Dobroslava Luknárová

aj tak by som mohla nazvať pokračovanie nášho nedávneho výletu.

 

Bolo krásne slnečné ráno a naše autíčko si to „veselo hasilo“ po diaľnici. Zakrátko už obchádza Zvolen aj Sliač, kilometre po diaľnici veselo ubiehajú. Pánska časť osádky auta (dedko a vnuk) sa rozpráva o Troch duboch, dcéra sa venuje šoférovaniu a ja „listujem v dávnych dievčenských spomienkach. Nástojčivo hľadám melódiu a slová jednej piesne – ľudovej - o Bystrici. Alebo Bystričke??? Učili sme sa ju kedysi v druhej ľudovej a pamätám si, že chlapcov z celej piesne nadchýnal iba refrén: Hop-hop-hop! Vždy ho spievali – či kričali? - poriadne bujaro. Lovím, lovím – bezúspešne...

 

Už sme na parkovisku pred Pamätníkom SNP a neďaleko nás – ako veľký unavený vták - ticho stojí lietadlo. Čítame z tabuľky údaje o ňom a vnuk sa hneď aj poberie prehliadnuť si jeho vnútro. Ja zatiaľ stojím pri schodíkoch a môj pohľad letí po neveľkých okienkach lietadla, šúveriacej sa zelenej farbe na jeho trupe a krídlach. Keby tak mohlo rozprávať o tom, čo všetko „zažilo“? Koľkokrát len tak-tak ušlo pred osudnými útokmi? Koľkým ľuďom zachránilo život... a čo jeho piloti, posádka?... osudy ľudí blednú ako freska na múroch času.

 

 

Obďaleč takisto mĺkvo stoja ďalší, dnes už nemí, svedkovia bojov z druhej svetovej vojny. Ťažké zbrane aj obrnené vozidlá – naše, sovietske, nemecké. Ach, dobre, že sú už len výstavnými exponátmi! Ako mnoho iných žien mám úplne negatívny postoj k zbraniam. Neviem sa nimi nadchnúť, aj mĺkve sypú na mňa možnú hrôzu. Vnuk vedie s dedkom odbornú debatu o výkonnosti diel, cestovnej rýchlosti bojových vozidiel, o dostrele ich hlavní. Ale kde je povestný obrnený vlak?! „Ten je vo Zvolene“ – informuje nás starší pán, ktorý začul tému našej debaty. Vidím, vnuk je sklamaný... vlak chcel vidieť možno viac, ako všetko ostatné...

 

Pamätník SNP – múzeum aj miesto piety – prechádzame jeho priestormi, odpovedáme na vnukove otázky, debatujeme o témach, ktoré napriek už prejdeným desaťročiam nestratili svoju vážnosť. Vnuk sa zastavil pri modeli obrneného vlaku – „Aj tak by som ho chcel vidieť naživo,“ prehodí „ale nemusí to byť dnes...“

 

Dnešný deň mal patriť - Bystrici. Pomaly sa poberáme do jej centra. Kým v okolí Pamätníka vládlo skoro nedeľné ticho, tu je poriadne rušno. Nestačím sa čudovať vzhľadu ulice. Z detských liet, keď som v Bystrici bývala každé prázdniny aspoň nakrátko, si pripomínam, že mnohé starobylé budovy pôsobili dosť ošarpane, nevľúdne. Teraz? Koľko vynovených fasád, rôznych reklamných tabúľ, nových výkladov... pekná dlažba na chodníkoch aj ulici...

 

 

–chytila som ju, pesničku! Vynorila sa z hlbín pamäte ako rybka, chytená na udicu. Brumkám si ju celkom potichu a teším sa, že sa objavila. Len stále neviem, či nie je náhodou o Bystričke – kvôli lepšiemu rýmu?

 

 

 

Pred nami sa zrazu rozložilo námestie. V celej svojej – pre mňa ani netušenej kráse. Keď som tu bola pred nejakými rokmi na výlete so žiakmi, bolo skoro celé v rekonštrukcii – samé lešenia, kopy piesku, dlaždíc a teraz? Perfektná dlažba, nádherné fasády domov aj kostolov a pôsobivá úprava kvetinových záhonov. Už vidím jednu z dominánt námestia tmavý pylón Pamätníka SNP aj tradičný veľký vodotrysk.

