuž, ako príde. Som vo Vajnoroch spokojný. Však vedia – keď je robota, tak je dobre. A ja jej mám!

-         A čo deti? Žena?

-         Ďakujem za opýtanie. Najstaršiemu bude deväť a dievčencom šesť a tri. Žofka je dobrá žena, starostlivá... Pŕŕŕ – dal pokyn koňom a už je na druhej strane voza, aby pomohol pánu farárovi na zem.

-         Ďakujem, Ludvik a maj sa dobre. Nech ťa Pán Boh ochraňuje aj celú tvoju rodinku.

-         Aj ich, dôstojný pán. A hlavne nech sa im vráti zdravie!

 

Voz odhrkotal. Naložený úhľadnými brvnami dreva zamieril smerom k Vajnorom.

 

Kňaz namáhavo, pomaly kráča po hlavnej cestičke cintorína. Zastaví sa pri hlavnom kríži, potom prejde ku kaplnke Najsvätejšej Trojice. Bolo by ju treba obnoviť, hlavne strechu. Musí si o tom pohovoriť cirkevnými výborníkmi. Avšak vnútro kaplnky je čisté, upratané. Vo vázach čerstvé vetvičky kaliny, na oltáriku vyhladený vyšívaný obrus. Dotkol sa prstami ozdobnej mreže a poslal k nebu tichú modlitbu. Potom sa pobral k matkinmu hrobu.

 

„Zastaň, pútniku, a pomodli sa Očenáš za odpočinutie večné Emílie Alster zomrela 7-ho Brezna 1875 v 73 roku svojho veku. Svojej dobrej matky venujú vďačné dítky“

 

Sedemnásť rokov, čo ho opustila, čo je na pravde Božej.

 

-         Mamka, možno sa čoskoro poberiem za nimi – blyslo mu hlavou: „Ak bude taká vôľa Božia, podriadim sa... A možno ešte nie!“ – položil na pätu pomníka sviečku a zapálil knôtik. Upravil kvety vo vázičke a vyšiel na hlavnú cintorínsku cestičku.

 

Zrak mu nevdojak zablúdil napravo k barónskym pomníkom. Hľa, mohutné kríky ruží už nahadzujú prvé kvety, čoskoro z nich budú obrovské voňavé kytice. Spomenul si, že u pani barónky Névery často vídal vo vázach ruže tej istej farby. Bola to ušľachtilá duša, dobrodinka celej farnosti. Neraz prispela na rôzne dobročinné účely hlavne pre deti, siroty. Keď sa do kostola kupoval z Čiech luster, venovala naň 150 zlatých. O dva roky zakúpila nový omšový misál a tesne pred svojou smrťou mu, ktovie po koľký krát, prispela zlatkami na nákup kníh pre školu aj farníkov.