Dobroslava Luknárová

 

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden mestský park. Nie hocijaký, starý dobre dve storočia. Aj s neveľkým kaštieľom, kam po jeho rekonštrukcii umiestnili Detské denné centrum, aj s malým jazierkom, kam sa každú jar vracali divé kačky, aby im patrilo počas celej letnej sezóny. Ale teraz je zima a už tretí deň padá, popadáva sneh.

Park sa v ustavičnom snehopáde načisto zmenil. Pravá zimná rozprávka! Stromy si obliekli huňaté biele kožuchy s kapucňami a nakláňajú sa jeden ku druhému. Sem-tam si aj niečo šepkajú. Chodníky zdobia veselé retiazky stôp – ľudských, vtáčích, psích. Sivé stužky vždy v dvoch pásoch prezrádzajú, že tu niekoho vozili na sánkach a možno aj v kočiariku s väčšími kolesami. Hlavná cestička ku kaštieľu – Centru je poodhŕňaná a na čerstvo pripadnutom snehu husto predupkaná, prešliapaná desiatkami detských stôp. Vidno aj veľké stupaje po čižmách dospelých, veď sa v Centre – zima-nezima – stále niečo deje.

Nie tak v parku. V ňom zavládlo kráľovské biele ticho. Pravda, občas ho naruší krákanie vrán, ale nezvyknú sa dlhšie zdržať. Letia radšej bližšie k ľudským príbytkom, kde skôr nájdu čo-to do zobákov. Vrabce a sýkorky? Majú v parku dve-tri obľúbené miesta – jedno pri kríkoch divých ruží, lebo sa na nich bronejú šípky a ešte pri čínskych jablonkách. Možno kvôli drobným žltým jabĺčkam. Alebo kvôli hustým nízkym korunám, kde sa dá posedieť, poštebotať si, pohojdať sa?

V ostatné časti roka býva v parku rušno od skorého rána do samého večera. Ale v zime, hlavne keď napadne sneh, je zrazu všetko iné. Veru – rozprávkové. Aj teraz práve jedna zimná rozprávka začína.

-         Hej, vy tam, na mojej hlave, môžete poodletieť inam? Bojím sa, že mi hlava odpadne, ak na nej ostanete. Ešte nestihla primrznúť.

-         Ach, jaj, to som nevedela, prepáčte – prekvapená vranka zamávala krídlami a vzlietla.

Zakrúžila okolo hlavy snehuliaka a pristála pri jeho pomyselných nohách. Vyzeral majestátne a zároveň milo s veľkým červeným nosom, radom gombičiek – uhlíkov až pod bradu a veľkou čiapkou – šiltovkou, nasadenou frajersky nakrivo.

Včera tu ešte nebol. Vranka dobre pozná toto miesto neďaleko poprimŕzaného jazierka. Každý deň sem lieta aj s kamarátkami. Huňatá a ešte aj snehom napoly zasypaná chvojina ihličnanov poskytuje príjemné záveterné miesto na oddych aj nočný spánok. A neporušený sneh? Tak krásne sa po ňom bežká aj sa v ňom kúpe, keď začnú pierka svrbieť od mestského prachu.

- Prepáčte, zakrákala čo najprívetivejšie ešte raz a vzlietla na najbližší strom. Nezačula, že ju biely pánko volá späť. Chcelo sa mu zhovárať. Vôbec mu nevadilo, aký má jeho čierna vrtká spoločníčka hlas, ani ako vyzerá. Hlavná vec, že sa s ňou dá porozprávať. S deťmi, čo ho dopoludnia stavali, sa zhovárať nemohol. Bol rád, že ho tak krásne vygúľali, utľapkali, vyzdobili. Vlastne, pokým mu nenasadili na hlavu ľudskú – pánsku čiapku – šiltovku, ani nevnímal svoje pocity. Až – čiapka! Tá za všetko môže. Zrazu videl, počul, vnímal. Páčilo sa mu počúvať detské hlasy a bolo mu ľúto, keď sa pobrali preč.