 

Ten si pamätám ešte z detských rokov. Asi nebol taký mohutný a ani neviem, či neboli náhodou dva. Ale jedno viem, že práve tu som prvý raz obdivovala hravé prúdy vody osvetlené večer farebnými svetlami. Pripadali mi ako z rozprávky, len som čakala, kedy z drobných kvapiek, chŕliacich okolo, vystúpi nejaká rusalka alebo vodník.

            Vidím, že aj dcéra a vnuk sú rovnako nadšení ako ja. Čo prv odfotiť? Čo viac obdivovať? Tlačia sa mi slzy do očí, taká som dojatá. Myslím na otecka, kedy tu asi bol naposledy. Koľko z prerodu svojho rodného mesta mohol vidieť? Spomínam si, že sme mali doma obraz – kolorovanú kresbu mestského hradu aj s vežami, ktorú nakreslil okolo roku 1960. Teraz akoby mi ten obraz ožil pred očami!

 

-         Poďme na zmrzlinu – pozýva nás dcérka a už aj vyhliadla kam. Na námestí je viacero útulných sedení, ale toto oproti Benického domu má možno najkrajší výhľad.

-         Vili, nájdi vežu s hodinami – vravím vnukovi.

-         Ľahké! Tam – ukazuje vnuk na mestskú vežu.

-         A čo, ako sa ti javí?

-         Normálne, ako veža?! – vidím, že sa čuduje mojej otázke, ale tuší za ňou aj nejaký háčik.

-         Dobre sa pozri!

-         Veď pozerám.

-         Odtiaľto to nemôže vidieť – zasiahne dedko do debaty a kazí mi radosť z prekvapenia – Vieš, je trochu ako veža vo Vrbovom alebo v Pizze –

-         Naklonená? – zareaguje vnuk na naše potešenie celkom správne. – Nezdá sa – doloží po dôkladnejšom skúmaní a pokojne dolíže svoju zmrzlinu.

-         Postavte sa sem, odfotím vás – vraví dcérka, a tak pózujeme pred vodotryskom a vôbec nám nevadí, keď závan vetra dovanie vodnú rosu až k nám. Veď je poriadne teplo.

Na námestí je rušno. Vidno domácich, aj návštevníkov, ako sme my, aj skupinky turistov, cudzincov. A ja sa teším, že majú čo obdivovať. Bystrica má čo ponúknuť náročným turistom – historické, moderné, ubytovanie, občerstvenie, kultúru. Veru, kultúru. Kedysi dávno som práve v tomto meste videla po prvý krát operetu. Bol to Cigánsky barón. Videla som tu aj film Rodná zem – na niektoré kultúrne zážitky sa nedá zabudnúť. V Bystrici bývali dve maminkine priateľky a keď sme k nim občas zavítali na návštevu, mávali pre nás aj pozvania takéhoto druhu.

            Neskôr popoludní sa poberáme k nášmu autu. Neďaleko nás svojím vzhľadom aj príjemnými vôňami láka k sebe zaujímavá reštaurácia. Vyzerá ako opevnená veža a naozaj aj je. Z orientačnej tabule sa dozvedáme, že je to Mäsiarska veža a pokým nám priniesli našu objednávku občerstvenia, už vieme o nej podstatné. Obdivujeme hrubé múry, z ktorých bola postavená, ale aj pôsobivú rekonštrukciu historického priestoru na turisticky atraktívne zariadenie. Ďalší dobrý bod do celkového scenára dňa, ktorému sme dali názov – Banská Bystrica.

Je podvečer, sme opäť v aute a na diaľnici. Trochu ľutujem, že nemáme v aute CD s Nedvědovcami. Hodila by sa práve teraz ich pieseň o Banskej Bystrici. Ako bodka za peknými zážitkami a dojmami, čo nám tento deň a vzďaľujúce sa mesto dopriali.