Dobroslava Luknárová

            Nechodím často do kina. Ale na Legendu o lietajúcom Cypriánovi som sa vybrala krátko po jeho premiére, lebo som bola naozaj zvedavá. Ako sa podarí mladej filmárke zvládnuť takú zaujímavú epizódu z bohatej ponuky slovenských povestí, ale aj dokumentmi a artefaktmi doloženej histórie?

            Pred viac ako desaťročím som mala možnosť pobudnúť krátky čas v Červenom Kláštore. Zážitky z múzea a nádherná zimná scenéria tejto časti Tatier sa mi natrvalo zapísali do pamäte. Tešila som sa, že vďaka filmu spoznám danú lokalitu omnoho podrobnejšie aj s jej najznámejším pútavým príbehom. (Pripomínam si film Tisícročná včela, kde sa príroda Slovenska predviedla v nezabudnuteľnej kráse, alebo Perinbaba, Jánošík, Medená veža, životopisný o M. Benkovi, Majstrovi Pavlovi z Levoče,...)

 

            Beží film. Vnímam jeho atmosféru a v duchu neustále porovnávam fakty, ktoré poznám z rôznych knižných a internetových zdrojov, s fabulou rozvíjajúceho sa príbehu. Prekvapuje ma, že sledujem osudy muža – zbojníka a pytliaka, hoci zahrané s patričnou sugesciou. Stále čakám nejaký obrat, ktorý mi predstaví muža, akým Cyprián pravdepodobne bol, akým zostal v obsahu známych povestí. Vyrušujú ma nekonečne drastické scény, modelujúce hlavnú postavu.

            Svet mníchov? Ani ten nie je podľa pravdy, veď v Cypriánových časoch sa kláštor rozrastal a bol, aj kvôli nemu, často navštevovaný ľuďmi, hľadajúcimi pomoc a uzdravenie.

            Áno, históriou doložený vzácny herbár sa sem-tam objaví. Aj zväzočky sušených liečiviek. Ale ako ich Cyprián skúmal, popisoval, zakladal, ako skúšal ich liečivú silu, k tomu sa film nedostal. Ani k nádherným scenériám kraja pod Tromi korunami a Muráňom z obdobia leta, keď sa väčšina liečiviek zbiera. A Cyprián ich zbieral, dokonca nielen sám. Jeho záhradka medzi múrmi kláštora? Nedá sa veriť – podľa filmu – že vôbec bola. Ani kláštorná lekáreň, hoci súčasné múzeum o nej vypovedá.

            Filmový Cyprián – ktorú reč ovláda, ktorej rozumie? Ako je to s jeho znalosťou latinčiny? Lenže Cypriánov herbár dokladuje znalosť štyroch jazykov u historického Cypriána. Dokazuje aj jeho hĺbavý záujem o rozpoznanie príznakov choroby a úspešné liečebné postupy. Povesti vravia o jeho obetavosti vo vzťahu k chorým aj o jeho chirurgickej zručnosti. Dokonca aj mimo múrov kláštora, keď to bolo potrebné.

 

            Je pravda, každodenná liečiteľská práca nemá v sebe potrebnú filmovú dynamiku. Alebo je ťažšie ju nájsť a predstaviť? Čo s mníchom, ktorý nerozpráva? Ale možno o to viac načúva... premýšľa ...

            Lietajúci Cyprián – v názve filmu áno – ale v jeho deji? Iba v skromnej, nepresvedčivej podobe, hoci z hľadiska obsahu filmu mu nemožno uprieť metaforickú podobu aj záverečné posolstvo. Pre mňa však, priemerného filmového diváka, len metaforu smútku a rezignácie. Nechce sa mi veriť, že práve takéto posolstvo charakterizuje Cypriánov život. K lietaniu treba túžbu, silu, odvahu – až potom možno uzmierenie a rozhodnutie k trvalému odchodu...

             

            Dnes celý deň dumám nad filmom. Hľadám odpovede, prečo je práve taký, ale aj čo mi ako divákovi dáva. Na diaľku polemizujem s tvorcami filmu a je mi ľúto, že môžem len tušiť – alebo netušiť – ich odpovede. Avšak jedno viem – druhýkrát na tento film iste nepôjdem. Aj keď sa mi páčili viaceré herecké výkony vrátane predstaviteľa hlavnej postavy. Radšej si ponechám mnícha Cypriána v jeho knižnej a historicko-múzeálnej podobe. Tá je pre mňa presvedčivejšia.

 

Pokúkam po nástennom kalendári, kde, zhodou okolností, autori práve na august vybrali nádherný pohľad na Dunajec s Tromi korunami v pozadí. Čo tak ísť sa tam opäť pozrieť?