Pozoroval svoju novú spoločníčku, ako poletuje z konára na konár. Zatrepoce krídlami a hup, je vyššie. Roztiahne krídla a zletí nižšie. Zletí na sneh a chodí kolísavými krôčikmi okolo stromu. Zrazu vzlietla, v plavných širokých oblúkoch letí smerom k mestu.

-         Nie, nie, neleťte preč – volal za ňou, ale jeho hlas sa strácal, rozplýval v studenom ovzduší. Pocítil milý snehuliak, že mu je smutno. Nekonečne bielo, studeno.

 

Podvečer sa vranka vrátila. Prisadla na sneh trochu obďaleč a pokúka po snehuliakovi raz jedným a raz druhým okom. Robil sa, že drieme. Ale pozoroval ju, ako si vykračuje pekne, zoširoka a pokyvkáva pritom hlavou – dopredu, dozadu. Ako keby zobákom klopkala na vzduch – klop, klop, otvorte!

-         Som rád, že ste sa vrátili. Bolo mi smutno bez vás – povedal, keď podišla bližšie.

-         Myslela som, že spíte. Boli ste taký tichý... Máte peknú čiapku. Nezvyčajnú. V meste som videla iných vašich bratov, ale takú čiapku nemal ani jeden.

-         A čo majú na hlavách tí moji bratia? Postrehla v jeho hlase štipku utajeného smiechu a to sa jej páčilo.

-         No dvaja mali na hlave hrnce. Aj s uchami. Možno trochu obité. Jeden mal starý poľovnícky klobúk, náramne parádny, aj so sojčím pierkom...jeden na školskom dvore má červenú baretku a dvaja ... nemali nič... iba holú hlavu ...

-         Hm, klobúk by sa mi páčil –

-         Ale nie! Boli by ste smiešny. Čiapka vám naozaj pristane.

-         Myslíte? – vrankina chvála ho zjavne potešila. Ale najviac možnosť, že sa má s kým zhovárať.

-         Závidím vám, že môžete lietať. Dostanete sa, kde len chcete. Vidíte toľko zaujímavých vecí a miest. A ja? Iba stojím a stojím –

 

Vranka doteraz nerozmýšľala nad svojím životom, nad svojím osudom. Ani ju len nenapadlo, aká výhoda je lietať. Pohybovať sa koľko chce, kade chce. Brala život, ako plynul. Keď pocítila hlad, hľadala, čím sa zasýtiť. Keď pocítila väčší chlad, zatrepotala krídlami, vzlietla a lietala dovtedy, pokým sa nepríjemný pocit nestratil. Keď pocítila únavu, našla si v korune stromu vhodný konár, prisadla naň a podriemala si, pospala. Keď jej bolo smutno, pridala sa ku kŕdľu. Aj sa ponaháňala s kamarátkami, poprekárala sa – len tak – z dlhej chvíle. Všetko doteraz bolo len tak!

-         Chcete? Budem vám rozprávať, čo je mimo parku. Čo som zažila.

-         Budem rád. Poďte ku mne bližšie.

Veru, čudná vec. Snehuliak a vranka sa v ten podvečer skamarátili. Aj si potykali, aby bol ich rozhovor bezprostrednejší.

 

            Skoro ráno, len čo sa rozvidnelo a na uhmlenej oblohe zasvietilo zubaté slnko iba ako veľká červená lopta, priletel do parku celý kŕdlik vrán. Snehuliakova nová kamarátka sa medzi nimi strácala. Veď všetky rovnako krákali, vzlietali do holých korún stromov a vzápätí sa spúšťali na sneh. Pochodovali po ňom, vykresľovali do snehu veselé čipkované čiaročky.

-         Ach-jaj, vranka! Ktorá si? Kde si? Keby som tak mohol pootáčať hlavou, lepšie by som sa porozhliadal – snehuliak mrzuto hľadel pred seba. Bol smutný zo svojho snehuliackeho osudu. Prichytil sa, že závidí svižným vrankám a hlavne ľuďom, že majú omnoho viac možností ako on.

