Dobroslava Luknárová

 

 

 

            Matúšove deti. Ej, dobre tie poznali račiansky chotár a ešte lepšie horu nad vinohradmi. Veru lepšie ako cestu do školy. V hore boli skoro každý deň, a v škole? Len vtedy, keď nebolo doma žiadnej roboty, ani vo vinohrade a ešte vtedy, keď nastalo nevľúdne, psie počasie. Vtedy prišli staršie tri – mládenček a dve dievčatá - do školy pri kostole. Tichučko sa usadili v zadnom rade a načúvali, o čom hovorí pán rektor, čo recitujú naspamäť ostatné deti.

            Nikto sa nečudoval Matúšovým deťom zato, ako žijú. Celá dedina vedela, že nemôžu ináč. Veď boli, chúďatká, skoro ako siroty. Mamka im umreli, keď sa narodila ich najmladšia sestrička. Aj ona žila sotva tri dni, a tak ju spolu s mamkou pochovali do jedného hrobu. Otcovi Matúšovi zostalo na opateru pätoro hladných krkov, vlastne šesť, lebo býval s nimi aj Matúšov staručký otec.

            Krutý bol osud k Matúšovi. Nielenže ho pripravil o ženu, ublížil aj jemu. Na jednej poľovačke, kde robil pánom honca, zaútočil naňho poranený diviak. Odvtedy je Matúš chromý, aj pravú ruku má skoro nevládnu. Pravda, gróf Pálfy sa zachoval ako správny kresťan a dobrý pán. Až z Prešporka poslal k Matúšovi felčiara, aby mu ošetril rany, a odpustil mu aj povinné poplatky. Dovolil Matúšovým deťom zbierať v panskej hore raždie aj hríby. Ale deti nosili z lesa aj lieskovce, šípky, trnky, začiatkom leta drobunké lesné jahody a koncom leta černice. Bývalo to často ich jediné denné jedlo okrem kozieho mlieka a kúska chleba.

           

            Aj v ten deň, koncom júna 1741, boli deti v hore. Popoludňajšie slnko presvitalo pomedzi jasnozelené koruny stromov, vzduch voňal odkvitajúcim agátovým kvetom. Zopár kvetov niesla Terezka v zásterke, bude z nich na večer voňavý čaj a najmenšia Agneška stískala v rúčke drobnú kytičku lesných jahôd – pre deduška. Schádzajú deti pomaly k dedine, do chrbtov ich tlačia plné nošky raždia.

            Zrazu sa hora rozozvučala dupotom konských kopýt. Tri nádherné vraníky hravo zdolávajú nerovnosti na horskej cestičke, spúšťajú sa po nej ku korytu potoka. V honosných sedlách sa nesú dvaja jazdci a jedna jazdkyňa.

 

            Deti ustúpili z cestičky a hľadia. Prvého jazdca poznajú, veď sú to slovútny pán gróf Pálfy, ale kto sú tí dvaja za ním? Ženský hlas vydal povel a kone zastali. Deti len hľadia, nevedia odtrhnúť zrak od krásnej panej v sedle. Má milú mladú tvár, svetlé vlasy a veľké veselé oči. Jasnočervený striebrom vyšitý kabátik obopína štíhly diek, široká sukňa zakrýva tátošovi skoro celý chrbát.

            Martin a Terezka sa prví spamätali a hlboko sa poklonili. Poštuchali mladších súrodencov, ale tí len stoja ako malé dubáčiky pri pníčku.

 

-         Hej, Terezka, zaspievaj najjasnejšej našej panej pesničku – velí prívetivým hlasom gróf Pálfy.

-         Ale ktorú, veľactený pán gróf? Terezka je bezradná. Pozná desiatky pesničiek, ale ktorá by bola najkrajšia? Začala celkom tichučko mamkinu obľúbenú:

 

Sivá holubienka, gdes byla ? Sivá holubienka, gdes byla ?

Gde si svoje popelavé perí, gde si svoje popelavé perí,

stratila...

 

Terezkin hlas mocnie, čistí sa, zurčí ako neďaleký potok po jarnom daždi a už znie ľahučko. Poletuje pesnička ponad hlavy koní, krúži okolo tváre spanilej jazdkyne a stráca sa vo vysokých korunách stromov. Keď doznela tretia sloha, pani zatlieskala a vraví niečo po nemecky tomu druhému pánovi. Skláňa sa k šiji koňa a podáva speváčke ručníček. Tenulinký ako pavučinka, voňavý, vyšívaný.

 

-         Sehr schőn, liebe Mädchen, sehr schőn! Aké pekné deti! Gróf Pálfy, poznáte ich?

-         Poznám, Vaša jasnosť. Sú z tejto dediny. Chúďatá, polosiroty. Nemajú už matku, umrela im.

-         Deti by mali mať matku - povedala trochu zastretým hlasom a podala Martinovi malý meštek, ktorý len pred chvíľou vybral z vrecka tretí jazdec.

-         Buďte dobré, deti, Pán Boh s vami – zaznelo nad ich hlavami a kone sa pohli. Čoskoro sa horou ozýval len dupot ich kopýt.

 

Až teraz opadlo z detí všetko prekvapenie.

Škoda, že nerozumeli nemeckej reči, ale iste vravela tá pani niečo pekné.

 

-         Terezka, ukáž – dievčatá pohládzajú jemnú šatôčku. A potom Martin vysýpa z mešteka Juríkovi do dlaní novučičké mince. Rovných desať – tri zlatky a sedem grajciarov. Na jednej strane mincí vidno prísnu ženskú tvár a na druhej jazdca na koni, ako dvíha nad hlavu meč.

-         Veď to bola Mária Terézia, naša nová kráľovná – vraví neveriacky Martin a opatrne ukladá mince späť do mešteka. Terezka mu podáva aj ručníček, aby ho nebodaj cestou nestratila.

 

Vyhadzujú si deti nošky na plecia a trielia domov s takou novinou. To sa budú tatko i dedko čudovať!

A veru sa čudovala celá Rača. Zvesť prebehla dedinou ako tie rýchle kráľovské kone. Len na hodinku – dve sa vybrala novopečená panovníčka na prechádzku do račianskych hôr. Len na jeden pohár vína sa zastavila v kúrii grófa Pálfyho a potom späť do Prešporka. Späť k vladárskym povinnostiam.

A čo Matúšove deti? Ručníček, vyšívaný meštek Františka Lotrinského a jeden grajciarik im až do staroby pripomínal nezvyčajnú príhodu z detstva. Ostatné peniažky sa časom rozkotúľali, minuli na živobytie, tak ako sa rozkotúľali aj spomienky ľudí na ten čas. Čas korunovácie slávnej rakúsko – uhorskej panovníčky Márie Terézie.