Vinohrady, vinohrady, dobré vínko dávate – fráza z ľudovej piesne, ale aj dobrá skúsenosť z vínorodej malokarpatskej oblasti. Teda aj z Rače. Pridajme ďalšiu skúsenosť – ak dobré víno, tak aj včasná a dobre vykonaná práca počas celého vegetačného obdobia. Začínala aj začína vo februári. V Rači sa zvyklo hovoriť, že Macej rozdáva kosírki (24. 2.). Kosírki boli špeciálne vinohradnícke nože, ktoré sa používali na prípravu štepov aj na résku, t. j. skracovanie letorostov a tvarovanie celého pníka. Na začiatku 20. storočia nahradili nože vinohradnícke nožnice, ale na zrezávanie starého viazania – smečki – sa používali kosírki naďalej.Ale kedy sa to všetko začalo? Dejiny našepkávajú, že prvé vinohrady založili na úpätí Malých Karpát rímske légie. Poloha Rače nasvedčuje, že ju založili vinohradníci a názvy dané vinohradom dokazujú ich slovanský pôvod - Kolébky, Táborky, Puštiaky, atď. Vinohradníčenie bolo už vo svojich začiatkoch veľmi namáhavé aj rizikové. Ohrozovali ho mrazy, ľadovec, živočíšni škodcovia i rôzne choroby. Preto sa obyvatelia Rače venovali aj roľníčeniu. Obrábali polia, vo vinohradoch pestovali s viničom viaceré podplodiny. Dodnes sú chýrne a obľúbené račianske jahody, vinohradnícke paradajky, ríbezle, broskyne. V symbióze s viničom sa darilo výnimočne dobre fazuli (fizule).
Po príchode nemeckých kolonistov nastúpili modernejšie spôsoby obrábania viníc aj v Rači, sprievodným znakom bola germanizácia pôvodných názvov vinohradov, napr. Longtále, Weispetre, Štafangle atď. Prítomnosť nemeckého osídlenia v Rači dokazujú nielen viaceré priezviská : Gschweng, Wenzl, Kompauer, Strokhendl, Rukrígel a iné, ale aj názvy vinohradníckeho náradia, sort vína ako aj mnohé germanizmy v domácom nárečí.
Uhorské vína, teda aj račianske, boli už v 11. – 13. storočí dôležitým vývozným artiklom a bežne sa predávali aj na miestnom trhu. Sedliaci však v tom čase nevlastnili pôdu, bola buď kráľovská, cirkevná alebo pánska. Sedliaci platili za používanie pozemkov svojmu pánovi činžu. O to zaujímavejšie je, že v listine z roku 1309, kde sa ako v prvej spomína vinohradníctvo v Rači, môžeme čítať takýto text: Arcibiskup ostrihomský menom Ján, uisťuje zemanov Šandorovcov a iných Račiščanov, že od znova vysadených vinohradov behom desať rokov nebude žiadať „dežmu“... Omnoho viac listín však svedčí o vyrubených pozemkových daniach, viničných poplatkoch, ale aj rôznych sporoch o časti račianskeho chotára. Zachovali sa i presné zápisy o úrode, dávkach a robotách na jednotlivých panstvách. Pre malokarpatský región je príznačný domáci názov okov namiesto všeobecnejšieho názvu džber. Je to pomenovanie pre okované drevené vedro s objemom približne 54 – 67 litrov. Zoberme túto mieru a prepočítajme dostupný údaj z r. 1419, kedy sa v Rači a Vajnoroch spolu urodilo 12 tisíc okovov vína a v roku 1421 až dvojnásobné množstvo. (To bola úroda!)
Vlastníci majetkových podielov v Rači sa často menili. Napríklad v rokoch 1512-1513 patrila Rača grófom z Jura a Pezinka, ale už v roku 1527 sa jedna časť Rače pričleňuje k devínskemu panstvu rodu Bátoriovcov. V roku 1583 predal Mikuláš Bátori svoju časť Rače kastelánovi devínskeho hradu Michalovi Bayovi, druhú časť vlastnil Ignác Farkaš...Zápisy tohto druhu sú veľmi pestré. Pre sledovanie vývoja Rače je však omnoho cennejší portálny súpis Bratislavskej stolice z roku 1553, lebo v ňom po prvý raz čítame podrobné údaje o počte obyvateľstva v našej obci. Stále sa delila na dve časti, dokonca každá mala svojho richtára. Obidve časti mali spolu teda 2 richtárov, 9 želiarov a 30 celých port (Do jednej porty sa počítali 4 poddanské usadlosti, resp. domy.), pričom napríklad Devín mal v tom istom súpise uvedených len 14 port. Račianski poddaní odvádzali svojmu pánovi naturálnu rentu (deviatku z úrody), robotnú rentu, poplatky za tzv. „hôrne právo“, cirkvi odovzdávali desiatok a portálna daň činila 3 groše od každej usadlosti. Veru, mali sa čo obracať, aj keď bol prajný rok.
V druhej polovici 16. storočia vzrástol v Rači počet obyvateľstva prílevom chorvátskych kolonistov, ktorí opustili svoju vlasť pred tureckou expanziou. V tom čase mala obec už svoju farskú školu (od r. 1550), vlastnú pečať (od r. 1558) a viacero mestských výsad. V listine kráľa Ferdinanda I z roku 1574 sa spomína Rača už ako mestečko.
Podľa monografie Rača z roku 1989 (zostavili Ján Podolák a kol.) a knihy Rača z roku 2002 (autor Ľudovít Havlovič) zostavila D. Luknárová.
Komentáre
keď víno píše dejiny...
boli ešte pred rimanmi, že ich zakladali kelti.
Mnoho ľudí vie ako sa víno pije, ale menej je tých čo vedia ako sa aj dorába. Na koniec jedna príhoda, ktorá sa stala v Rači.
Strýc Ignác zavolali mládencov na víno do pivnice.
Zastrčili kľúč do zámku dverí pivnice a potom sa opýtali:"Muádenci ako budeme pit? Jak ludé, alebo jak dobytek?"
Mládenci odpovedajú:"No strýco co si myslíte? Jak ludé?"
Strýc Ignác vytiahnu kľuč zo zámku a hovoria:"Tak nejdeme nikam, lebo dobytek ví kedy má dost, ale ludé ne!"
Ľudko, to je veselý a veru aj pravdivý príbeh
Tá pripomienka o Keltoch ma zaujala. Už viem, ktorú knihu vezmem opäť do ruky a začítam sa. Prajem peknú nedeľu.
Víno