Medzitým sa vranky vychytili na krídla a zamierili preč. Nie k mestu, opačne. K širokánskym poliam za mestom a možno iba k záhradám či vinohradom na jeho okrajoch. Od hlavnej brány vchádzal do parku rozdžavotaný kŕdlik detí.

-         Snehuliak, snehuliak! kričia drobce jeden cez druhého a už sú pri ňom. Cíti ich teplé dotyky, poškrabkávanie, aj sa trochu starostí, či mu neublížia.

Ale nie, čoskoro ich pani učiteľka nasmerovala na cestičku ku kaštieľu a v parku opäť zavládlo ticho.

- Si hore? Nespíš? – tuším cíti na pravom pleci tlak tenkých nožičiek. Ako príjemne znie krákavý hlas jeho priateľky. Teda neodletela. Ostala pri ňom. Zakrúžila mu okolo hlavy a už prisadá na ľavé plece.

- Ako sa ti spalo? Dnes je krááásny deň! Pozri, ani mráčka!

Naozaj sa hmla kamsi stratila a na vysokej modrej oblohe kraľuje slnko. Chcel odpovedať, že preňho je lepšie, keď slnko nesvieti. Kvôli roztápaniu. Ale nechcel jej a možno aj sebe kaziť náladu katastrofickou predpoveďou. Prehodil iba tak, žartom:

-         Škrabkáš ma. Je to veľmi príjemné. Nemohla by si aj na chrbte?

Poprestupovala z nôžky na nôžku, čím bližšie k jeho hlave, no vtom sa ozvalo zvláštne zaškrípanie, zažblnkanie.

-         Ach, prepáč. To od hladu. Budem musieť letieť... Ty nemáš hlad?

-         Nie. K nám hlad nepatrí. Nie sme naň uspôsobení... Je to zlý pocit?

-         Ani nie. Ale zoslabla by som. A potom zamrzla. Nehnevaj sa, nebudem dlho preč.

-         Nevadí, buď, koľko treba. Ja si zatiaľ zdriemnem. Možno je spánok naša potrava? – zatváril sa nanajvýš ospanlivo, upokojujúco.

Zatrepotala krídlami, vzlietla. Pozoroval, ako sa vznáša čoraz vyššie, čoskoro z nej zostala na modrej oblohe len nepatrná čierna bodka. A potom už ani ona. Keď sa oddával spánku, mal iba dve priania – aby ho slnko zopár dní neroztápalo a aby sa jeho kamarátka čím skôr vrátila.

 

            Bum, bác, žuch! prebral sa na prudké údery do hlavy, brucha, chrbta. Tvrdé gule útočili naňho z troch strán. Zrazili mu na zem nos, oko aj zopár parádnych gombičiek – uhlíkov. Bolo strašné iba tak stáť a nebrániť sa. Trojica chlapcov – výrastkov sa veselo zabávala. Každú trefu sprevádzal smiech a hlasné výkriky: „Zásah! Bravóóó! Super!!!“

            Stál a znášal zásahy s jednou jedinou myšlienkou: „ Len nie hlavu, len nie ... hlavu!“

Prestali, lebo sa od jazierka ozval ostrý hvizd. Aj sa pobrali tým smerom. Chvalabohu! Neborák snehuliak nemohol vidieť, že si blízko jazierka väčšia skupinka chlapcov buduje snehové zákopy. Nemohol vidieť, iba počul, ako sa tam strhla veľká prestrelka – guľovačka. Tvrdé snehové gule fičali na jednu aj druhú stranu, ozývali sa bojové víťazné pokriky. Napĺňali celý park, zaplietali sa do kostrbatých korún listnáčov, odrážali sa od múrov kaštieľa, kontrovali si s vlastnou ozvenou, a tak prenikali až za parkovú ohradu.

            Po dobrej hodine virvar stíchol. Na spiatočnej ceste už chlapcov nezaujímal smutný snehuliak. Prešli okolo, ako by tam ani nebol. Líca červené, strapaté štice, vetrovky aj nohavice mokré od snehu. Čo snehuliak?! Ten je pre malých.

