Dobroslava Luknárová

Dokonca dve za sebou – jedno v televíznom vysielaní a druhé nedávno v Bratislavskom bábkovom divadle. Kto sledoval národný výber piesne pre Oslo, tomu to televízne stretnutie netreba vysvetľovať. Možno len pripomenúť, ako sa dá svojsky skĺbiť operný spev s modernou populárnou piesňou. Mne sa taká kombinácia celkom pozdávala – ani neviem, či to nebolo hlavne preto, že part Figara bol odspievaný nielen bravúrne, ale aj s patričnou dávkou komična. Aj nálada tej piesne... Sama neviem? Bavila ma.

 

A čo to bábkové stretnutie? Boli sme s vnukom nedávno v BBD – chodievame tam dosť často – tento krát naozaj na Figarovi. Podarené predstavenie! O tom, ako vznikla opera G. Rossiniho o krásnej Rosine a grófovi Almavivovi, o tom, ako im Figaro dopomohol k sobášu.

 

Nie, nebola to opera odohraná bábkami. Diváci – deti aj dospelí – sledujú počas predstavenia tvorbu opery, ktorú po jednotlivých obrazoch rozohrávajú bábkoherci priamo v skladateľovej izbe. Jasné, že sa do ich hry miešajú aj ich vlastné životy a záujmy – boj o prestíž v potulnej hereckej spoločnosti aj slepá zaľúbenosť obstarožného principála do mladej krásnej herečky... Dva plány rozvíjania deja sa vzájomne prelínajú, vytvárajú zaujímavé slučky aj uzly, komické situácie, ktoré pomáhajú držať pozornosť mladších divákov.

 

Starší dobre vedia, o čom je reč, a môžu sa baviť, ale aj premýšľať o nastavených krivých zrkadlách. Vždy znova a znovu sa pletie do príbehu Rossiniho hudba, najpôvabnejšia vtedy, keď skladateľ sedí pri klavíri a motívy jednotlivých postáv aj situácií sa „akože“ rodia spod jeho prstov.

 

Keď zápletka komickej opery vrcholí a malí diváci by už mohli byť unavení hodinu trvajúcim predstavením, sú zrazu na javisku „maxibábky“, verné kópie predošlých marionet a dohrávajú svoje úlohy. Aj s príznačnou „drevenosťou“ bábok, prehnanými gestami, mimovoľnými pádmi...

 

Dej sa napĺňa, divadelná spoločnosť odchádza zo scény. Pri klavíri zostáva sedieť iba skladateľ Rossini a doznieva aj jeho pôsobivá hudba.

 

Nie je to prvé predstavenie hudobného diela na javisku BBD. Z uplynulých sezón si rada pripomínam Mozartovu Čarovnú flautu aj Čajkovského Luskáčika.

 

Posun hudobného diela k malému divákovi – nebadané, ale účinné otvorenie bránky, okienka do sveta hudby. Tej vážnej, krásnej, ale aj zložitej... Myslím, že je to dobrý nápad, dobrý chodníček, najmä ak má malý divák vedľa seba niekoho dospelého, s kým sa môže o videnom a prežitom porozprávať. Aj my s vnukom sme debatovali po ceste domov - o barbierovi zo Sevilly, teda o šikovnom holičovi, ktorý vedel, komu a kedy a ešte aj ako treba pomáhať. Aj o tom, že existuje komická opera Barbier zo Sevilly a že si ju niekedy v budúcnosti pôjdeme pozrieť do SND.