 

-         Krá-krááá, čo s tebou porobili? Chudáčik! Ako vyzeráš? – obletuje vranka svojho dobrého kamaráta. Vzala do zobáka jeden kúsok uhlíka, ale ako ho vrátiť späť? A kam patrí? Je to oko? Alebo gombík?

Pozeral na ňu jedným neporušeným okom a mlčal. Až po chvíľke si všimla, že aj jeho ústa – krátky odlomený konárik – ležia na snehu pri jej nohách. Bolo jej do plaču, ale vedela, že slzy nepomôžu. Vzlietla, prisadla svojmu priateľovi na plece.

-         Budem ti rozprávať. Chceš? – Zazdalo sa jej, že prikývol, a tak pokračovala: „Za ohradou parku vidíš domy a hlavne ich strechy. Dobre sa na nich sedí, keď svieti slnko. Hoci veľa slnka nemám rada, potom mi je veľmi teplo. Medzi domami sú chodníky a ulice. Hlavne ulice sú nebezpečné, lebo jazdia po nich autá. Autá sú smiešne malé domčeky na kolesách. Vrčia, trúbia, rútia sa.

Chcel si predstaviť, čo mu rozprávala – krákala do ucha, ale vyrušovala ho vlastná bieda: že jej nemôže odpovedať, pýtať sa. A konečne aj to, ako vyzerá. Ani len obzrieť sa nemôže.

 

            A veru, bolo by čo obdivovať. Od zapadajúceho slnka celý park zružovel. Sčervenel, len pod stromami ticho ležali šedé, sivasté, modré tiene. Na snehu sa kde-tu trblietali drobnulinké svetielka. Od bránky šla smerom k nim dvojica mladých. Rozprávali sa, držali za ruky. Zastali, objali sa, pobozkali. Dievčinka v bielej vetrovke aj bielych čižmách až nad kolená sa so smiechom vymanila z mládencovho objatia, niečo mu povedala a pobehla smerom dopredu. Rovno k snehuliakovi. Skoro stupila na mrkvu, jeho spadnutý nos.

            Len pred sekundou vzlietla zo snehuliakovho pleca vrana. Poodlietla iba kúsok. Jane sa zazdalo, že po nej škúli. Že ju premeriava okom ako neveľká sivočierna korálka. Opäť pohliadla na snehuliaka, ale v tej chvíľke ju zozadu objali Petrove ruky. Na krku, kdesi pri uchu pocítila jeho bozk. Bolo jej krásne, veď si s Petrom len pred chvíľkou dali prvý bozk. Zatúžila, aby všetko okolo nej bolo krásne, veselé, harmonické. Žiadalo sa jej rozdávať radosť, šťastie. Chudák snehuliak jej pripadal veľmi nešťastný. Pritúlila sa k Petrovej tvári a povedala tíško, so súcitom:

-         Pozri, aký je smutný -

-         Kto?

-         Predsa on. Počkaj, niečo musím opraviť – vykĺzla z Petrovho objatia a zohla sa po mrkvu.

-         Aha! Nemá nos, chudáčik – Áno, chcela vrátiť snehuliakovi jeho tvár, ale chcela aj sebe vrátiť štipku rozvahy. Alebo len predĺžiť šťastnú chvíľu? Byť paňou situácie? Peter sa jej páči, ale čo ak si začne príliš namýšľať?

-         Aj toto mu patrí?– Peter so smiechom prikladá na snehuliačiu tvár druhé oko. Podáva Jane ďalšie uhlíky – už sú skoro všetky „gombíky“ na svojich miestach.

-         Mal aj ústa, pozri, v tejto priehlbinke – nežné dievčenské prsty sa dotýkajú studenej bielej tváre.

Ach, keby Jana s Petrom vedeli, čo sa deje v snehovej opache pred nimi. Ako ich vníma skrytá snehuliačia duša. Ako sa jej žiada vyskočiť z nehybného bieleho tela a žiť, cítiť, ľúbiť.

            Mladí zaľúbenci pohliadli ešte raz na svoje opravárske dielo a pobrali sa ďalej. Už opäť patria iba jeden druhému a svojim citom.

 

-         Hneď si krajší a tuším aj veselší – zakrákala vranka povzbudivo a urobila okolo snežného priateľa niekoľko pekných plavných leteckých okruhov.

-         Budem pokračovať, ak chceš. Kde sme prestali? – opäť sa uvelebila na jeho pleci a chystá sa k ďalšiemu rozprávaniu.

Lenže on mlčí. Jeho ústa stále ležia pred ním na podupanom snehu, len priehlbinka po nich, ktorej sa pred chvíľou jemne dotýkali dievčenské prsty, zabolela. Alebo páli? On sám celou svojou podstatou horí túžbou: byť človekom, mládencom aspoň na krátky čas. Vykročiť a len tak sa túlať po zasnežených cestičkách v parku. Alebo sa zohnúť, ugúľať guľu zo snehu a hodiť ju. Trafiť vyhliadnutý cieľ. Vedieť sa brániť - - -

            Nevedel sa, nešťastník, rozhodnúť, po čom túži viac – či po schopnosti ubrániť sa pred útokom neprajníka, alebo po možnosti kráčať s niekým blízkym ruka v ruke a rozprávať sa, smiať, tešiť sa.

-         Kamarát, spíš??? Dobre, nechám ťa. Iba si trochu polietam – zodvihla sa jedným mávnutím krídel a už sa vznáša poza jeho chrbát smerom k jazierku.

 

Užialený snehuliak napokon zaspal. Ani sa nezobudil na prvé vločky, čo sa začali vznášať v povetrí. Silnejúci vietor dohnal veľký ťažký mrak a vzápätí sa rozsnežilo. Tma bola zrazu biela, hustá, rozvírená.

Vraj sa v takej chumelici – fujavici naháňajú medzi páperistými vločkami malé snežné víly. Vietor ich nadnáša, hravo zanesie, kam si zmyslia. A ony, beťárky, nakúkajú ľuďom do okien, osamelým nočným chodcom strhávajú čiapky z hlavy, ujúkajú do komínov, ohadzujú sa plnými hrsťami snehu.

-         Zobuď sa, zobuď, snehuliačik! – zacítil, že mu chce ktosi strhnúť z hlavy čiapku. Precitol, započul hlasy. Našťastie šiltovka trochu primrzla, nedá sa len tak strhnúť.

-         Nechajte ma, nemám náladu – sám sa prekvapil, že zrazu môže hovoriť.

-         Nevadí! My ti ju napravíme. Uvidíš – zvŕtajú sa tri okolo neho, ľahučké ako páperie, polopriesvitné ako ranná hmla. Už vie, prečo môže hovoriť. Veď sa svojim - snežným družkám prihovára.

-         Sestričky, snehové víly, pomôžte mi!

-         V čom? Ako? Prečo? Veď si krásny! Mocný! Čo ti chýba? – štebocú, pýtajú sa oprekot.

-         Ja? Chcem sa pohnúť !!! Chcem byť človekom –

Zastali ako primrznuté. Pozerajú naňho s obrovským údivom.

-         Prečo? Vieš, že to nejde. Nepatrí sa!

-         Nehovoríte pravdu. Veď vy sa hýbete aj rozprávate.

-         Ale nie sme ľudia!

-         Ani by som to nechcela.

-         Ja mám lepší nápad – jedna z víl strhla zo snehuliakovej hlavy čiapku a už sa s ňou kĺže po poryve vetriska preč.

-         Čo robíš? Vráť mi čiapku! – kričí snehuliak rozhorčene a vtom je vonku zo svojho snežného tela.

Zrazu je malý, priehľadný a ľahký, presne ako snežné víly. Letí, uháňa za kradoškou. A dve ďalšie víly s ním. Smejú sa, predháňajú ho, podávajú si jeho čiapku ako v štafete. Prehupli sa ponad vysokú ohradu parku a už ju kotúľajú pred sebou po mestskom chodníku.

-         Hej, vy, bosorky! Vráťte mi ju, vráťte – vykrikuje Sniežko, snaží sa dobehnúť čapicu aj rozchichotané spoločníčky. Už mu vlastne vôbec nie je smutno. Je príjemné hýbať sa, vykrikovať, letieť. Konečne sa vie vžiť do pocitov svojej kamarátky vranky. Lietanie je báječný pocit!

 

            Nevedel, netušil, že sa môže niečo také stať. Ani čo to vlastne spôsobilo. No bolo mu neuveriteľne dobre. Všimol si veľké rozsvietené okná, zvedavo priplachtil k jednému z nich. Vo veľkej sále vidí množstvo ľudí. V inom oblečení, aké doteraz pozoroval na ľuďoch v parku. Dámy v dlhých róbach, ale bez rukávov, páni v čiernom – skoro ako vrany, iba bez chvostov. Hoci tlmene, len tak spopod okeníc, dolieha k jeho uchu hudba. Ech, veruže pekná, melodická! Ale do druhého ucha fučí, výska-píska víchor. Strhne ho, nesie ďalej a ďalej. Pritlačil ho nižšie k chodníku a zatočil pred nejakými dvermi.

            Osvecovala ich žltozelená reklama a v jej svite sa roztopašne krútili, divoko tancovali snehové chumáčiky. Dvere sa roztvorili, na ulicu vyšli dvaja chlapi. Dali sa kráčať po chodníku, no vôbec im to nešlo. Šmýkali sa, padali, nastavovali vetru chrbát. Keď zafúkal ich smerom, priam utekali dopredu. Roztiahli ramená ako vtáky krídla, ale vzápätí už bojovali so silou vetra v protismere.

-         Pozri, Sniežko, tam sa niečo deje – priletela k nemu jedna z víl: „Poď, pozrieme sa!“

Vyčkali na vhodný obrat vetra a skĺzli po ňom správnym smerom.

Uprostred ulice stojí sanitka. Svetlo majáka nástojčivo bliká, motor reve, kolesá sa však iba prešmykujú na mieste. Z dverí vybieha muž v červenej kombinéze a niečo sype pod kolesá auta. Potom pobehne dozadu a oprie sa rukami o zadok sanitky. Tlačí, z celej sily sa zapiera, ale voz nie a nie sa rozbehnúť. Pridal sa ešte nejaký človek z ulice, stále nič.

-         Poď, poď sa pozrieť, volá víla Sniežka od neveľkého okienka.

V okamihu je pri nej a tiež nazerá. Vo vnútri sanitky je rušno. Mladá mamička reaguje na pokyny lekára. Už sa nedá otáľať. Dieťatko sa pýta na svet. Zachytia ho šikovné ruky lekára a už aj počuť tenký hlások. Iba slabučko, hoci človiečik reve riadne – otvára ústočká ako ryba na suchu a mraští tváričku. Škoda, že sklo okienka neprepúšťa naplno jeho plač.

            Zrazu sanitka poskočila, kolesá zabrali, pohla sa. Ale len pár metrov, zase stojí a kolesá sa na ľade a snehu prešmykujú naprázdno.

-         Hybaj, pomôžeme – vraví Sniežko víle a derie sa proti vetru k zadnej časti sanitky.

-         Víchor Severák, pomáhaj! – volá snežná víla a ďalšie sa k nej pridávajú. Až sa zakudlilo okolo dvoch chlapov, čo sa stále zapierajú do turbujúcej sanitky.

Rozvíril sa sneh, vietor sa zapiera celou silou – a sanitka sa hýbe. Záchranár rýchlo naskakuje k šoférovi, lebo sa zdá, že konečne zaberajú kolesá aj motor naplno. Sniežko a snežné víly sprevádzajú sanitku až po vchod do nemocnice. Maličký medzitým stíchol, stal sa z neho iba neveľký uzlíček dôkladne zababúlený. Keď ho nesie sestrička – záchranárka ku vrátam nemocnice, zamarí sa jej, že počuje okolo seba hrkálky. Alebo zvončeky? Nemohla vedieť, že ju sprevádzal celý kŕdlik snežných víl. A že sa smiali, tešili. Veď kto by sa netešil z nového života?!

            O chvíľu sanitka opäť vyrazila na cestu. Ktovie, kto ju potreboval?

 

            - Polietajme si, zatancujme - pozývajú víly Sniežka medzi seba a vznášajú sa, dvíhajú až ku kostolnej veži. Letí s nimi, teší sa. Aj čuduje -

Aký je svet zrazu veľký! Zaujímavý. A pohyb v priestore? Neuveriteľné!!! Dá sa kĺzať po strechách domov aj kostolov, prelietať pomedzi holé konáre stromov, vrtieť sa okolo rozsvietených pouličných lámp. Víchor už nefúkal tak divoko, bolo príjemné vznášať sa kade-tade a pozorovať toľko nevšedného, iného ako v parku.

Sniežkovi sa jeho nová existencia nesmierne páči. Už si na park pomaly ani nespomenie.

- Kamarát, musíme domov. Čoskoro vietor utíchne aj bude svitať – podchytávajú ho dve víly kamarátky pod pazuchy a udávajú smer letu. Spoločne prekĺzli ponad ohradu parku. Sniežko sa čuduje – park je celkom iný, ako keď ho opúšťal. Samý biely kopec a lysá rovinka. Aha, tam je on, vlastne iba jeho telo! Z vysokého záveja vytŕča len hlava bez čapice a plecia. Pod závejom, čo sa nakopil okolo neho, zmizla aj časť chodníka. Nikde žiadne stopy. Zafúkalo ich. Iba sneh a sneh. Ostré hrebene navŕšených závejov, z ihličnanov vysokánske biele vrchy, kmene listnáčov napoly biele, napoly čierne.

            Cudzí priestor. Nechcelo sa mu vkĺznuť späť do svojho zafúkaného nehybného tela. Radšej sa spolu s novými kamarátkami vílami šuchol do hustej chvojiny veľkej striebornej jedle. Tam mu víly ponúkli hosťovskú izbičku. Bol unavený, až po samý okraj svojho „ja“ naplnený nezvyčajnými zážitkami.

 

            Prebudil ho veselý štebot. Pinky, asi o dve poschodia jedľových vetiev vyššie, pinkali o nočnej víchrici. Aj o tom, ako sa dá na neďalekej lúčke zobkať z odokrytej trávy lanské semienka. Veru dobre, že z nej víchor sfúkol skoro všetok sneh. A zvyšný slnko roztopilo.

-         Počkáme, kým odletia vrany. Medzi ne neradno lietať – poúča otec Pinko svoje detičky.

Vrany – vranka – kamarátka! Sniežka zaplavila nežná spomienka. Aj pokročil k okraju svojho bieleho úkrytu – poletí za ňou, vráti sa do svojho snehuliackeho tela. Veď im bolo spolu dobre, veselo! Ale v ostatnej chvíli si spomenul na jeden zo základných zákonov snežnej ríše: „Nechoď na slnko, lebo sa roztopíš, zmeníš na obláčik pary! A ktovie, aký bude tvoj ďalší osud.“

            Zostal teda sedieť vo svojej novej hosťovskej izbičke. Bolo mu jasné, že odchádza od neho niečo pekné, čo sa už asi nevráti. Ale ktovie, čo nové, iné, ho čaká?!

 

            Ale čo vranka? Čo bolo, ako bolo s ňou?

Vraj prilietala k zafúkanému snehuliakovi ešte zopár dní. Nedovolila žiadnej svojej susedke ďobnúť mu do nosa – mrkvy. Sedávala na pleci svojho nemého kamaráta a tichučko krákala. Stále čakala, že mu nejaký človek, nejaké dieťa vráti na miesto ústa a jej biely priateľ sa opäť rozhovorí. Bude im veselo ako predtým.

            Lenže sneh sa pomaly roztápal. Zo snehuliaka aj záveja okolo neho ostávala iba nevzhľadná hŕba snehu. Nakoniec sa aj tá roztopila. Do parku krôčik za krôčikom vchádzala teplá a voňavá Jar.

Vranka odletela na sever až s posledným vraním kŕdľom.

 

            Ktovie, či sa vráti do nášho parku o rok? A či si na svojho snehuliackeho kamaráta ešte spomenie? Verím, že áno, lebo na pekné, aj keď smutné, sa nezabúda.